Martin Vician (20) tvrdí, že tento pohľad je mimo reality. Niekdajší mládežnícky reprezentant a hráč Slovana, Baníka Ostrava či Petržalky o niekoľko dní odletí do Bostonu. Popri najvyššej univerzitnej futbalovej súťaži bude študovať psychológiu na chýrnom Harvarde. „Tak, ako futbalová kabína často nedokáže doceniť kvalitné študijné výsledky, školská trieda má zasa problém uznať úspechy na ihrisku. Pre ňu to je stále iba šport,“ prezrádza talentovaný stredopoliar.
V emailovej schránke ste si vraj našli viacero študijných ponúk spoza oceánu. Z koľkých univerzít ste si vyberali?
Na konci ich bolo viac ako dosť. Najprv som si však nechal poradiť, ako posielať kvalitnú žiadosť o štúdium. Za morom spočiatku nikoho nezaujímalo, že môj otec je chirurg, alebo že sme piati súrodenci – to všetko až neskôr. Životopis musel byť krátky a výstižný – k mailu som napokon pripojil aj krátke video mojich futbalových zručností.
Na základe čoho ste sa rozhodovali?
Urobil som si zoznam asi pätnástich univerzít, o ktoré som mal záujem. Priznám sa, že Harvard na začiatku medzi nimi nebol. Táto možnosť sa mi dlho javila ako nereálna. V jednej chvíli som si však povedal, že to vyskúšam.
Prihliadali ste pri výbere aj na futbal?
Určite – bolo to jedno zo základných kritérií. Do môjho užšieho výberu sa dostali iba univerzity, ktoré hrajú v prvej divízii. Sledoval som rebríčky a vyberal si tie najlepšie z nich. Dobrou správou pre mňa bolo, že lepšie futbalové univerzity mali spravidla aj perfektný akademický program.
Platí to aj o Harvarde?
Nemajú síce najlepší, ale stále veľmi dobrý tím. Treba si uvedomiť, že nájsť top futbalistov, ktorí by vynikali aj za školskými lavicami, nie je vôbec jednoduché. Vo finále som si vyberal medzi Harvardom a kalifornskou univerzitou UCSB v Santa Barbare. Priznám sa, že som mal trošku aj dilemu – kto by nechcel žiť na mieste, kde chodia na dovolenku bohatí ľudia? Škola má naviac výborný futbalový tím a po akademickej stránke je tiež špička. Na Harvarde som však strávil tri dni a nakoniec ma zrejme presvedčila tamojšia komunita – bola ku mne mimoriadne priateľská.
Ako prebiehali prijímacie skúšky?
Paradoxne, loptu som tam ani nevidel – akékoľvek futbalové testy sú zakázané. Skôr chceli vedieť, či som aj niečo viac ako futbalista, či som vhodný typ pre ich školu, či mám predpoklady presadiť sa v živote aj v prípade, že mi nevyjde futbalová kariéra. Okrem toho som musel zvládnuť SAT – testy na určovanie vedomostí nadobudnutých štúdiom na strednej škole.
Ako ste ich teda presvedčili?
Samozrejme, kompetentní videli nejedno video, na internete je ich hneď niekoľko. Navyše mohli sledovať zápasy Petržalky naživo cez internet. Okrem toho som dlhoročný mládežnícky reprezentant, možno ich presvedčilo aj to. Väčšina univerzít mi pravdepodobne aj na základe toho ponúkla plné štipendium. Harvard je však iný prípad – študentom nedáva športové štipendium. Ak rodičia nezarábajú ročne viac ako 65-tisíc amerických dolárov, hradia žiakom celé štúdium. Pochopiteľne, do tejto kategórie spadám aj ja. Okrem štipendia mi budú platiť aj ubytovanie, stravu, letenky i dvojtisícové vreckové na jeden rok. Budem si však môcť nájsť aj brigádu.
Dá sa to popri štúdiu na Harvarde stíhať?
Uvidím, sám som zvedavý.
V Petržalke ste však už boli zvyknutý na pravidelný príjem. Nebude vám to chýbať?
(smiech) Možno sa budem musieť trošku uskromniť, ale z peňazí, ktoré som v 2. lige zarobil, som si určite užívať nemohol. Všetko, čo som dostal, som si odložil. Predpokladám, že v Amerike z toho niečo miniem.
Na čo?
Potrebujem si napríklad kúpiť výkonnejší počítač.
A čo auto?
Nebudem ho potrebovať. Harvard je od centra Bostonu iba sedem minút metrom. Je tam absolútne všetko.
Idete tam viac ako študent, alebo futbalista?
Na pohovore sa ma pýtali, že čo bude mojou prioritou – odpovedal som im úprimne, tak, ako to už dlho cítim. Nikdy som si nedával priority. Možno aj to ma dostalo tam, kde dnes som – že dokážem spojiť futbal so špičkovým štúdiom. Pri tejto filozofii zotrvám – futbal je vrtkavý, ak sa mi bude dariť a dostanem príležitosť zahrať si aj v Major League Soccer, tak prečo nie?
Dá sa porovnať tím Harvardu s petržalským?
Domnievam sa, že úroveň bude nižšia. Ak to však bude slabý tím, mal by som tam vynikať a potom by si ma mohli skôr všimnúť v MLS. Očakávajú odo mňa, že budem ťahúňom mužstva. Som bývalý reprezentant krajiny, mám veľa štartov v národnom tíme. Nepochybujem, že sa na mňa budú spoliehať.
Nezvažovali ste prestup do zahraničia o niečo skôr?
Môj prípad je niečo viac ako len prestup do zahraničia. Mnohí odišli do Talianska či Anglicka. Dnes majú 25 rokov a sen o futbalovej kariére sa im rozplynul. Táto možnosť je azda viac ako kvalitná zmluva. Neviem si predstaviť klasický život futbalistu. Tréning, kávička, tréning a večer nejaký film.
Majú futbalisti príliš veľa voľného času?
Myslím si, že áno. Veď sú dni, keď hráči trénujú iba jedenkrát za deň. Ja však potrebujem mať neustále zamestnanú hlavu. Nič lepšie, ako futbal so štúdiom v jednom mi život nemohol prihrať.
Nepremýšľali ste nad tým, prečo ste ako mládežnícky reprezentant nedostali od žiadneho klubu profesionálnu zmluvu?
Áno a neraz. V Slovane mi niekoľkokrát naznačovali, aby som sa pripravil, že vedenie si ma zavolá na podpis. V Ostrave som ju nedostal aj kvôli zraneniam. Všetko zlé je však na niečo dobré – ak by som takú zmluvu dostal, na Harvard by ma kvôli nej už nemohli prijať. V mojom príbehu zapadlo do seba veľa vecí.
A ak by vám dnes Ivan Kmotrík zamával zmluvou, nezaváhali by ste?
(smiech) To sa asi nestane. Ale nepopieram, že v budúcnosti by som si ešte rád zahral za Slovan. Uvidíme, ako to bude na Tehelnom poli vyzerať o päť či desať rokov. V tejto chvíli som však rád za to, ako to s mojou zmluvou na Slovensku dopadlo. A ak by som ju aj vtedy dostal, na školu by som sa nevykašľal. To by mi rodičia nedovolili.
Prečo?
Lebo futbal nie je na celý život. A treba si uvedomiť, že profesionálna zmluva ešte z hráča profesionála nespraví. Ak by som stavil všetko na futbal, bol by to z mojej strany hazard. Vyštudoval som evanjelické lýceum, mám dobrú angličtinu, učenie ma baví. Bolo by veľmi zlé, ak by som to všetko stratil.
Nad slovenskou vysokou školou ste neuvažovali?
Spočiatku áno. Ale bola by to premrhaná príležitosť.
Prečo?
V mojich očiach by to bola ľahšia cesta. Nechcem dehonestovať slovenské školstvo, ale nebolo by na škodu nevyužiť fakt, že som zaujímavý typ pre popredné univerzity v USA? Podľa mňa áno.
Prečo ste si vybrali štúdium psychológie?
Lebo ma vždy zaujímala. Ale nie som ešte na sto percent rozhodnutý. Štúdium na Harvarde mi ponúka množstvo ďalších možností. Na strednej škole ma bavili aj história či matematika – možno si to v budúcnosti spojím. Na definitívne rozhodnutie mám stále dosť času.
A čo tak športový psychológ?
Môj starší brat si vysníval kariéru právnika na Britských ostrovoch a šiel za tým. Ja to však takto v hlave upratané ešte nemám. Možností je niekoľko a rád si ich nechám čo najdlhšie otvorené.
A ideálny scenár?
Doštudovať Harvard, zahrať si v MLS a časom sa vrátiť do Európy. Po futbalovej kariére začať ďalšiu – s titulom z Harvardu. Takto vyzerá môj ideálny scenár dnes. O dva či tri roky môže byť všetko inak.
Klub z americkej MLS po vás môže siahnuť už o rok…
Nebol by to prvý prípad – aj v tejto sezóne bol z prvého miesta draftovaný prvák. Určite dostal peknú zmluvu, ale vôbec netuším, či sa ešte niekedy bude môcť vrátiť na univerzitu. Je to krátkozraké.
Futbalista, ktorý rád študuje a obľubuje skriptá, môže byť v kabíne za akéhosi čudáka. Je to tak?
Takých, ktorých nezaujíma iba futbal, je v každom mužstve viac. Netvrdím, že všetci rozmýšľajú v intenciách vysokoškolského štúdia, ale rozhodne to nie sú žiadni hlupáci. Niektorí sa možno boja investovať energiu aj do niečoho iného, aby im náhodou neutiekla pomedzi prsty sľubne rozbehnutá kariéra profesionálneho futbalistu. Celý život som počúval, že si musím vybrať, že inak to nejde. Chvalabohu ma rodičia viedli inak. Futbal bol u nás akýmsi privilégiom. Musel som si ho zaslúžiť za výsledky v škole.
Aj vám ho niekedy zakázali?
Nespomínam si – reálne k tomu nikdy nedošlo. Ale vyhrážky určite boli. Mám 10-ročného brata, ktorý hráva za Slovan, na mnoho vecí si pri ňom spomeniem. Keď mu je ráno zle a nechce sa mu ísť do školy, odpoveď je jednoznačná: Keď ti je zle, nemôžeš ísť ani na tréning. To zväčša zaberie (smiech).
Máte viac kamarátov vo futbalovom či nefutbalovom prostredí?
Moje dospievanie bolo iba o futbale a škole. Žiadne bary či alkohol. Niekto by ma hádam aj poľutoval, ale ja som rád, lebo ma to napokon niekam dostalo. Na druhej strane – chalan, ktorý často rozmýšľa nad štúdiom, ťažšie zapadne do futbalového jadra v kabíne. Málokedy predsa chodil s partiou von. Možno aj humor, ktorý väčšinu tímu rozosmeje, mu nie je až tak blízky.
Mali ste niekedy problém s tým, že vás časť kabíny neakceptovala?
Nikdy som to tak necítil. No spomínam si na obdobie, keď som ako žiak prestupoval z Lamača do Slovana. Predstavte si, že niekto zo sídliskového klubu príde medzi elitu a zrazu tam patrí medzi najlepších. Rodičia spoluhráčov neraz na mne hľadali chyby. Poviem vám – občas mám pocit, že najväčšou škodnou v mládežníckom futbale sú práve oni.
Ale tréneri z vás zrejme mali vždy radosť…
Vždy som patril medzi lídrov, neraz som bol aj kapitánom mužstva. Prirodzene, že s trénermi som vychádzal veľmi dobre.
Bude kabína na Harvarde iná?
Predstava, že sa v jednom tíme stretnú kockáči, jadroví fyzici a budúci prezidenti, je mylná. Možno som aj ja mal ten pocit, že počas prestávky sa so mnou budú chcieť spoluhráči baviť o rovniciach. Strávili sme spolu pár dní a viem, že to je úplne normálna partia. Tiež sa vedia odreagovať.
A čo opačné garde – ako prijalo školské prostredie fakt, že sa profesionálne venujete futbalu?
Málokto dokáže doceniť, aké náročné je skĺbiť kariéru futbalistu s výborným školským prospechom. Viem si predstaviť, že niektorí moji spolužiaci dnes môžu mať pocit, že štúdiu obetovali viac ako ja. Je to však skreslený pohľad. Keby som všetku energiu a čas, ktorý som investoval do futbalu, venoval niečomu inému, uspel by som aj tam. Tak, ako futbalová kabína často nedokáže doceniť kvalitné štúdijné výsledky, školská trieda má problém uznať úspechy v športe.
Uráža vás to?
Už ani nie. Zvykol som si, že futbalista je už akási nálepka. Ľudia si myslia, že v škole prechádzame iba vďaka výnimkám a všetci sa nakoniec poberieme na FTVŠ. Aj preto dúfam, že môj príbeh ostatným otvorí oči.
Už čoskoro odletíte za oceán plniť si futbalovo-štúdijné sny. Nemáte obavy?
Som pripravený, hoci viem, že to bude náročné. Mám možnosť hrať futbal a zároveň dostať to najlepšie vzdelanie v USA. Nemohol som tým pohrdnúť. Verím si a urobím pre to všetko, aby som uspel.