Spýtali sa ho, či by chcel hrať za Feyenoord a či má nejaké podmienky. Odvetil, že chce hrať v ich tíme a nijaké podmienky nemá. A oni mu ponúkli na tú dobu majland.
„Vyrazilo mi to dych. Za podpis zmluvy 40 tisíc guldenov, mesačný plat 20 tisíc guldenov, prémie, zariadený byt. A, samozrejme, auto, hoci to som si mohol bez problémov kúpiť už z prvého platu,“ približuje Karol Dobiaš.
Patino bol ostrý ako britva
Vtedy mal len dvadsaťjeden a všetko pred sebou. Ale už prispel k prvému trnavskému titulu. Trnavský futbalový mág Anton Malatinský si pred vyše polstoročím vybral najskôr do tímu svetlovlasého rýchleho mladíka z Trebišova. Ján Pivarník sa prišiel do Trnavy aj ukázať, no jeho klub pýtal za neho priveľa a funkcionári váhali.
Spartak sa chystal v júni 1966 na zájazd do Nórska a Toni báči, ako všetci legendárnemu koučovi vraveli, musel siahnuť do dorastu. Útly chlapec sa cítil ako v siedmom nebi. Dovtedy s nikým z prvého mužstva neprehodil ani slovo. Keď prvý raz vstúpil do šatne, všetkým úctivo vykal.
V Nórsku odohralo mužstvo osem zápasov a on nastúpil vo všetkých. Malatinský volal domov: s Pivarníkom počkajte, z toho nového chlapčiska niečo bude…
Mal výnimočný nos na talenty. Dobiaš sa stal vzorom moderného krajného obrancu, ktorý výborne bránil, ale aj útočil. Na ihrisku bol ostrý ako britva, vynikal rýchlosťou a mimoriadnou bojovnosťou.
Prischla mu prezývka Patino, vymyslel ju kapitán Stanislav Jarábek. Nový objav pri behu vyhadzoval vysoko pätami, až to pôsobilo komicky. Obdivoval útočníka Manchestru United Georgea Besta, prebral jeho imidž, dlhé vlasy a špeciálny účes.
Ajax bili ako žito
Po zisku prvého titulu to Spartak dotiahol až do semifinále Európskeho pohára majstrov (dnes Liga majstrov). Narazil v ňom na Ajax Amsterdam na čele s Cruyffom, na jeho pôde podľahol 0:3, ale v odvete ho bil ako žito, spálil množstvo šancí a napokon výhra 2:0 nestačila.
„Tento zápas pred nabitým hľadiskom patrí medzi moje najvýznamnejšie. Podali sme výborný výkon, nepustili poriadne súpera na našu polovicu. Chýbalo málo a čakalo nás finále,“ pripomína Dobiaš.
Práve v súboji s Ajaxom si ho všimli v konkurenčnom Feyenoorde. Ponúkli Spartaku odstupné vo výške dvesto tisíc dolárov. Holanďania naviac sľúbili, že na trnavskom štadióne nainštalujú špičkové umelé osvetlenie od Siemensu. Kluby sa dohodli, ale neprešlo to na najvyšších miestach.
„Chvíľu ma to hnevalo, ale bol som mladý, futbal som miloval, Trnave sa darilo, nemal som čas dlho sa trápiť. Až neskôr, už sa blížil koniec kariéry, som si viac uvedomoval, čo všetko som mohol dosiahnuť,“ približuje.
Za šesť rokov päť titulov
Ak by bol na začiatku kariéry odišiel do zahraničia, prišiel by o výnimočnú éru trnavského futbalu. Spartak za šesť rokov získal päť titulov. Stal sa neuveriteľným suverénom v silnej československej konkurencii.
„Každý človek túži po víťazstvách. Ja som mal veľké šťastie. V mimoriadnej ére trnavského futbalu sme si od prehier odvykli. Ak sa nejaká v období siedmich rokoch objavila, bola to vždy udalosť.“
Pripomína, že víťazstvá nezovšednejú. „Ale niektoré sme už brali ako samozrejmosť. Mnohí súperi prehrávali 0:2 ešte skôr, ako prekročili hranice mesta. Od prvých minút sme na nich vybehli a nemali šancu. Hrali sme spolu už naslepo, tréner nám nemusel hovoriť, čo máme robiť, kade behať, ako spracovať loptu a vystreliť. Až neskôr som si častejšie uvedomoval, že úspechy nepadajú z neba,“ pokračuje rodák z Handlovej.
Keď sa končila úspešná éra, prišiel ďalší senzačný vrchol jeho kariéry. Trnava začala v tabuľke padať, ale on bol naďalej oporou československej reprezentácie pod vedením dvojice Václav Ježek – Jozef Vengloš.
Gól do Guinessovej knihy
Belehrad 1976. „Nádherný turnaj, nádherná spomienka. Nik s nami nerátal, podľa odborníkov sme mali na šampionáte obsadiť štvrté miesto,“ spustí.
V ceste im stáli poslední finalisti majstrovstiev sveta. Najskôr zdolali v semifinále Holanďanov a vo finále si v penaltovej dráme poradili aj s Nemcami.
Skóre otvoril Švehlík, zvyšoval Dobiaš, dal gól ľavou nohou. „To bola rarita. Tento moment by si zaslúžil zápis do Guinessovej knihy rekordov,“ potvrdzuje jubilant, o ktorom po finále vraveli ako o mužovi s dvoma pľúcami.
Hoci bol defenzívny hráč, mal vždy aj útočné chúťky a strelil v kariére dosť gólov. Ale len jediný ľavou nohou. „Bola to moja jediná priama strela na bránku ľavačkou. Nielen v reprezentácii, ale aj v lige a v príprave. Doteraz tvrdím, že to bola tvrdá, krížna strela po zemi. Keď sa stretnem s chýrnymi strelcami Petrášom či Adamcom, podpichnú ma, že lopta ledva doskákala do siete. Ja si myslím niečo iné. Nemohla byť slabá, veď spálila Maierovi rukavice,“ smeje sa.
Prvý titul – neskutočná radosť
Zlato z Belehradu má obrovskú cenu. Dosiahol v kariére množstvo úspechov. Na otázku, ktorý si váži najviac, na chvíľu zaváha.
„To sa nedá porovnávať. V Belehrade som bol už zrelým futbalistom, ktorý mnohé preskákal. Keď som získal prvý titul, mal som devätnásť. Najviac som ho prežíval. Bola to neskutočná radosť,“ priznáva.
Väčšinu života už žije v Česku, kde sa po futbalovej kariére usadil. Má občianstvo oboch krajín bývalej federácie. Kde sa najviac cíti doma?
„Zostanem vždy Trnavčanom. Som Slovák, ktorý žije v Prahe. Podstatné je, že tam žije moja najbližšia rodina. Preto sa tam cítim dobre.“