Jozef Kšiňan, najstarší a stále aktívny športový novinár, sa dnes dožíva 90 rokov.
Spomeniete si, kedy vám uverejnili prvý článok?
Bolo to v roku 1946, mal som devätnásť. Vo februári 1947 som nastúpil v Pravde na športové oddelenie. Ako novinár som bol zamestnaný 52 rokov, ale aj po odchode do dôchodku stále spolupracujem s poprednými médiámi.
O čom bol váš prvý článok?
Hrával som futbal za ŠK Slovan a získali sme titul dorasteneckého majstra Slovenska v roku 1946. Napísali o nás vo vtedajšom denníku Čas. Spoluhráči ma v šatni podpichli, ty si maturant, niečo o nás napíš do Športového týždňa, čo bol v tom období jediný športový týždenník. Pokúsil som sa o to a šéfredaktorovi sa článok páčil. Ponúkol mi, aby som chodil na rôzne podujatia a dodával z nich správy. Kým sa však táto spolupráca rozbehla, týždenník zanikol. Už sa však o mne vedelo, oslovil ma šéf športovej rubriky v Pravde Karol Weiss, začal som mu pomáhať a po krátkom čase ma zamestnal.
Čo vás najviac na práci športového novinára lákalo?
Od malička som sa venoval športu. Hral som nielen futbal, ale súťažne aj stolný tenis alebo basketbal, v partii s Uberalom, Bobockým, Hluchým a ďalšími, viacerí z nich sa stali čoskoro senzačne majstrami Európy. Od začiatku som bol pri zdroji infomácií, od rána do večera som trávil čas na športoviskách. Asi málokto vie, že ŠK Slovan mal svoj špeciálny vlak, ktorý sa volal Strela, vozil mužstvo, funkcionárov do Prahy a ešte do zopár iných, vzdialenejších miest na zápasy. Už ako dorastenec som cestoval s tímom skoro na každé stretnutie. Keď som nastúpil do Pravdy, dali mi novinársky preukaz, ktorý mi umožňoval voľný vstup na všetky športové podujatia. Nič viac som k šťastiu nepotreboval. Kde sa niečo dialo, tam som bol.
V Pravde ste sa však neusadili na dlhší čas…
Novinárčina ma chytila a okrem toho som sám hrával v niekoľkých ligových súťažiach, neskôr som pôsobil ako tréner. Na nič iné mi už nezostalo čas. Prestal som aj študovať na vysokej škole, na obchodnej akadémii. Školu som si urobil až neskôr, ale úplne inú – Fakultu telesnej výchovy a športu. Z Pravdy som po troch rokoch odišiel, lebo som narukoval. Po vojenčine som chvíľu pôsobil v Práci a najviac času som potom strávil v Smene, kde som budoval športové oddelenie. Neskôr som sa venoval agentúrnemu spravodajstvu.
Aké podmienky mali na prácu redaktori v povojnovom období?
Nebolo ich príliš veľa a mali rôzne výhody. Po vojne bol nedostatok základného tovaru a za službu v Pravde som dostával ako honorár kilo cukru a múky. Mali sme pravidelný prídel látky na oblek. Najviac som si cenil, že sme dostali voľný lístok na vlak alebo autobus na celom Slovensku, v Bratislave na električku a celú mestskú dopravu. To som maximálne využíval a veľa som cestoval na rôzne podujatia.
Aký charakter malo športové spravodajstvo v popredných slovenských denníkoch?
Dlho bolo veľmi šedivé, fádne, príliš oficiálne, napokon ako aj v iných rubrikách. Ani žánrovo nebolo pestré, dominovali suché správy. Postupne sa však aj zo straníckych miest objavila požiadavka, aby sa menilo na živšie, príťažlivejšie. Najprv sa to prejavovalo v mládežníckom denníku Smena, kde som zakladal športovú rubriku, viedol som ju do roku 1960. V redakcii pôsobil Bohuš Chňoupek, budúci minister zahraničných vecí, bol jedným z tých, čo mali zabezpečiť pestrejší obsah i formu novín. V roku 1954 sa konali MS vo futbale vo Švajčiarsku, kde hrali aj československí futbalisti a dianie v denných telefonátoch približoval rozhlasový reportér Rudolf Gallo. To bolo niečo nové. Začali sme uplatňovať aj väčšie titulky, medzititulky, kurzívu, tučné písmo a podobne.
Ako športový novinár pracujete už sedemdesiat rokov. Čo považujete za najväčší zážitok?
Bolo ich množstvo, ale pre mňa boli mimoriadne dve podujatia v Mexiku – OH 1968 a futbalové MS 1970. Veľa priestoru v mojej práci zaberal futbal a práve šampionát v Mexiku bol podľa mňa doteraz najlepší v histórii a brazílsky tím, ktorý ho na čele s Pelém vyhral, asi najsilnejší vôbec. Aj my sme mali vtedy ohromné mužstvo, ale v silnej konkurencii prepadlo.
Vo všeobecnosti sa argumentuje, že prišlo do dejiska šampionátu neskoro a nezvládlo náročné podmienky, hráčom chýbala aklimatizácia vo vyšších nadmorských výškach…
Dôvod, prečo sa mužstvo s podmienkami nevyrovnalo, bol najmä v nedostatočnej disciplíne a životospráve. Poznám to dobre, lebo s mužstvom som strávil veľa času, tréner Marko bol môj priateľ a dovolil mi cestovať s tímom, zúčastniť sa aj na sústredeniach. Okrem troch hráčov všetci ostatní fajčili, niektorí si aj niečo vypili, pivo i víno. Porušovali dlhodobo to, čo mali dodržať, ak chceli úspešne hrať v náročnom prostredí. Podľa mňa sme mali futbalovo najlepší káder v histórii, ale potenciál nevyužil, držal krok so súpermi len v úvode.
To potvrdzujú aj fakty zo stretnutí, všetky tri ČSSR prehrala v druhom polčase…
Proti Brazílii sme viedli Petrášovým gólom v prvej štvrťhodine, ale po prestávke inkasovali až tri góly. S Rumunskom strelil Petráš gól už v 4. minúte, ale dva sme dostali v druhej časti hry. Proti Angličanom naši už neskórovali, podľahli 0:1 z penalty v 49. minúte. Sám na sebe som si vyskúšal, aké zložite bolo hrať v mexickej klíme , hoci ja som nebol fajčiar a mal som dobrú kondíciu. Nastúpil som v novinárskom zápase výber Južnej Ameriky – Európa, ale po pätnástich minútach som o sebe poriadne nevedel, lapal som po dychu.
Československo malo v skupine obhajcu titulu Anglicko a Brazíliu, ktorá ho získala v Mexiku. Mali ste vtedy možnosť stretávať sa aj s hráčmi súpera?
Navštívil som všetkých troch súperov v ich kempoch. Ani vtedy to nebolo úplne jednoduché, ale ľahšie ako teraz. Brazílčanov som zblízka sledoval aj vďaka ich bývalému trénerovi, ktorý na MS pôsobil ako novinár – Saldanhovi. S Angličanmi som cestoval na tréning v jednom autobuse. Nastúpil som do neho medzi prvými, sadol som si vpredu a vedľa mňa si vybral miesto Geoff Hurst, legendárny útočník, ktorý strelil ako jediný tri góly vo finále MS – štyri roky predtým vo Wembley. Zažil som aj jednu nepríjemnú situáciu, ktorá potvrdzuje, že disciplína nebola v našom tíme najlepšia.
Prezradíte o čo išlo?
Zahraniční novinári sa ma pýtali, či by sa nedala zorganizovať tlačová beseda s trénerom a niektorými hráčmi. Dohodol som s Markom, že v deň, keď trénovali na neďalekom vidieckom ihrisku, budú k dispozícii. Čakalo na nich asi sto zástupcov zahraničných médií, ale naši neprišli. Utekal som do hotela Malibu a všetci hráči oddychovali pri bazéne, hrali nohejbal a podobne. Sťažovali sa, že je veľmi teplo a tréner sa rozhodol tréning zrušiť. Museli sme sa potom ospravedlniť.
V čom bola pre vás výnimočná mexická olympiáda? Ovplyvňujú jej hodnotenie výnimočné výkony Čáslavskej?
Samozrejme, boli famózne, jej štyri zlaté, nádherné súperenie s Ruskami. Ale Mexiko prinieslo aj množstvo iných zážitkov. Sledoval som úplne zblízka výkon Američana Boba Beamona. Okamžite po svojom geniálnom skoku vedel, že preskočil celý svet, že zaletel až takmer do nasledujúceho storočia. Bozkával zem a keď sa na tabuli odjavil jeho výkon 890 centimetrov, chvíľu ho museli kriesiť. Bol som o niekoľko minút pri ňom. Podali sme si ruky, usiloval som sa s ním urobiť rozhovor, bol ochotný, ale nešlo nám to.
V čom bol problém?
Vedel len po anglicky a ja som vtedy ovládal francúzštinu, nemčinu, maďarčinu, latinčinu, pred cestou do Mexika som sa bifľoval španielčinu a celkom slušne som sa ňou dohovoril. Angličtina nebola ešte takým univerzálnym svetovým jazykom, ako je to teraz, na olympiáde som viac využíval francúzštinu. V atletike bol jedinečný výkon aj Slováka Jozefa Plachého, hoci medailu nezískal. Vo finále behu na 800 metrov skončil piaty, kedy sa niečoho podobného zasa dožijeme? Bol som pri ňom prvý, v cieli sa nevládal nadýchnuť, jednému lekárovi som uchmatol kyslíkový prístroj a dal som ho Plachému, aby sa spamätal. Nemôžem obísť ani OH 1976, kde Anton Tkáč získal zlato v šprinte na dráhe a chvíľočku po jeho triumfe som s ním robil rozhovor.
Vo svojej práci ste sa najviac venovali futbalu. Slováci v ňom teraz zaostávajú. V čom vidíte hlavnú príčinu?
Je ich viac, ale ja by som na prvé miesto postavil nedostatok zdravého sebavedmia. Aj pred futbalovú kvalitu, ktorá často nie je taká zlá, ako sa vraví. Kedysi naši hrávali aj v príprave s najsilnejšími tímami sveta, bežné boli zápasy napríklad s Brazíliou ale aj s inými futbalovými veľmocami. Od roku 1954 do roku 1970 sme hrali z piatich MS na štyroch, na ME 1976 a 1980 sme získali medaily, hoci pod hlavičkou Československa, ale s výrazným prispením slovenských futbalistov. Aj na klubovej úrovni sa naše tímy stretávali so špičkovými mužstvami, pozývali ich na turnaje v Európe i v Južnej Amerike. To im futbalovo pomáhalo a aj dvíhalo sebavedomie. Pod negatívny stav sa podpisujú aj súčasní tréneri.
V čom?
Mnohým chýba odvaha. Na taktickej príprave budú hodinu hovoriť o tom, ako treba brániť a päť minút o tom, ako útočiť. Hlavný cieľ je nedostať gól, to je podľa mňa hrubá chyba. Neraz som sa presvedčil, že sila veľkých tímov stojí viac ako na systémoch, taktike najmä na veľkých individualitách, vysokej kvalite a tvorivosti hráčov. Kto ich má, je úspešný. S tuctovými futbalistami sa ťažko rodia výnimočné triumfy.
Majú kde talenty vyrastať? Sú v súčasnosti napríklad v Bratislave, kde ste robili prvé športové kroky, lepšie podmienky ako napríklad v rokoch po druhej svetovej vojne?
To sa ťažko porovnáva. Dnes sú športoviská modernejšie, lepšie vybavené, ale veľmi veľa ihrísk v Bratislave zaniklo. Najmä na spontánne športovanie je menej možností. Vo všeobecnosti platí, že by sme potrebovali viac takých komplexných športových areálov, aký vyrástol v Šamoríne.
Čomu vďačíte za vašu vitalitu i pracovné nasadenie aj v pokročilom veku?
Veľa som športoval, mal som dobrý, všestranný základ, ale podľa mňa bola rozhodujúca životospráva. Aj pri mojom pracovnom vyťažení som sa usiloval dodržať vždy pravidelný režim dňa a nájsť si čas aj na šport a pohyb.