Keď sa v počiatkoch svojej kariéry František Plánička skúšal presadiť v pražskej Sparte, bol odmietnutý s tým, že na brankára nie je dosť veľký. Šancu dostal až v konkurenčnej Slavii, v ktorej farbách sa postupne vypracoval na jednu z najvýraznejších postáv v histórii českého futbalu. Dlhoročný reprezentačný kapitán, od ktorého narodenia uplynie 2. júna 110 rokov, bol v medzivojnových rokoch vďaka svojej mrštnosti, rýchlosti, skvelému reflexu, predvídavosti i odvahe považovaný za najlepšieho brankára Európy.
„Plánička bol najlepší brankár, akého som kedy videl. Jeho prítomnosť v mužstve znamenala už pred začatím zápasu pre súpera hendikep dvoch gólov,“ povedala o ňom ďalšia legenda a jeho predchodca v úlohe kapitána národného celku Karel Pešek. Zahraničná tlač zase svojho času riešila otázku, či je „Planika“ zázračným brankárom, alebo brankárskym zázrakom.
Najslávnejšie chvíle majstra robinzonád prišli na majstrovstvách sveta 1934 v Taliansku, kde vďaka skvelým zákrokom deptal útočníkov súpera a svoj tím doviedol až do finále. V ňom nakoniec v predĺžení zvíťazilo aj s prispením švédskeho rozhodcu Eklinda favorizované mužstvo domácich 2:1, Československo si však vďaka statočnému výkonu vyslúžilo uznanie po celom svete. Doma čakalo „zlatých chlapcov z Ríma“ triumfálne uvítanie a Plánička sa stal národným hrdinom.
Vo štvrťfinále nasledujúceho svetového šampionátu vo Francúzsku si československý kapitán po zrážke s brazílskym útočníkom zlomil ruku. Stretnutie síce aj napriek veľkej bolesti úspešne dochytal, zranenie však bolo komplikovanejšie, než sa na prvý pohľad zdalo, a tak Plánička nedlho potom ukončil kariéru.
Jeho reprezentačný bilancia sa po 12 rokoch zastavila na 73 zápasoch, toto národné maximum prekonal až po štvrť storočí Ladislav Novák.
Ďalšiu takmer tisícku zápasov odchytal Plánička za Slaviu, ktorej pomohol k ôsmim domácim titulom. K „zošívaným“ prišiel v roku 1923 za pár sto korún z SK Bubeneč a počas nasledujúcich 16 sezón sa stal tamojšou modlou.
„Roky v Slavii boli pre mňa 16 rokmi ľudského života s jeho slasťami, ale aj 16 rokmi rodinného aj osobného odriekania. Neľutujem to. Prežil som v Slavii nesmierne veľa krásnych dní, na ktoré do smrti nezabudnem,“ povedal pražský rodák o svojom pôsobení v červenobielom klube.
Po ukončení kariéry pomáhal trénerom, angažoval sa aj vo výbore Slavie a svojím brankárskym umením ešte dlho udivoval v zápasoch internacionálov. Už v časoch svojej najväčšej slávy bol zamestnaný ako úradník dôchodkového ústavu, za ktorý tiež hrával na poste ľavej spojky. V roku 1985 si prevzal medzinárodnú Cenu Fair play, o 15 rokov neskôr skončil štvrtý v ankete o českého futbalistu storočia.
„Brankár musí mať hlavu jasnejšiu ako ktorýkoľvek iný hráč, musí vedieť bleskovo reagovať. Alkohol je jeho nepriateľom. Tiež vysedávanie v spoločnosti dlho do noci škodí. Chodil som vždy včas spať a pred zápasom som si dokonca ešte pospal,“ vyhlásil kedysi Plánička, ktorý bol vždy považovaný za vzor pracovitosti, skromnosti aj fair play. Zomrel v júli 1996 vo veku 92 rokov.
