Získal v prvých rokoch samostatnej slovenskej súťaže tri tituly majstra Slovenska. Dodnes ho mnohí považujú za najlepšieho legionára v histórii najvyššej súťaže. Bývalý skvelý technik, špílmacher a miláčik futbalových tribún pricestoval v stredu do Bratislavy.
To, že sa vraciate po osemnástich rokoch neplatí úplne. Vy ste v Bratislave na skok dva razy boli, nie?
Je to tak. Bol som tu v roku 1997 na krátkej dovolenke a potom v roku 2002, keď som do Petržalky priviedol dvoch argentínskych hráčov. Prišiel som však v zime, mimo sezóny a nevidel som ani jeden zápas Slovana. Bez futbalu to nebolo ono, preto vravím, že som tu vlastne prvý raz po osemnástich rokoch.
V súčasnosti sú na súpiskách v najvyššej súťaži len dvaja Argentínčania. Prečo ich nie je viac?
V Argentíne je veľa talentovaných futbalistov a myslím si, že by mali záujem prísť aj na Slovensko. Chýbajú však lepšie kontakty.
V Slovane hrá Argentínčan Nicolas Gorosito. Poznáte sa?
Prišiel ma privítať na letisko, bolo to od neho pekné gesto, potešil ma. Predtým sme sa však nepoznali.
Pozdravili ste sa aj s bývalými trénermi Jozefom Valovičom a Dušanom Galisom. Dali ste im nejaký typ na dobrého Argentínčana?
Bol som nadšený, že ich opäť vidím a trénerovi Galisovi som už nejaké meno naozaj aj povedal.
Sledujete stále slovenský futbal?
V čase internetu to nie je nijaký problém, mám prehľad, viem, že Slovan vedie súťaž a titul mu už neunikne. Nesledujem však len futbal, zaujímajú ma aj iné informácie o Slovensku. Aj výsledky iných športovcov.
Aký je hlavný dôvod vašej návštevy?
Mám veľa peňazí a neviem, čo s nimi… (smiech). Vybral som sa na výlet do Európy, chcem manželke ukázať miesta, ktoré mám rád. Boli sme už vo Florencii a v Ríme, kde som hrával v Laziu. Teraz pobudneme v Bratislave, ale odskočím si aj do Budapešti, Prahy a Viedne.
Viete, že Slovan hrá už na Pasienkoch?
Som tu krátko, ale jedna z prvých ciest viedla na Tehelné pole. Našiel som tam jamu, bolo mi veľmi smutno. Klub ako Slovan musí mať svoj štadión. Moje futbalové srdce je na Tehelnom poli, kde sme hrali, kde sme víťazili, kde sme boli majstri. Môžete vymeniť manželku, politickú stranu, náboženstvo, ale nie svoj zamilovaný klub. Môže sa stať, že pol roka alebo rok hrá tím inde, ale Slovan už štyri roky nemá svoj skutočný domov. To je zlé. Dúfam, že nový štadión bude čoskoro stáť. Lebo inak Slovan stratí svojich fanúšikov.
Boli ste už aj v šatni Slovana?
Bol a mal som veľký rešpekt. Sedia tam viacerí výborní hráči. Napríklad Vittek je pán hráč. Stretol som sa aj s niektorými bývalými spoluhráčmi – Mirom Königom, Ondrom Krištofíkom, Szilim Némethom…
Spoznali ste ich?
Ja áno, oni mňa nie… Už nemám nijaké vlasy. Némethovi som sa musel predstaviť… (smiech)
Foto: Pravda, Archív
Čo ste robili po návrate zo Slovenska?
Hral som do 36 rokov. Najprv za Estudiantes de la Plata. Potom v druhej lige v Pergamine a kariéru som zakončil v rodnom Junine. Bolo to v roku 2001. Prežil som ešte s futbalom pekné chvíle, ale už to nebolo také ako na Slovensku.
Čím sa živíte teraz?
Pôsobím ako tréner. Viedol som aj prvé mužstvo, aj béčko Juninu a teraz trénujem už sedem rokov dorastencov. S tým by som sa však neuživil, pracujem ako administratívny pracovník v jednom sociálnom zariadení pre dôchodcov, tam som sa stretol aj s mojou súčasnou manželkou Vivianou.
Čo robia vaše deti Daiana a Alesandro? Hrá syn futbal?
Žiaľ, nechcelo sa mu trénovať… Moje deti sú už dospelé, žijú svoj život. Daiana má 22 rokov, Alesandro o dva viac. Keď som sa rozviedol, bývali odo mňa skoro sto kilometrov. Nevidel som ich každý týždeň a veľmi som sa tým trápil. Až keď mala Daiana päťnásť rokov, bývali už obaja so mnou.
Vždy ste vraveli, že chcete byť trénerom Slovana. Platí to ešte?
Samozrejme, je to stále môj sen. Ale Slovan má teraz dobrých trénerov…
Sú vo vašom dorasteneckom výbere talenty, ktoré by sa mohli presadiť aj vo veľkom futbale?
Nájdu sa aj takí, možno by mali šancu tiež v Európe. Problémom je teraz mentalita mladých hráčov. Aj u nás platí, že im vyjde jeden zápas, niečo vyhrajú a už je hviezda na svete. Majú auto, peniaze, frajerku, všetko. Ja som v ich veku nemal nič.
Spomínate často na pôsobenie na Slovensku?
Bolo to jedno z najkrajších a najúspešnejších období v mojom živote. Pamätám si stále na všetky zápasy. Posledný raz som mal na sebe dres Slovana v Banskej Bystrici, remizovali sme 2:2. Niekoľko dní predtým mi fanúšikovia pripravili nádhernú rozlúčku na Tehelnom poli. Nad Trnavou sme vyhrali 5:2. Stále mi to pripadá ako sen. Ľudia tlieskali a skandovali moje meno. V šatni som dlho plakal ako malý chlapec.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Všetko bolo pekné, ale zabrať mi dala slovenčina. Trápil som sa s ňou aspoň rok a pol a teraz už zasa z nej veľa zabúdam. Okrem španielčiny hovorím po taliansky i francúzsky, čiastočne po anglicky, ale slovenčina bola najťažšia. Samozrejme, zvykal som si na trochu iný spôsob života. Pre mňa bol dôležitý nielen futbal. Ihrisko je zrkadlom života. Kto je deväťdesiat minút džentlmen a férový, nebude odrazu mimo neho 22 a pol hodiny iný. A platí to aj naopak. Už som viackrát povedal, že mne postačí aj to, keď niekto o mne povie: futbalista to nebol mimoriadny, ale bol to dobrý človek.
Nigro bude mať slávnostný výkop
Nigro sa v piatok v Šport pube u belasých neďaleko Pasienkov stretne s bývalými spoluhráčmi v Slovane. Podľa manažéra Slovana Tomáša Straku prisľubila účasť podstatná väčšina hráčov niekdajšieho majstrovského tímu. Fanúšikovia sa môžu s obľúbeným Argentínčanom stretnúť v sobotu – bude mať slávnostný výkop v ligovom zápase Slovan – Myjava, ktorý sa začína o 15.00. Pol hodinu predtým sa uskutoční pri vstupe na štadión autogramiáda.