Rekordér Karhan končí bez fanfár. Neviem, ako to zvládnem

Chcel sa doma úspešne rozlúčiť s kariérou. Miroslav Karhan nedávno oslávil 37. narodeniny a úplne nečakane oznámil – končím! Po dvadsiatich rokoch pôsobenia vo vrcholovom futbale sa výnimočný slovenský rekordér, ktorý v reprezentačnom drese nastúpil na 107 stretnutí, rozlúčil s futbalovou kariérou. Z desiatich kvalifikácií, do ktorých zasiahli slovenskí futbalisti po rozdelení federácie, si zahral v deviatich. Od budúceho mesiaca sa stane športovým riaditeľom Spartaka Trnava.

Dlho ste uvažovali o tomto rozhodnutí?
Neplánoval som ho, priniesla ho nová situácia. Nebolo to len z mojej hlavy. Mužstvo neodštartovalo súťaž najlepšie. Po rozhovoroch s trénerom Jurajom Jarábkom a vedením klubu sme dospeli k tomuto záveru. Dohodli sme sa, že začnem pracovať v klube v novej funkcii. Určite som sa chcel rozlúčiť s kariérou za priaznivejších okolností. Priznávam, že cítim trochu sklamanie.

Pred sezónou ste o podobnom kroku neuvažovali, vraveli ste, že ešte chvíľu potiahnete. Prečo ste si to rozmysleli už po mesiaci?
Pôvodne som plánoval, že skončím až po tejto sezóne. Chcel som ešte mužstvu pomôcť. Nastala nová situácia…

Máte už 37 rokov. Ako sa cítite zdravotne a fyzicky?
Ak by išlo len o to, mohol by som pokojne hrať ďalej, cítim sa dobre, myslím si, že aj síl mám ešte dosť.

Neuvažovali ste o tom, že si zahráte ešte v nejakom menšom klube? Mnohí bývalí ligoví hráči si privyrábali v zahraničí v nižších súťažiach…
Toho sa nik nedočká, to úplne vylučujem.

Prečo to tak striktne odmietate?
Nenechám si po našich dedinách nadávať od ľudí, viem, ako to u nás chodí. A keby som dochádzal niekam do Rakúska, to by mi zaberalo dosť času, ktorý chcem venovať radšej trnavskému futbalu.

Foto: SITA, Ivan Kopčáni

Miroslav Karhan Miroslav Karhan.

Vy nejakú vďačnosť za to, čo ste pre slovenský futbal urobili, asi neočakávate…
Na Slovensku sa úspech neodpúšťa, to je fakt.

Ako prijala zmenu vaša najbližšia rodina?
Deti normálne, tie to vnímajú ešte inak. Manželke je to ľúto, že sa uzatvára jedna veľká kapitola, ale tiež vie, čo to všetko obnášalo. Niečo strácam, ale budem mať viac času na rodinu. Obaja chalani hrajú futbal za trnavský Spartak, Daniela sa nebude musieť s nimi sama naháňať na tréningy.

Patrik má desať, Alex sedem. Budú z nich futbalisti?
Talentovaní sú obidvaja. Majú vlohy na futbal, ale či z nich niečo bude, to ukáže až budúcnosť. Ešte je pred nimi veľmi dlhá cesta. Hlavné slovo budú mať oni.

Bude pre vás ťažké všetko zmeniť zo dňa na deň? Skončiť s tréningami, zápasmi, zvykať si na nový život…
Poviem úprimne, nemám o tom predstavu. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Neviem, ako sa s tým vyrovnám. Sám som zvedavý.

Máte predstavu o svojej novej práci v klube?
To bude téma na ďalšie dni. Musíme si to ešte upresniť a vydiskutovať. S trénerom Jarábkom sme už o tom debatovali, ale bol to len začiatok.

V čom vidíte problém, že mužstvu sa v úvode sezóny nedarilo tak, ako si to všetci v Trnave želali?
Dostalo dvanásť gólov v piatich zápasoch. To je príliš veľa.

Čo treba zmeniť? Touto otázkou sa budete musieť zaoberať už ako športový riaditeľ…
Musí predovšetkým zlepšiť defenzívu. To nie je len záležitosť štyroch obrancov, ale celého mužstva.

Vy ste sa do trnavského futbalu vrátili po dvanástich rokoch. Čo v ňom treba urobiť, aby sa vrátil na niekdajšie pozície?
Konečne sa vysporiadať s nedávnou minulosťou, každú chvíľu vyskočí nejaký dlh, ktorý treba riešiť. Treba ich uzavrieť a začať s čistým stolom od nuly.

Foto: SITA

Miroslav Karhan Miroslav Karhan počas tréningu pred zápasom s Arménskom.

Považujete trend, ktorý nastúpil klub toto leto, za dobrú cestu?
To ukáže čas. Po mesiaci-dvoch sa to nedá objektívne zhodnotiť. To je niečo podobné, ako so skladbou mužstva. Aj na vybudovanie nového tímu potrebuje tréner chvíľu času.

Najmä minulý ročník priniesol sklamanie, mužstvo sa zachraňovalo do posledného kola. V čom bola príčina takého pádu?
Rok predtým sme bojovali o titul, lenže mali sme kusisko šťastia, veľa zápasov sme vyhrali tesne 1:0. Výsledky boli lepšie ako hra, zalepili všetkým oči. Nedokázali sme reálne zhodnotiť túto sezónu a nastalo aj uspokojenie. Akoby sme si mysleli, že teraz to už vždy pôjde takto ďalej.

Keď bilancujete vašich dvadsať futbalových rokov, prevláda spokojnosť?
Teraz už nemá zmysel plakať nad tým, čo sa udialo. Čo bolo, bolo. Niečo mohlo byť aj lepšie, na druhej strane niečo mohlo dopadnúť aj horšie. Napríklad v Trnave som sa chcel dožiť majstrovského titulu, bezprostredne po mojom návrate sme sa bili oň so Žilinou do posledného kola. Alebo v reprezentácii som pomáhal vybojovať postup na svetový šampionát a potom mi zranenie znemožnilo v Afrike štartovať. Ale to by som mohol v lepšom i horšom spomínať množstvo vecí, udialo sa toho veľmi veľa.

Na čo si v kariére najviac spomínate?
Na to si netrúfam odpovedať. To je naozaj ťažké. Jeden okamih sa z dvadsiatich rokov nedá vybrať. Bolo ich veľmi veľa.

Väčšinu kariéry ste prežili v Nemecku, ktoré patrí medzi lídrov v európskom futbale. Nikdy ste neuvažovali, že zostanete pracovať vo futbale v tejto silnej krajine?
Nie, o tom som ani na chvíľu neuvažoval, vedel som, že keď tam skončím s futbalom, vrátim sa určite domov. Hoci v Nemecku som sa cítil dobre. Keď som tam prišiel, stretol som sa s mnohými dobrými hráčmi, najmä v prvých rokoch pôsobenia. Nikdy sa mi však nepodarilo prebojovať sa s tímom do európskeho pohára. Podarilo sa nám to až v Mainzi, ale v roku, keď som sa už s klubom lúčil a zamieril som späť do Trnavy.

To, že máte na konte 107 štartov v reprezentácii, je výnimočná vec. Aký význam tomu pripisujete?
Nebude dlho trvať a niekto ma prekoná, odohrá aj viac zápasov. Som vďačný, že som mal takú možnosť, hrať v reprezentácii bola pre mňa pocta. Možno to svedčí o tom, že som si udržal dlhý čas stabilnú a aj vysokú výkonnosť.

Foto: Ivan Majerský

Miroslav Karhan Miroslav Karhan.

Čo ste všetko pre to robili?
Mal som šťastie, že som nemal vážne zranenia. To je v podstate všetko.

Čo tréning, životospráva?
Môžete trénovať, ako chcete a tiež dodržiavať životosprávu, keď si zlomíte nohu a pol roka nebudete hrať… Tréning a životospráva sú dôležité, ale to je samozrejmosť, bez toho to nejde. Neflákal som sa po nociach po baroch, ale venoval som všetky sily futbalu.

Teraz budú pred vami nové výzvy. Čo by ste chceli vo futbale dosiahnuť ako manažér?
Podielať sa v Trnave na vybudovaní takého mužstva, ktoré bude bojovať o najvyššie priečky, hrať atraktívny a kvalitný futbal, ktorý priláka plné hľadisko. Ako som to zažil v trnavských začiatkoch v Peczeho ére.

Budete organizovať po výnimočnej kariére aj nejakú slávu, rozlúčkový zápas?
Nič také nechystám.

A keby niečo pripravil klub?
Nemám k tomu naozaj vzťah, nemám rád okázalé, nafúknuté akcie. Začínam nový život bez fanfár.

Čo budete robiť v stredu?
Deti majú prázdniny, strávim čas s nimi. A večer pôjdem do Senca na Talianov, ktorí hrajú s dvadsaťjednotkou. Po ňom stihnem v televízii ešte stretnutie s Rumunskom v Bukurešti. To budú chcieť pozerať aj moji chalani, budeme to sledovať spolu.