Futbalový Napoleon má dva tituly
Bol diktátor i psychológ. A nadšený obdivovateľ Manchestru United. Talian Vittorio Pozzo je jediným trénerom planéty, ktorý priviedol svojich zverencov dva razy k titulu majstra sveta vo futbale. Patrí k najväčším futbalovým stratégom v dejinách najpopulárnejšej hry.
„Zápalistými slovami nám dal viac ako všetci taktici dovedna. Po nich sme cítili, ako sa nás zmocňuje nadšenie a viera vo víťazstvo. Bol to futbalový Napoleon,“ približoval ho legendárny taliansky hráč Giuseppe Meazza.
Pozzo objavil futbal v Anglicku, kam ho poslali rodičia študovať. Netrvalo dlho a táto hra ho nadchla, stal sa futbalovým fanatikom.
Kvôli futbalu sa odmietal vrátiť z ostrovov, rodičia mu museli poslať spiatočný lístok. Keď sa nakoniec objavil doma, posadil sa na trénerskú lavičku, čoskoro aj na reprezentačnú.
Foto: SITA/AP
Premiéru mal na olympiáde 1912, potom sa venoval práci futbalového komentátora v denníku La Stampa a opäť viedol tím v olympijskom turnaji 1924. V roku 1929 sa stal koučom talianskych reprezentantov tretí raz a bol ním až do roku 1948.
Taliansko bolo pod vedením Il Vecchio Maestro (starého majstra) takmer nezdolateľné – za desať sezón podľahlo iba sedemkrát. Pozzo získal s mužstvom titul svetového šampióna 1934. Vtedy ešte s výčitkou, že domácich dotlačila na vrchol aj priazeň rozhodcov a v pozadí úspechu stál fašistický diktátor Benito Mussolini.
Taliani však potvrdili svoju silu aj o štyri roky. Na francúzskej pôde titul obhájili. Takmer s úplne novým mužstvom. Pozzo ho za štyri roky prestaval od základov. O talianskej suverenite už nik nepochyboval.
Pozzo sa stal futbalovým hrdinom, ospevovalo ho celé Taliansko. S národným tímom vybojoval aj olympijské prvenstvo (1936). So 63 víťazstvami a 93 reprezentačnými zápasmi je nedostihnuteľným talianskym rekordérom.
Tréner zázračnej jedenástky
Založil a budoval tím, ktorému vraveli zázračná jedenástka. Vo svojej ére bol bezkonkurenčne najlepší na svete. A podľa mnohých mu tento prívlastok patrí aj v celej futbalovej histórii. Maďar Gusztav Sebes patrí do veľkej galérie slávnych trénerov aj napriek tomu, že je v nej jediný, ktorý nezískal titul majstra sveta. Priviedol maďarský výber „len“ do finále MS 1954 – a v ňom jeho zverenci senzačne podľahli Nemecku. Dva roky predtým triumfovali v olympijskom turnaji.
Sebes položil základy mužstva na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Jeho najslávnejší hráč, legendárny útočník Ferenc Puskás vysvetľoval Sebesovu filozofiu: „Keď sme útočili, útočili sme všetci. Keď sme sa bránili, platilo to isté.“
O dvoch historických a priam neuveriteľných maďarských výhrach nad Anglickom – 6:3 v Londýne a 7:1 v Budapešti – sa vravelo, že „zmenili futbalový svet“. V tom čase sa nenašlo pod slnkom mužstvo, ktoré by dokázalo zdolať Maďarov.
Každé pravidlo má však aj svoju výnimku. Predsa sa to stalo: Maďari šokujúco prehrali s Nemeckom 2:3 vo finále MS 1954. Vtedy sa valila kritika aj na Sebesa. Vraj zle postavil mužstvo. To však tréner jednoznačne odmietal.
„Okrem gólov sme si vypracovali trinásť absolútnych šancí. Zvládlo by to neschopné mužstvo? Moja odpoveď je stručná – nie!“ komentoval nečakané zlyhanie.
Titul mali Nemci, ale pre všetkých zostali najlepší na svete Sebesovi hráči. Jedna z najväčších postáv anglického futbalu Sir Tom Finney tvrdil: „Bol to najsilnejší reprezentačný tím, proti akému som kedy hral.“
S tým súhlasila aj ďalšia britská a svetová legenda Sir Stanley Matthews: „Maďari v tom čase tvorili najlepšie mužstvo, aké som videl. Podľa mňa bolo najlepšie v celej histórii.“ Jeho geniálny tvorca „strýko Guszti“, ako ho familiárne oslovovali hráči, odstúpil z funkcie po revolučných udalostiach v Maďarsku v roku 1956, keď sa mu po svete rozutekalo veľa hviezd.
Stratég šokoval nedostižných Maďarov
Nedostižných Maďarov vo finále MS 1954 šokujúco dobehol Josef Sepp Herberger. Už len týmto historickým činom sa zapísal do dejín nemeckého i svetového futbalu.
Herbergerova zásluha však spočívala aj v tom, že založil nemeckú trénerskú dynastiu. Dvadsaťsedem rokov (1936 – 1963) viedol reprezentantov Nemecka.
Tri razy mal na sebe reprezentačný dres. V roku 1932 začínal ako asistent trénera Otta Nerza. Po debakli od Nórska na berlínskej olympiáde 1936 ho vymenovali na jeho post. Bol vášnivým cestovateľom, zbieral poznatky vo všetkých kútoch sveta, aby udržal krok so svetovou špičkou. Vypracoval sa na veľkého stratéga, čo sa potvrdilo aj na svetovom šampionáte 1954.
V prvom kole narazilo jeho mužstvo na Maďarsko a bol z toho nepríjemný debakel – Nemci podľahli 3:8. Herberger sa neskôr priznal, že s takým výpraskom nerátal, ale dôležité bolo, že ho to nevyviedlo z miery. V tomto stretnutí sa odhodlal sa na riskantný ťah a postavil viacerých náhradníkov.
Vo finále už poslal na ihrisko najsilnejší tím a dokonale zaskočil superfavorita. Maďarov uspokojil rýchly náskok. Jasný prvý zápas a ktomu dva góly v nemeckej sieti ich uspali. Herbergera ani tento začiatok nerozhádzal. „Ak im zasa dáte tri góly ako v prvom zápase, potom vyhráte,“ vravel pokojne hráčom. Možno mu všetci neverili, ale bola to absolútna pravda. „Naše mužstvo podalo taký výkon, aký nemeckí futbalisti ešte nikdy neukázali,“ vyhlásil hrdý tréner.
V roku 1955 si vybral za asistenta Helmuta Schöna. Jeho žiak a nasledovník ho vystriedal o osem rokov na reprezentačnej lavičke. A vybojoval všetky tri medaily na MS – začal striebrom v roku 1966, pokračoval bronzom o štyri roky a slávnu éru zavŕšil v roku 1974 zlatom.
Žehlil škandál a oslavoval titul
Bol to šikovný a ambiciózny obranca. Alfred Ramsey si obliekol anglický dres 32-krát a zahral aj na MS 1950.
Ako tréner rozbiehal kariéru v roku 1955 v malom meste Ipswich Town. Hralo v tretej divízii. Za sedem rokov ho dotiahol k titulu majstra Anglicka. Za tento výnimočný kúsok sa mu dostalo pocty – poverili ho vedením reprezentačného výberu. Stačili mu tri roky a kolíska futbalu sa tešila z titulu majstra sveta.
Foto: Profimedia
Skôr ako sa dočkal vytúženého triumfu, musel žehliť situáciu, ktorá hrozila medzinárodným škandálom. Štvrťfinálový zápas Angličanov proti Argentíne, ktorý rozhodol jediným gólom Hurst, bol plný omylov a negatívnych vášní.
Po ňom napálený Ramsey vyhlásil, že argentínski hráči sú zvieratá. Rozrušený dokonca vbehol po stretnutí na ihrisko a zabránil svojmu obrancovi Cohenovi, aby si vymenil dres s Gonzalesom. Po tomto škandálnom zápase musela nemeckého rozhodcu Kreitleina ratovať polícia, aby ho nenapadli Argentínčania. Juhoameričania hrozili vystúpením z FIFA a jej šéf Rous mal plné ruky práce, aby všetko urovnal.
Ramseya napomenuli za „nešťastné výroky v televízii“ a tréner sa ospravedlnil. „Som nešťastný z výkladu mojich slov. Odpovedal som na otázky za ťažkých podmienok. Nijako ma to však neospravedlňuje…“ kajal sa.
Po finálovej výhre proti NSR (4:2) na bankete vyhlasoval, že odchádza do Arsenalu. Ale už na druhý deň tvrdil niečo úplne iné: „Vŕta mi v hlave, ako získať titul aj bez výhody domáceho prostredia. Skúsil by som to o štyri roky v Mexiku.“
Zostal na lavičke, ale bol to už neúspešný pokus. Ani jemu, ani nijakému inému trénerovi sa to nikdy nepodarilo – Angličania získali v roku 1966 svoj prvý a stále aj posledný titul. Kráľovná ho povýšila do šľachtického stavu a on zostal pri reprezentácii až do roku 1973. Správny okamih odchodu neodhadol. Dožil sa obrovského sklamania: Poľsko v kvalifikácii nepustilo Anglicko na šampionát v roku 1974.
Muž, čo mal prsty v štyroch tituloch
Získal s vynikajúcim brazílskym mužstvom titul majstra sveta v Mexiku 1970. Tento úspech mu padol z neba. Mario Lobo Zagallo sa posadil na lavičku iba tri mesiace pred mexickým šampionátom.
Odborníci sa zhodujú, že Brazílii v roku 1970 a predtým v roku 1958, keď vybojovala na MS zlaté medaily, patrila visačka najlepší tím všetkých čias.
Tréner Saldanha sa pred mexickým turnajom rozhádal s brazílskou asociáciou a vedením tímu, v ktorom žiarili Pelé, Jairzinho, Tostao, Rivelino a ďalšie esá, poverili reprezentačného začiatočníka. Zagallo mal potom prsty dovedna v štyroch brazílskych triumfoch.
Foto: Profimedia
Stal sa prvým mužom planéty, ktorý získal titul ako hráč i tréner. Po zlate, ktoré zavesili vrtkému krídlu na krk v roku 1958 (prispel vo finále aj gólom) a 1962, bol trénerský titul už jeho tretím v poradí. V USA 1994 stál ako asistent po boku kouča Carlosa Alberta Parreiru, keď sa Brazília tešila zo štvrtého primátu. A o štyri roky doviedol vo Francúzsku svojich zverencov do finále. V ňom však kanárici nestačili na domácich reprezentantov.
Zagallo sa mohol pochváliť, že bol Pelého spoluhráčom i trénerom. Stále sa pohyboval v blízkosti reprezetačného výberu a jeho skúsenosti boli pre brazílsky futbal stále nenahraditeľné. Mal 75 rokov, keď sa posledný raz objavil v realizačnom výbere selecaa. Brazílsky výber viedol v Nemecku 2006 opäť Parreira a počúval rady svojej pravej ruky Zagala. Starý ctihodný pán sa však piateho triumfu nedožil – obhajcovia titulu skončili vo štvrťfinále.
Feolu ospevovali i zatracovali
Vicente Feola vzhľadom vôbec nebudil dojem, že je slávny futbalový tréner. Ba u mnohých na prvý pohľad vyvolával úsmev.
Postavou pripomínal súdok. Bol malý a guľatý. A predsa sa vypracoval na výnimočného fachmana, ktorého uznával celý svet.
Syn talianskych prisťahovalcov trénoval v Brazílii úspešne viacero klubov a niekoľkokrát viedol aj reprezentačný výber.
Aj ten, ktorý v roku 1958 získal pre svoju krajinu na nádhernom šampionáte vo Švédsku prvý titul. Bol to práve on, ktorý dal v národnom drese prvý šancu mladučkému Pelému. Vraj ho na tento krok prehovorili samotní hráči.
Na severe Európy sedemnásťročný supertalent zažiaril a výrazne prispel k triumfu. Feola ako prvý využil služieb psychológa a uplatňoval v tom čase netradičné rozostavenie 4 – 2 – 4. Brazílčanov mal dirigovať z lavičky aj o štyri roky v Čile, ale choroba mu to neumožnila a jeho krajanov v dvoch súbojoch s Československom viedol Aymoré Moreira. Na MS 1966 sa vrátil ku kormidlu reprezentácie, no vystúpenie kanárikov sa skončilo veľkým sklamaním, nepostúpili zo skupiny.
Ospevovaného trénera čakala doma ostrá kritika a zatracovanie. Defintívne sa rozlúčil s trénerskou prácou, hoci mal iba 56 rokov.
Vytlačil bol vyvolený syn Šťasteny
Narodil sa na predmestí Viedne vo Schwechate v roku 1912 ako syn českých rodičov. Ale všetci o ňom vraveli, že je synom Štasteny. Čoho sa Rudolf Vytlačil chytil, to mu išlo.
Jeho pôvod bol na jeho výslovnosti trochu cítiť aj o niekoľko desiatok rokov. Hrával vo viacerých viedenských mužstvách a medzi nimi nechýbalo ani najslávnejšie – Rapid Viedeň. Špecialitou šikovného krídla bolo zahrávanie rohov. Kopal v tíme všetky, z pravej i z ľavej strany.
Desať rokov obliekal dres Slavie, kam prestúpil pred vojnou v roku 1935 a pražský klub za neho zaplatil viedenskému Favoriten 15-tisíc korún. Získal s ňou šesť titulov a prispel gólom vo finále Stredoeurópskeho pohára.
Ale najväčšia sláva ho iba čakala. Na trénerskom poste. Mal výnimočnú futbalovú päťročnicu, v ktorej najskôr doviedol československých futbalistov k bronzu na ME 1960, o dva roky k striebru na MS 1962 a potom k druhému striebru na OH 1964.
Z futbalu nikdy nerobil vedu, teóriu sa nikdy príliš nešprtal, bol najmä praktik. Mal povesť muža s netradičnými trénerskými metódami. Neobľuboval dlhé taktické porady a bol skvelým psychológom, hoci psychológiu nikdy neštudoval.
Hráčov dokázal vždy nadchnúť a pobaviť svojimi vyhláseniami, ktoré sa stali legendárnymi. „Chlapci, dajte im tri kusy a potom s nimi hrajte hogo-fogo,“ vyprevádzal svojich zverencov na významné súboje.
Pred úvodným zápasom proti Španielom na MS 1962 sa mladý obranca Jan Lála a priznal, že má obavy z Genta, ktorého mal brániť.
Vytlačil sa na neho udivene pozrel: „Koho sa bojíš? Benta? Genta? Či ako sa volá? Takých už bolo. Urobíš mu svoju kľučku a on bude brániť teba!“
Iná legenda dodáva, že na poslednom tréningu Lálu hecoval: „Honzíku, zober si na neho laso!“ Na druhý deň 19-ročný Lála z druholigovej Slavie vygumoval božské krídlo Realu Madrid…
Play-off MS 2018 vo futbale