Najprv pili do rána a potom znemožnili Angličanov
Kde sa hrá najlepší futbal na svete? Predsa v Anglicku. V kolíske najpopulárnejšej hry planéty. Angličania niekoľko desaťročí nič iné nepripúšťali. Občas sa podvolili a ukázali futbalovým nímandom z iných krajín, ako majú hrať futbal. Až prišla ich najhanebnejšia prehra na svetovom šampionáte.
Tri predvojnové šampionáty ostrovania bojkotovali. Aj pre malicheré spory s FIFA. Ale prevážil najmä ich pocit futbalovej nadradenosti.
Angličania spočiatku nebrali majstrovstvá sveta vážne. Rozhodli sa štartovať až na štvrtom šampionáte v poradí – v roku 1950. Ako prvý tím z ostrovov. Vybojovali si právo účasti z čisto britskej kvalifikačnej skupiny (Anglicko, Škótsko, Wales, Severné Írsko). Po MS však ľutovali, že do Brazílie vôbec cestovali.
Prvý zápas nesignalizoval, že na obzore je blamáž: Anglicko zdolalo Čile 2:0, hralo na polovičný plyn, len toľko, čo potrebovalo. V druhom stretnutí čakal tím USA. Angličania si z neho uťahovali niekoľko dní. „Len dva národy nevedia hrať futbal – Eskimáci a Američania,“ tvrdili.
Foto: SITA/AP
Aj reprezentanti USA sa zmierili, že proti Angličanom nemajú nijakú šancu. Všetci hráči sa deň pred stretnutím zúčastnili na večierku, pili do skorých ranných hodín. Iba jediný z amerického výberu bol futbalový profesionál – obranca Ed McIlenny. Ostatní sa živili, ako sa dalo – v kádri bol učiteľ i umývač riadu. Viedol ich škótsky vysťahovalec Bill Jeffrey, ktorý mal pred zápasom obavy, aby jeho zverenci neprehrali kriketovým skóre.
Na 29. jún 1950 anglický futbal nikdy nezabudne. Reprezentanti Albionu do šatne na štadióne ani nešli, prezliekli sa už v hoteli a zápas začali bez rozcvičky.
A stalo sa niečo nevídané a neslýchané: USA – Anglicko 1:0! Jediný gól dal stredný útočník Joe Gaetjens, prsty v ňom mal anglický obranca Alf Ramsey, neskôr slávny tréner, ktorý o 16 rokov neskôr doviedol svoju krajinu k doteraz jedinému titulu majstrov sveta.
Nikomu zo sto zahraničných novinárov sa nechcelo do odľahlého Belo Horizonte cestovať. Po zápase dlho výsledku neverili. Až keď ho potvrdil brazílsky rozhlas, začali všetci horúčkovito naháňať aspoň nejaké informácie. Keď do Anglicka dorazila telegraficky prvá informácia, znela tak nepravdepodobne, že niektoré denníky boli presvedčené, že ide o omyl. Jeden z nich dokonca pred anglickú nulu pripísal jednotku, ktorá podľa neho nedopatrením vypadla…
Seriál: Z histórie MS
Už onedlho si planétu znovu podmaní futbal. Pravda.sk vám pri príležitosti blížiacich sa MS prináša seriál z histórie šampionátov. Spoznajte s nami príbehy slávnych i menej známych hrdinov. Všetky diely nájdete TU
Keď bolo jasné, že Angličania utŕžili svetovú hanbu, doma sa zdvihla vlna tvrdej kritiky a zosmiešňovania. „Podľahli sme tímu myšiaka Mickeyho a káčera Donalda,“ trpko skonštatoval jeden z komentátorov. Denník Daily Express priniesol v čiernom rámčeku kondolenčnú rozlúčku s anglickým futbalom, ktorý v Brazílii zomrel.
„Deväťkrát z desiatich prípadov by nás Angličania určite zdolali. Toto bol však náš zápas,“ vravel o bezmála päťdesiat rokov Walter Bahr, ktorý prihrával na víťazný gól. Angličania podľahli aj v ďalšom zápase (Španielsku 0:1) a tím s hviezdami ako Wright, Finneey, Matthews sa vracal predčasne domov. Anglická filozofia „splendid isolation“ dostala ťažký úder.
Talianske hviezdy zasypali paradajkami
Aj pre najväčších futbalových fachmanov to bola nevyriešiteľná záhada. Na jednej strane Facchetti, Mazzola, Rivera. Čo meno, to veľký pojem. Písal sa rok 1966, majstrovstvá sveta v Anglicku a toto boli v tom čase už doslova miliónoví hráči, ktorých poznal celý svet.
Ako mohol tento tím podľahnúť KĽDR? Ako sa stalo, že tento famózny výber nestačil na neznámeho severokórejského outsidera, prehral s ním 0:1 a balil si predčasne kufre?
Bez debaty. Taliani sa už vtedy hrdili dvoma titulmi majstrov sveta a toto tifosi nemohli nikdy pochopiť a prehltnúť. Talianske hviezdy sa vracali z Anglicka, no neodvážili sa vystúpiť v Miláne, odkiaľ väčšina z nich pochádzala a kde malo lietadlo pôvodne pristáť. Na letisku na výpravu čakal rozvášnený dav. Vystúpili v Janove, ale prerátali sa. Aj tam sa nad nimi prehnal hnev fanúšikov a davy ich bombardovali jablkami a paradajkami.
Čo sa vlastne prihodilo v Ayresome Parku v Middlesbroughu 19. júla 1966? Na jednej strane bola talianska rutina, ktorá mala vybaviť povinné víťazstvo. Na druhej kórejské odhodlanie, obetavosť, vôľa. Čo z toho, že Taliani vyhrali na rohové kopy 15:1, keď im chýbalo nadšenie súpera? Pred prestávkou, v 41. minúte Pak Du-jik prekonal Albertosiho. To ešte nik ani netušil, že je to už konečný stav.
„Keď sme tvrdili, že chceme vyhrať, považovali nás za chválenkárov. My sme však hrali od zápasu k zápasu stále lepšie,“ reagoval tréner Myong Re-huan, ktorého mužstvo sa pripravovalo doma v izolácii a na šampionáte hralo ako jediný tím mimo krajín Európy a Južnej Ameriky.
Taliansky kouč Edmondo Fabbri ťažko hľadal slová. „Nemôžem hráčom nič zazlievať. Robili, čo mohli. Kórejčania boli najmä v prvom polčase zdatným súperom.“
Jeho tím hral od 34. minúty iba s desiatimi mužmi, bez zraneného Bulgarelliho, ale tento fakt nik nebral ani ako poľahčujúcu okolnosť.
„Talianskym fanúšikom vyhŕkli slzy hanby, keď neznámy kórejský útočník strelil ich mužstvu gól. Stala sa nemožná vec. Diváci, ktorí povzbudzovali Kórejčanov, boli od radosti nepríčetní,“ popisoval atmosféru nezainteresovaný reportér denníka Daily Sketch Tony Carter.
Alžírsko oslavovalo v Gijone i doma
Notorickí favoriti všetkých veľkých turnajov Nemci podľahli na španielskom Mundiale 1982 iba dva razy. V prvom a poslednom zápase.
Prehru vo finále s Talianskom (1:3) nik nebral ako senzáciu. Ale to, čo sa udialo 16. júna 1982 v Gijone, bol šok pre celý futbalový svet. Nemci nestačili na nováčika MS Alžírsko a podľahli mu 1:2.
„Alžírčania hrali výborne a ich víťazstvo nebolo náhodné. Prekvapenia robia futbal zaujímavý, len škoda, že sa zrodilo na náš účet,“ skonštatovala sklamaná nemecká ikona Franz Beckenbauer, ktorá sledovala zápas v hľadisku.
Nemci prišli na MS so skvelou vizitkou. Stali sa majstarmi strarého kontinentu 1980, v kvalifikácii na MS nestratili v ôsmich zápasoch ani bod a končili so skóre 33:3. Nikomu ani na um nezišlo, že tento priam dokonalý futbalový stroj by mohol zahaprovať v súboji s Afričanmi.
Alžírčania hrali proti Nemcom dobre celý zápas, udržali s favoritom tempo. Keď strelil Madžer v 52. minúte vedúci gól, mnohí to pokladali za náhodu. V 67. minúte Rummenigge vyrovnal a všetci čakali na zdrvujúci finiš nikdy sa nevzdávajúceho mužstva. Stal sa však opak. Minútu po vyrovnávajúcom góle zrazil súpera na kolená Bellúmi. Okrem toho africký outsider spálil tri ďalšie šance.
Práve v deň historického úspechu na majstrovstvách sveta si pripomínala krajina dvadsiate výročie nezávislosti. V krajine vypukli búrlivé oslavy. „Súper zrejme nerátal, že do tohto zápasu vložíme všetky sily,“ hľadal vysvetlenie alžírsky tréner Mahiddín Chálif.
Nemecký kouč Jupp Dervall sa dlho vyrovnával s týmto zlyhaním. „Nikomu z nás ani len nezišlo na um, že môžeme tento zápas prehrať. Súper hral dobre a vtipne, no to nás neospravedlňuje,“ priznával.
Vyslovil nádej, že Nemci sa rehabilitujú v ďalších stretnutiach v skupine proti Čile a Rakúsku. Ale to sa takisto nestalo. Síce vyhrali, no to, čo predviedli proti Rakúšanom, sa opäť zapísalo do histórie šampionátov. Táto spomienka vyvoláva v mnohých stále veľké rozpaky.
Potupný debakel najúspešnejších
Ak sa stretnú dvaja silní v zápase, ktorý nemá jasného favorita, zvyčajne sa senzácie nerodia. Či vyhrá jeden alebo druhý, fanúšikovia i odborníci to prijmu. Toto však 8. júla 2014 v Belo Horizonte neplatilo.
Brazília, najúspešnejšia krajina svetových šampionátov, ktorá má na konte päť titulov majstra sveta a ako jediná nechýbala ani v jednom záverečnom turnaji, hanebne podľahla na domácej pôde. Niečo také futbalový svet ešte nezažil: Brazília – Nemecko 1:7!
„Prežívam najhorší deň môjho futbalového života,“ vravel brazílsky tréner Luiz Felipe Scolari, ktorý v roku 2002 priviedol Brazíliu k zatiaľ poslednému titulu.
Brazílčania túžili na domácom šampionáte po šiestom triumfe a dotiahli to s problémami do semifinále. V zápase s Nemeckom museli oželieť neúčasť zranenej hviezdy Neymara. Ale to nemohol byť dôvod futbalovej katastrofy. V prvej polhodine inkasovali neuveriteľných päť gólov a nemecký nenásytný gólostroj sa zastavil až na čísle sedem. Toľkokrát ešte nikdy v histórii brazílsky reprezentačný brankár neinkasoval.
Oscar v poslednej minúte skorigoval neuveriteľný debakel, ale to fanúšikovský žiaľ nemohlo utíšiť. Brazílski reprezentanti prosili o odpustenie, ale tentoraz to nepomáhalo.
Foto: SITA/AP, Leo Correa
„Ľudia museli tento večer veľmi trpieť, ospravedlňujem sa im za celý tím,“ vravel obranca David Luiz.
Na druhej strane barikády vládla radosť. „Brazílska obrana nebola vo svojej koži, ale to nie je náš problém. Vyšlo nám všetko, do čoho sme kopli,“ hodnotil spokojný nemecký útočník Miroslav Klose, ktorý strelil rekordný 16. gól na MS.
Kanárici si národ neudobrili ani o štyri dni neskôr. V boji o bronz podľahli Holandsku 0:3 a zavŕšili tým svoj hrôzostrašný turnaj.
Outsider odchádzal ako strieborný medailista
S troškou do mlyna senzácií prispel na šampionátoch aj československý futbal. Najmä celým svojím účinkovaním na MS 1962 v Čile, kam pricestoval ako outsider a odchádzal ako strieborný medailista, keď vo veľkom finále podľahol Brazílii (1:3).
Ale československý tím sa postaral o ešte jeden výsledok, ktorý patrí k najdivokejším v histórii turnajov. A je rekordný pre československý i argentínsky futbal.
Juhoamerická futbalová veľmoc považuje nedeľu 15. júna 1958 za svoj čierny deň. Tréner národného tímu seňor Gilermo Stabile bol pred stretnutím s Československom výborne naladený. „Zdoláme Československo a potom pôjdeme až do finále. V ňom nám skríži cestu Brazília. Ale ani tá nás nezastaví,“ tvrdil redaktorovi denníka Svenska Dagbladet.
Ctihodný bielovlasý muž, legenda argentínskeho futbalu, sa veľmi mýlil. Po piatom góle v sieti brankára Carizza náhle ukončil zdrvený reportér rozhlasovej stanice Buenos Aires priamy prenos. Fanúšikovia sa z jeho reportáže už nedozvedeli, že Československo rozprášilo ich miláčikov 6:1.
Bol to podľa odborníkov československý koncert a ťažké k.o. samoúčelnej technike. Ospevovali aj dvoch Slovákov v tíme: spoľahlivého stopéra Jána Popluhára a skvelého technika Pavla Molnára.
Foto: Archív
Argentínski futbalisti v šatni plakali ako malé deti a Stabile sa objavil medzi novinármi až po polhodine. Strhaný a bledý ako jeho vlasy na hlave. Tichým a chvejúcim sa hlasom vravel:
„Skláňam sa pred skvelým výkonom československého mužstva. Dostali sme trpkú lekciu.“ Bol to posledný zápas v prvej skupine MS 1958. Ani tento výsledok Československu na priamy postup do štvrťfinále nestačil. Muselo sa ešte stretnúť v opakovanom zápase so Severným Írskom. Podľahlo 1:2 po predĺžení.
Triumf nad Argentínou zostal najvyšším víťazstvom Československa vo finálových turnajoch MS, ktorý o ničom nerozhodol…