Mužstvo Huga Meisla bolo úspešné aj preto, že vo svojom strede malo naozajstnú hviezdu. Na trávniku, aj mimo neho. Na Majstrovstvá sveta 1934 do Talianska priviedol Rakúšanov ako kapitán Matthias Sindelar. Futbalista s charakterom, ktorého život inšpiruje ešte viac, ako úspech na “Mussoliniho“ šampionáte.
Seriál: Z histórie MS vo futbale
Pri príležitosti 20. Majstrovstiev sveta vo futbale vám redakcia Pravda.sk prináša niektoré zaujímavé príbehy z histórie najpopulárnejšieho turnaja na svete. Víťazstvá i prehry, slávne góly i omyly. Aj takéto boli súboje o titul šampiónov.
Narodil sa 10. novembra 1903 v Rakúsko-Uhorsku v moravskom Kozlove ako Matěj Šindelář. Jeho otec Jan a matka Marie sa o dva roky presťahovali do Viedne a usadili v štvrti Favoriten s početnou česky hovoriacou komunitou. A práve tam sa začal veľký futbalový príbeh.
Sindelarova cesta do národného tímu viedla cez úspechy v Herthe a Austrii Viedeň. Avšak už pri svojom debute v reprezentačnom drese (1926) padol do nemilosti striktného Meisla pre údajný individualizmus. Štyri roky neúspechov a silné argumenty futbalových odborníkov presvedčili dlhoročného rakúskeho kouča, aby Sindelara omilostil.
Stalo sa, v roku 1931 sa iba 175 centimetrov vysoký kanonier vrátil a začala sa tak nebývalá éra rakúskeho futbalu, ktorá vyvrcholila na talianskom šampionáte 1934.
Štrnásť dní súbojov v ôsmich mestách mali 10. júna vyvrcholiť finálovým zápasom na Stadio Nazionale v Ríme. Scenár už vopred napísal Benito Mussolini, taliansky úspech na majstrovstvách mal byť silným tromfom nacionalistickej propagandy a fašizmu na medzinárodnom poli.
Šestnásť mužstiev hralo od začiatku systémom play-off, Wunderteam už v prvom zápase narazil na mimoriadne silné Francúzsko. Na štadióne v Turíne pred 20-tisíc divákmi Sindelar strelil prvý rakúsky gól na turnaji a prispel k víťazstvu svojho tímu 3:2 po predĺžení.
O štyri dni v Bologni v štvrťfinále sa Sindelarovi a spol. podarilo zdolať Maďarov 2:1, aby 3. júna mohli vyzvať domáci výber. Zápas mal byť predčasným finále a bolo treba sa naň “poriadne pripraviť“. O všetko sa postaral Il Duce. Deň pred stretnutím totiž prijal švédsky hlavný rozhodca Ivan Eklind pozvanie Mussoliniho na večeru. A dôvod? Predsa prediskutovať “taktiku“.
Tá nakoniec slávila úspech, Taliani vyhrali v semifinále 1:0, arbiter Eklind sa dokonca zapojil aj do hry, keď Bicanov center prihral hlavou domácim hráčom priamo na kopačky. Gól Enriquea Guiatu padol zasa podľa mnohých z jednoznačného ofsajdu a predchádzal mu tiež faul na rakúskeho brankára.
Fraška ako hrom, zostávalo už iba porátať sa s prekvapením turnaja, Československom. Mussolini požiadal Eklinda, aby viedol aj finálový zápas. „Taktická porada“ sa udiala tentoraz priamo na štadióne vo fašistickom VIP boxe. Taliani vyhrali, Rakúšania nakoniec cestovali domov po prehre v zápase o tretie miesto s Nemeckom (2:3).
Sindelarov život pokračoval ďalej, za národný tím nastúpil dovedna 43-krát a strelil v nich 26 gólov. Ten 44. duel sa mu možno stal osudným. V apríli 1938 nastúpil vo viedenskom Prátri na posledný zápas pod vlajkou nezávislého Rakúska, keďže niekoľko týždňov predtým jeho krajinu anektovalo nacistické Nemecko. Wunderteam si mal zmerať sily práve so svojim okupantom, stretnutie malo byť oslavovu Anschlussu.
Rakúšania nastúpili podľa želania svojho kapitána v červeno bielej kombinácii namiesto tradičnej čierno-bielej. Zdalo sa, že ani nechcú vyhrať. Zahadzovali šancu za šancou, lopty v jasných pozíciách posielali ďaleko od bránky.
Posledných dvadsať minút sa však všetko zmenilo. Najprv Karl Sesta a potom Sindelar rozhodli o výhre 2:0, Matthias svoj gól oslávil na tú dobu príliš extravagantne, tancom, a prítomným nacistickým hodnostárom poslal široký škodoradostný úsmev.
Na nadchádzajúcom šampionáte vo Francúzsku odmietol reprezentovať Nemecko, vyhováral sa na zranenia, či vysoký vek. „Rýchlo som nadobudol dojem, že odmietnutie súvisí s politickým vývojom. Chápal som ho a povedal som mu to. Na jeho tvári bolo badať veľkú úľavu,“ povedal neskôr vtedajší tréner Nemecka Sepp Herberger.
Namiesto futbalu si Sindelar kúpil kaviareň od židovského obchodníka Leopolda Drilla, ktorý bol na základe vtedajších zákonov zbavený majetku. Za podnik, v ktorom vytrvalo odmietal vyvesiť portréty nacistických pohlavárov, zaplatil trhovú cenu 20-tisíc nemeckých mariek.
Keď šéf futbalovej Austrie Viedeň musel opustiť klub pre svoj pôvod, jeho nástupca doslova zakázal Sindelarovi zdraviť ho. „Zakázali mi stretávať sa s vami, ale vždy, keď vás uvidím pán Doktor, pozdravím vás,“ povedal s typickým viedenským dialektom.
O pol roka, podľa Gestapa prožidovský sociálny demokrat, za to zaplatil najvyššiu cenu. V januári 1939 ho spolu s priateľkou, prostitútkou Camillou Castagnolovou, našli vo svojom byte mŕtveho. Nasledovalo rýchle spopolnenie a verdikt bez akéhokoľvek vyšetrovania. Otrava kysličníkom uhoľnatým spôsobená poruchou komína.
Ako to bolo naozaj so Sindelarovou smrťou, sa už nikto nikdy nedozvie. Podľa nacistických pravidiel mohol mať štátny pohreb iba ten, koho nezavraždili, alebo sám nespáchal samovraždu. Keďže kriminálny akt polícia vylúčila, s rakúskym hráčom 20. storočia sa prišlo na pohreb rozlúčiť 15-tisíc ľudí.
Sindelar bol vo svojej dobe jedným z najpopulárnejších hráčov na svete. Medzinárodná futbalová federácia FIFA ho vyhlásila za 22. najlepšieho v uplynulom storočí. Nebyť jeho tvrdohlavosti, nepoddajnosti a zásadovosti, mohol byť v tomto rebríčku ešte vyššie. A tak si história Matthiasa Sindelara zapamätá ako veľkého hráča s odvahou čeliť tomu najväčšiemu zlu.