Zlínsky obranca 5. januára 1990 narazil hlavou do mantinelu a zlomil si dva krčné stavce. 0 40 dní zomrel. Mojmír Božík (61) bol na striedačke a tie chvíle dodnes nedokázal vytesniť z mysle.
„V kabíne sme o tom príliš nehovorili, aj keď to neustále viselo nad nami vo vzduchu,“ spomína legendárny bek Košíc.
Čítajte viac Keď na košickom mantineli vyhasol život, manželka sedela pri rádiu a mama už spala. Luděk Čajka by mal dnes 60 rokov
Viete, že Čajka by minulý piatok jubiloval?
Áno, dostalo sa to ku mne. Tuším som to čítal aj na vašom webe. Ani sa mi veriť nechce, že to tak ubehlo. Dobrý chlapec to bol, môžem povedať, že aj fajn kamarát. Koľko mal, keď zomrel, dvadsaťtri?
O tri roky viac…
Nuž, vidíte, človek časom na veľa vecí zabudne. Vtedy sme boli mladí a teraz už za chvíľu pôjdeme do dôchodku (úsmev). Ale jedno vám poviem – vždy, keď si spomeniem na ten tragický moment, stisne ma pri srdci.
Na to nezabudnem do konca života. Počas kariéry som si ukladal výstrižky z novín, viaceré sú aj o tejto tragédii. Hokej som hral dlhé roky, toto je suverénne najťažšia spomienka.
Premietli ste si ju aj na videu?
Len to nie. Na čo by som to robil? Stále to mám pred očami. Ako keby to bolo včera. Je to „zážitok“ v tom najhoršom zmysle slova (rozpráva pohnutým hlasom, pozn. red.). Bol som na striedačke, všetci sme pomaly mysleli na záverečný klaksón.
Dva metre pred mantinelom Luďkovi skĺzla noha a hlavou priamo vrazil do mantinelu. Čajka bol veľký a ťažký, aj vlastnou váhou si zlomil dva stavce. Akoby ich zatlačil do seba a tým pádom sa prerušila aj miecha. Síce ho na chvíľu ešte prebrali, ale lekári po röntgene vedeli, že je to márne.
Aj vy ste ihneď tušili, že je zle?
Nie, kdeže. Bolo nám všetkým jasné, že to je vážne, ale keď sme odchádzali zo štadióna, verili sme, že Luděk to „rozchodí“. Nepripúšťali sme si, že sa to skončí fatálne. Napokon, aj zápas sa tuším dohral, celý štadión sa domnieval, že Čajka dostal prvú pomoc a v nemocnici si s tým už poradia.
Váš spoluhráč Anton Bartánus, ktorý Čajku pred osudným nárazom bránil, o tom dlho nedokázal rozprávať…
Treba ho chápať, je to nielen preňho veľmi nepríjemné. Nemohol za to, Luďka prakticky len sprevádzal a nijakým spôsobom neprispel k jeho pádu. Ale bol tam a zrejme aj jemu chodilo po rozume, čo by bolo keby. Čo ak by ho nenapádal?
Foto: Anna Vavríková / MFDNES + LN / Profimedia
Vyčítal si to?
Na to by vám odpovedal najlepšie on. Ale určite nejaké výčitky boli, hoci za nič nemohol. Snažili sme sa mu pomôcť, ale viete, to sú také chvíle, že vám môže rozprávať ktokoľvek a čokoľvek, nakoniec si tým musíte aj tak vnútorne prejsť a odtrpieť.
Chlácholenie nepomôže, situáciu len zhoršuje, lebo sa to neustále pripomína. Ani v kabíne sme to veľmi nerozoberali, aj keď to neustále viselo nad nami vo vzduchu.
Koľko trvalo, kým ste opäť mali všetci čistú hlavu?
Moja nie je čistá dodnes. Vždy, keď si na to spomeniem, zalomcuje to so mnou. Luděk zomrel viac ako mesiac po incidente, ale my sme museli ísť ďalej. Bol v kóme a od lekárov sme vedeli, že sa už s najväčšou pravdepodobnosťou nepreberie. Žiaľ, prognózy sa naplnili.
České médiá píšu, že v ďalších zápasoch to Košičanom zvykli pripomenúť, Bartánusa niektorí fanúšikovia údajne nazvali vrahom…
Áno, občas niekto niečo také zakričal. No ja takéto veci vytesňujem. Je to primitívne, ale v mase sa vždy niekto nájde s pomýleným hodnotovým rebríčkom.
Pre nás Košičanov to bola ťažká situácia, najlepšie, čo sme mohli urobiť, je, že sme sa sústredili vyslovene na hokej a všetko ostatné šlo bokom.
Poznačilo vás to ako hokejistu?
Isteže. Neraz som nad tým premýšľal. Aj do súbojov som šiel zrazu rozvážnejšie. Hokej je však veľmi rýchly šport, keď chcete byť špička, nemáte veľa času na teoretizovanie.
Aj štatisticky je dokázané, že niečo takéto sa stane raz za život, veď nič podobné sa odvtedy nestalo. Samozrejme, kdesi vzadu v hlave som to odvtedy mal neustále.
Boli ste senzitívnejší aj na nebezpečné situácie pri mantineli?
Pravidlá boli kedysi voľnejšie, aj táto tragédia na nich mnohé zmenila. Pri zakázanom uvoľnení to už nie je naháňačka, kto bude prvý pri puku. Platí to dodnes a má to zmysel. Radšej nech sa zapíska skôr, ako by mal niekto opäť dopadnúť ako Luděk Čajka.
Neskôr ste dali na hokej aj syna. Neboli po tejto tragédii v rodine žiadne obavy?
Nie. Dokonca ani manželka nenamietala. Navyše, vybral si brankársky post. Poznám hokejové riziká, hlúpe náhody sa stávajú – na ulici, v aute, inde okolo nás to môže byť ešte nebezpečnejšie.
Človek je občas tam, kde nemá byť a tragédia je na svete. Stať sa to môže aj na basketbale. Nesmieme sa na to však pozerať takto.
Denník Mladá fronta pár dní po Čajkovej smrti napísal, „snáď toto vylieči tých divákov, ktorí z tribún volajú po krvi…“ Zmenilo sa to potom?
Tragédia každým otrasie, dokonca aj vami spomínanými divákmi. Tí sa z nej rýchlo otrasú a potom si zasa idú svoje. Sú nevyliečiteľní, súvisí to však s vekom. Ale jedno je isté: nikto nechce, aby sa niekomu stalo niečo zlé. Ani tí, ktorí kričia.
Foto: ČTK / Šťastný
Keď sa povie Luděk Čajka, čo vám okrem tohto hrôzostrašného momentu napadne?
Reprezentačné spomienky. Boli sme podobný ročník, stretávali sme sa už od mládežníckych reprezentácií. Bol to dobrý chlapík, parťák i skvelý hokejista. Mal výbornú postavu a pracoval na sebe. Patril k československej špičke. Prihodilo sa mu to v najlepších rokoch. Nebyť toho, na medzinárodnej scéne by toho odohral ešte veľa.
Možno aj v NHL…
Ktovie. Určite na to mal. Naša liga mala cveng, patrila medzi najlepšie na svete, sovietsku nepočítam, tam mali iba jedno poriadne mužstvo. Naši najlepší hráči zostávali doma, bez emigrácie sa nedalo ísť preč. A to zasa nebolo ľahké. Potom sa to otvorilo a odišli Pouzar, Hrdina, Jágr, Holík a možno by šiel aj Čajka. Ponuky určite mal.
Pochádzal z drsného baníckeho ostravsko-karvinska…Bol aj on taký „tvrďák?“
Nie, kdeže (úsmev). Luděk bol pohodový chalan, jeho povaha nemá s týmto nič spoločné. Ale z Ostravy a okolia som mal veľa kamarátov a nikdy som nemal pocit, že by to boli drsniaci. Nikdy sa nerobili rozdiely, kto je Čech a kto Moravák, ale tí druhí k nám predsa len mali bližšie. Aj povahovo.
Pred týždňom zomrel na britskom ľade bývalý hráč NHL… Oživilo to vo vás nepríjemné spomienky?
Ale iné. Podobná smrť sa ma raz už dotkla. Keď som hral za švédsku Mora IK, v tíme som mal Bengta Akerbloma. Bol to veľmi príjemný mladý muž. Žiaľ, o pár rokov, keď som už v mužstve nebol, vykrvácal na ľade. Spoluhráč mu presekol tepnu. Stalo sa mu to isté, ako nedávno Adamovi Johnsonovi.
Foto: ČTK / Doležal Michal