Život letí akosi prirýchlo. Tí, ktorí si spomínajú na rok 1995 a rozlúčku Petra Šťastného, len ťažko uveria, že tento týždeň dal definitívnu bodku za kariérou aj jeho syn Paul.
Končí v tichosti
Celý život nosil na chrbte slávne hokejové meno. Športovci, ktorých rodičia patrili v rovnakom odvetví medzi veľké hviezdy, vravia, že to nie je jednoduché. Všetci akosi prirodzene očakávajú, že športová DNA preskočí z generácie na generáciu. Tak, ako farba očí či vlasov.
Mladší z bratov Stastnych sa s tým však popasoval bravúrne. Hoci nikdy nebol hokejovou superstar ako Peter, v NHL strávil sedemnásť sezón a odohral 1263 zápasov (o 213 viac ako jeho otec). To je okrem iného vizitka, že aj on bol majstrom svojho remesla.
„Do ligy som prišiel pokojne a rovnako pokojne z nej aj odchádzam. Presne tak sa mi to páči. Celé moje okolie o tom vedelo, takže sa to nakoniec dostalo aj von,“ vyhlásil rodák z Quebecku.
Tak, ako sa rozlúčil, taký bol aj na ľade. Tichý veľký muž, na ktorého sa dalo vždy spoľahnúť. Napokon, inak by v Colorade nenosil dlhé roky kapitánske áčko a na americkom drese dokonca céčko. O svojom konci sa radil aj s otcom Petrom, ktorý vraj videl drvivú väčšinu jeho zápasov v NHL.
„Ale pozeral som sa až ráno na záznamy bez reklám. S dnešnou technikou je to skvelé,“ usmieval sa nedávno pri jednom z exhibičných duelov.
V 80. rokoch sám patril medzi najväčšie hviezdy NHL – v 1070 stretnutiach nazbieral 1344 bodov za 483 gólov a 861 asistencií. V tomto smere sa mu Paul nikdy nevyrovnal. Nepatril medzi najvýbušnejších a najgólovejších útočníkov, no i tak sú jeho štatistiky veľmi vzácne – 323 gólov a 602 prihrávok.
Foto: ČTK / Paprskář Pavel
Drevená hokejka
Bývalý kapitán Colorada Avalanche Joe Sakic, ktorý hral v jednom tíme s Paulom i Petrom (v Quebecku, predchodcovi Colorada), vidí medzi nimi podobnosť.
„Predovšetkým v schopnosti čítať hru,“ vraví a pridáva ešte jednu – tentoraz úsmevnú – paralelu medzi otcom i synom. „Myslím, že používajú rovnaké korčule i rovnakú hokejku. Stále má tú istú starú drevenú palicu! Chudáčisko, mal by sa viac prispôsobiť dobe.“
A nakoniec, nič nie je krajšie, ako keď sa hokejový tatko sám vidí v synovi.
„Akoby som sa pozeral sám na seba. Herné situácie rieši tak hladko. Z piatich možností zakaždým vyberie správnu,“ chválil Paula už na začiatku kariéry. „Ale pyšná je skôr mama, otec je príliš skromný a veľa toho nenahovorí,“ glosoval raz Stastny.
Pravda, táto (ne)hokejová náklonnosť vždy platila aj opačne. Paul si počas kariéry obliekal tradičné číslo 26, ktoré kedysi nosil aj Peter. „Považujem ho za svoje šťastné. Otec bol vždy môj mentor a najobľúbenejší hráč. Vždy som sa snažil zobrať si od neho či napodobniť všetko, čo sa dalo,“ prezradil.
„Niečo si pamätám, ale viac ho poznám z rôznych zostrihov alebo pamätných zápasov. Postupne som si uvedomil, aký vynikajúci hokejista to bol. Myslel som si, že o ňom viem dosť, ale až neskôr som pochopil, čo všetko dokázal a čoho bol na ľade schopný. Teraz si oveľa viac vážim, čo dosiahol,“ doplnil.
Foto: ČTK / Paprskář Pavel
Proti vlastným koreňom
Ak by mal mať hokej v slovenskom jazyku nejaké synonymum, potom by to pokojne mohlo byť slovo „Šťastný“. Legendárna trojka Marián – Peter – Anton vošla do dejín. Najprv tých československých – aj ich zásluhou získal Slovan Bratislava prvý majstrovský titul. Potom prerazili aj v zámorskej súťaži.
„Je to príbeh, aký už v NHL asi nikdy neuvidíte. Ukazuje to, akí výnimoční hokejisti to boli. Navyše, práve oni traja vydláždili cestu hráčom z komunistickej Európy,“ zamyslel sa nedávno pre americké médiá Paul.
To však nie je z veľkej hokejovej famílie všetko. Najslávnejší z tria Šťastných má okrem syna Paula aj staršieho Yana, ktorý sa narodil tesne po ich emigrácii v roku 1980.
Tiež hrával hokej a v NHL nastúpil v 91 dueloch. Len tak mimochodom, všetci piati nazbierali dovedna viac kanadských bodov, ako bratia Gretzkí. Úspešnejšími hokejovými klanmi tak zostávajú len Sutterovci a Hullovci.
Yanovi ani Paulovi slovenčina cudzia nie je. Keď bol mladší z nich na svetovom šampionáte 2013 v Helsinkách, pre Pravdu priznal, že hoci doma „frčí“ prevažne angličtina, „keď s bratom nechceme, aby nám niekto rozumel, hovoríme aj po slovensky.“
V mladosti obaja chodili na Slovensko celkom často, neskôr už menej, keďže mali hokejové povinnosti. Tie ich zviedli na jeden ľad aj proti rodnej krajine ich rodičov. Paula dokonca na olympiáde v Soči.
Foto: SITA
Portál ESPN vtedy hneď v prvej vete napísal, že pre Stastneho „mal zápas veľmi zvláštny význam, lebo hral v podstate proti vlastnej rodine, pokrvným líniám, hokejovým koreňom.“
„Je to kultúra, v ktorej som vyrastal,“ potvrdil po zápase. Na ľade však šli emócie a city bokom, Američania vyhrali nad Slovenskom 7:1 a Paul dal dva góly. „Hrať proti Kanade a Rusku je zábava, ale pre mňa je špeciálny predovšetkým duel proti Slovensku,“ vyznal sa.
Chýbajúci predný zub
Za Spojené štáty, ktoré považuje za svoj domov, hral na troch svetových šampionátoch a dvoch olympiádach. V Helsinkách 2013 bol dokonca kapitánom národného tímu. Brat Yan hral tiež na troch majstrovstvách sveta.
„Ak by ste nás dvoch mali porovnať, ja som bol tá horúca hlava, Paul vždy zasa ten pokojný. Kedykoľvek sa k nemu niekto priblížil, chránil som ho a neraz dostal aj do zubov. O jeden som kvôli nemu dokonca prišiel,“ usmieval sa Yan.
Nuž, keď ide o zuby, o ten predný prišiel Paul pomerne rýchlo a hokejoví fanúšikovia si ho inak ani nevedia predstaviť. Nemal však z toho ťažkú hlavu. Používal predsa umelú náhradu.
Foto: Profimedia
„Keď idem do práce, dám si ju dole, ale keď som zasa na večeri či idem von s priateľmi, nasadím si ju. Chcem byť predsa pekný,“ ceril sa.
Jeho úspešná kariéra sa skončila, odteraz si už dole nič dávať nemusí.
