Po športovej kariére pracoval aj ako inštalatér, aktuálne pôsobí ako projektový manažér v nadnárodnej firme.
„Návrat do bežného života nie je pre vrcholových športovcov vždy jednoduchý,“ vraví dvojnásobný účastník OH Milan Dvorščík (53), ktorý ovláda sedem jazykov a púšťa sa do štúdia ďalších.
Máte čerstvé dojmy z košického maratónu, ktorý oslavoval storočnicu. Bola to vaša premiéra na tomto podujatí?
Zabehol som ho piaty raz. Ale v dvoch predchádzajúcich ročníkoch som chýbal, pretože som mal problémy s meniskom. V roku 2020, keď úradoval covid, organizátori pustili na štart len menší okruh bežcov, asi tristo, medzi nimi aj mňa. V porovnaní s týmto ročníkom to bol teraz obrovský kontrast, pretože sa zišla na štarte rekordná účasť.
Aká vládla atmosféra v Košiciach? Je iná ako na maratónoch, ktoré ste už absolvovali?
Je to najstarší maratón v Európe a už táto charakteristika mu dodáva punc výnimočnosti. Teším sa, že organizátori začínajú stále viac túto značku využívať aj marketingovo, lebo to nie je len reklama pre Košice, ale aj pre slovenský šport i celé Slovensko.
Foto: ARCHÍV MILANA DVORŠČÍKA
Ste spokojný so svojím výkonom alebo na ňom ani príliš nezáležalo?
Som rekreačný bežec a čas nie je príliš dôležitý. Ale z obdobia, keď som sa venoval profesionálnemu športu, mám v sebe aj pretekárske srdce. Chcel som prvý raz zabehnúť maratón pod tri hodiny, cítil som sa pred ním veľmi dobre, ešte aj v jeho polovici išlo všetko podľa plánu.
Ale po 30 kilometroch prišla kríza, stvrdli mi nohy a trochu som sa trápil. Dosiahol som čas 3 hodiny 3 minúty a 55 sekúnd. Ale ani to nebolo zlé, v mojej kategórii som obsadil v rámci majstrovstiev Slovenska tretie a celkovo pätnáste miesto. Medzi 4 700 štartujúcimi som skončil 228.
Bežali ste maratón už aj rýchlejšie?
Len raz, tiež v Košiciach, v roku 2018. Dosiahol som čas 3 hodiny 1 minúta a 8 sekúnd. Aj teraz som ho mohol stlačiť možno o minútu-dve. Ale to by som išiel na doraz a bol by som, ako sa hovorí, na šrot. V cieli som sa cítil dobre a na druhý deň ráno som v pohode išiel do práce.
Trénujem len popri nej, maximálne päťkrát v týždni, v nedeľu mám zvyčajne vytrvalostný tréning, vtedy bežím dlho a pomalšie. Za tri hodiny absolvujem asi 30 kilometrov. Zistil som, že mi stačí trénovať menej ako kedysi na bicykli, vtedy bývali tréningy tvrdšie a trvali často aj vyše šesť hodín.
Čítajte viac Sagan občas pôsobil ako Forrest Gump - jednoducho a múdro. Niekoľko príkladov, prečo ho všetci milovali a bol najlepšou reklamou na Slovensko
Máte ešte aj bicykel? Vysadnete naň?
Bicykle stále mám, ale jazdím na nich už len príležitostne, keď sa napríklad vyberiem na nejakú akciu. Teraz určite nabehám viac kilometrov, ako ich najazdím.
S profesionálnou cyklistickou kariérou ste sa lúčili, keď ste mali tridsať rokov. Prečo tak skoro?
Mal som problémy s ďalšou motiváciou. Mohol som ešte pokračovať. Mojou túžbou bolo dostať sa na Tour de France, ale v tridsiatke som už strácal vieru, že sa mi to podarí. A nevidel som ani perspektívu ďalšieho výkonnostného rastu.
V závere som pôsobil aj v Španielsku a potom v profesionálnom kolumbijskom zoskupení Avianca Telecom. Chýbal mi však silnejší tím, s perspektívou štartu na Tour. Čoraz viac som si uvedomoval, že si musím hľadať miesto v bežnom živote a uvažoval som, čo ďalej.
Aké náročné je to pre bývalého športovca, reprezentanta? Vy ste vyštudovali vysokú školu, mali ste titul inžiniera…
Každý sa s tým vyrovná inak, ale je to komplikovaná situácia. Vravím tomu postšportový syndróm. Cítil som sa, akoby som odrazu spadol z Marsu na Zem. Podobný pocit majú mnohí. Desať až pätnásť rokov žijú v športovej bubline.
V hlave majú preteky, tréningy, ako zvyšovať výkonnosť, ako sa stravovať, spať a podobne. Odrazu sú postavení pred úplne inú realitu.