Peter Velits (35) vtedy šokoval svet. „A prekvapil som aj sám seba. Keď som po prvom týždni videl, aké mám dobré nohy, vravel som si, že to treba využiť,“ spomína pred dnešným štartom Vuelty bývalý skvelý jazdec.
Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
V prvom rade časovka, ktorú som vyhral. Preteky sa vtedy z môjho pohľadu zlomili, dostal som sa na pódium a mojou úlohou už nebolo nič iné, len sa tam udržať. Potom to bola predposledná etapa, kde som udržal krok aj s najlepšími vrchármi na svete, akým bol napríklad Frank Schleck. Vedel som, že ak vydržím, 3. miesto mi už neujde.
Tušili ste, akú formu si veziete do Španielska?
Absolútne nie. Pár mesiacov predtým som si zlomil kľúčnu kosť a prišiel o Tour de France. Bol som doma a netušil, ako na tom som. Vravel som si len, že je to Grand Tour a dám do toho všetko – nič viac, nič menej. Poviem to takto: ako cyklista som vtedy prekvapil sám seba. Keď som po prvom týždni videl, aké mám dobré nohy, vravel som si, že to treba využiť.
Aké to je, keď na plecia pretekára padá zodpovednosť celého tímu a pracuje naňho ďalších osem jazdcov?
Spočiatku som žiadny tlak necítil. Vyhrali sme tímovú časovku, následne Mark Cavendish triumfoval v niekoľkých špurtérskych etapách. Vládla absolútna spokojnosť a nikto sa nestresoval s celkovým umiestnením. Po individuálnej časovke sa to však prehuplo – až potom sa naše spoločné úsilie viac zameriavalo na mňa.
To víťazstvo ste zrejme nečakali…
Šok to nebol, lebo na trati som sa cítil skvele. Dve minúty predo mnou vyštartoval Tom Danielson, výborný časovkár, no po chvíli som ho uvidel. Dostal som znamenie, že idem veľmi dobre. Bolo to v ére Fabiana Cancellaru, všetci si mysleli, že vyhrá on. Priznám sa, že ja tiež.
Etapa je aj na Youtube – pozreli ste si ju niekedy?
Áno. Je tam môj štart i dojazd do cieľa. Videl som to.
Komentátor Róbert Bakalář v prvej chvíli nechcel výsledkom v počítači veriť…
Bol tým známy, že občas sa v štatistikách strácal. Ale klobúk dole pre ním – bol to jeden z najlepších komentátorov v celom Československu.
Boli ste po pretekoch unavený viac fyzicky alebo psychicky?
Ani jedno, ani druhé. Na podujatie som prišiel oddýchnutý, mal som obrovskú motiváciu a na tej vlne som sa viezol až do konca. Únava sa dostavila až neskôr po Vuelte – šiel som na MS do Austrálie a tam to dopadlo katastrofálne.
Celé tri týždne ste boli v Španielsku spolu s bratom Martinom. Malo to vplyv na výsledok?
Určite. A nie malý. Aj preto považujem tieto preteky za jeden z najväčších zážitkov. Martin mi bol vždy k dispozícii, po celý čas som býval na izbe s najbližším človekom – to je obrovská vzpruha. Všetko sme spoločne prežívali, psychicky mi to pomohlo.
Bavili ste sa aj o niečom inom, ako o pretekoch?
Samozrejme. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, len nie o Vuelte. Ja som vedel, o čo ide, on tiež, nepotrebovali sme to viac rozoberať. Bolo by to zbytočné.
V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že v pelotóne sa na vás začali inak pozerať. Ako sa to prejavovalo?
Pre veľa ľudí to bolo prekvapenie. Neskôr ma vnímali ako niekoho, kto môže byť na Grand Tour nebezpečný. Napokon, o rok neskôr ma už na Tour de France Omega-Pharma pasovala za spolulídra.
Okrem sezóny 2010 ste v Španielsku štartovali až o päť rokov neskôr. Neťahalo vás to späť?
Netvrdím, že sú to podradné preteky, ale v hodnotení Grand Tours im vždy bude patriť až tretie miesto. Tour de France je jednoducho Tour de France, vždy som chcel štartovať predovšetkým tam. Vuelta je pekná spomienka, no nič neľutujem.
Slovenská verejnosť za uplynulých desať rokov cyklisticky vyspela. Nemáte pocit, že ak by sa vám to podarilo dnes, spoločnosť by tento výsledok docenila omnoho viac?
Nikdy som nad tým neuvažoval. Som šťastný, že som to dokázal a mohol si to užiť s najbližšou rodinou a priateľmi. Viac nepotrebujem.
V Madride ste boli na pódiu tretí, následne druhého Mosqueru diskvalifikovali, aby mu striebornú pozíciu o päť rokov vrátili späť. Riešili ste to?
Sám neviem, ako to je. Neraz sa ma pýtali, či som oficiálne druhý a či tretí, ale nepoznal som presnú odpoveď. A je mi to jedno, stál som na treťom stupienku a tak si to budem aj pamätať. Iné by bolo, keby sa riešilo, či som prvý alebo druhý.
Vuelta odštartuje aj dnes a podľa všetkého to budú aj vzhľadom na neskorý termín úplne iné preteky. Čo od nich očakávate?
V sezóne poznačenej pandémiou nemám žiadne očakávania. Videli sme to aj na Tour de France – Jumbo sa zdalo byť nezdolateľné, no potom prišla tá slávna časovka a bolo po všetkom. To isté platí o Vuelte – akékoľvek predpovede môžu byť o pár týždňov absolútne mimo.
Sledujete aj dianie na Gire?
Predovšetkým výsledkovo. Vždy sa pozriem, ako sa darilo Petrovi Saganovi.
Vidíme iného Sagana ako na Tour de France?
Ťažko sa to porovnáva, sú to iné preteky a iní súperi. Zdá sa však, že Peter sa potreboval rozjazdiť, dostať kilometre do nôh. Desiatu etapu vyhral s prehľadom. Ale v koncovkách akoby mu stále niečo chýbalo – na Démara zatiaľ nevyzrel.
Tento týždeň pelotón zamieri do Álp a predpovede hovoria, že na končiaroch môže byť aj pod nulou. Ako sa preteká v takej zime?
Je to extrém. Diváci to majú radi, chcú vidieť, ako cyklisti trpia. Treba si však uvedomiť, že pelotón už má tisícky kilometrov v nohách, väčšina je aj pri normálnom počasí náchylná na ochorenie. Budem úprimný: je to blbosť.
Neuznávam takéto etapy. Radšej sa budem driapať do kopcov v 30-stupňových horúčavách. Lebo vyjsť spotený hore a potom ísť zjazd v totálnej zime, je obyčajná šialenosť. Pretekár sa nedokáže tak obliecť, aby mu nebola zima. V momente mu mrznú ruky aj nohy.