Foto: Archív Mareka Čaneckého
Na čo je dobrá jazda za autom?
Je to najlepšia simulácia súťažného rytmu. Ide sa vo vyšších otáčkach – asi 50 kilometrovou rýchlosťou – so zníženým odporom vzduchu. Pripomína to pohyb v pelotóne. Výborná príprava na preteky. Profesionáli takto trénujú aspoň raz do týždňa.
Mali ste aj rúško?
Teraz nie. Keď sa však idem previezť do mesta, mám ho vždy. Raz som si ho dal aj počas ostrej skúšky na trenažéri, bolo to peklo. Je to ako u lekára na spirometrii, keď dýchate do hadice. Človek sa tam rýchlo dusí.
Trúfli by ste si s ním na bežnú rovinatú etapu?
(úsmev) Možno aj áno, ale ktovie, aký výkon by som podal. V každom prípade by to bol obrovský hendikep. Obzvlášť, keď je vonku teplo.
Futbalista Peter Pekarík tvrdí, že po mesačnej prestávke od futbalu potrebuje pár týždňov tréningu na tráve. Mohli by ste si dnes sadnúť na bicykel a zaradiť sa do súťažného pelotónu?
Hádam by to aj šlo. Mám za sebou solídnu prípravu i súťažné kilometre v nohách. Začal som už v januári pretekmi v rovníkovom Gabone. Navyše, oproti Španielom, či Francúzom, kde je zákaz vychádzania, mám výhodu – s nejakými obmedzeniami predsa len môžem vonku bicyklovať.
Čo by s pretekárom spravil mesačný tréning na stacionári medzi štyrmi stenami?
Srdce by síce stíhalo, ale formu za dverami bytu nebudete mať nikdy takú dobrú ako keď trénujete v teréne. Navyše, každý jazdec je iný – Chris Froome je niečo ako náš chodec Matej Tóth. Telo má nastavené ako hodinky, všetko robí na čas, počas dňa si dá päťkrát strečing. A potom je tu Peter Sagan – uvoľnený typ, ktorý nikdy nič nerieši. Nasadne na bicykel a napokon vyhrá. Každý si s dnešnými obmedzeniami nakoniec poradí po svojom.
Pred pár dňami ste si vyskúšali špeciálny trenažér, ktorý vraj dokáže nasimulovať akékoľvek podmienky. Splnil vaše očakávania?
Nejde len o samotný stroj, ale aj program, ktorý k nemu vymysleli. Vyskúšal som si na ňom svoje prahové hodnoty, obiehal som tam rôznych pretekárov – spoločne trénovalo asi 3500 ľudí. Po rovinke nasledoval Alpe d'Huez a poviem vám, pocitovo to bolo, ako keď začnete šliapať z Harmanca na Šturec. V tej chvíli akoby ste zastavili, trenažér začne vytvárať obrovský odpor. Ihneď som prehodil na ľahší prevod. Systém je taký dokonalý, že keď zaútočíte a odpojíte sa od malej skupinky, v momente potrebujete väčší výkon. Počítač rýchlo vyráta, koľko energie musíte vynaložiť, aby sa vám únik podaril.
Nadchlo vás to?
Svojím spôsobom áno, no stále je to pre mňa iba trenažér. Dnes si môžete kúpiť letenku za 30 eur a ísť na lacné sústredenie niekam do tepla. Ja som však vyrastal v Banskej Bystrici, v časoch, keď boli k dispozícii iba bežky a trenažér. Priznávam, zhnusilo sa mi to (úsmev). Jazdiť v pivnici a na balkóne, potiť sa a zároveň nehýbať, to veru nie je pre mňa. Ale súťažiť onlajn proti súperom z celého sveta je predsa len niečo iné, ako keď točíte pedálmi bezducho a sám. Program má veľa nadšencov, sponzoruje aj niektorých jazdcov kategórie World Tour, ktorí majú povinnosť z času na čas sa tam objaviť. Pred pár dňami mi brat spomínal: Bože, dnes vedľa mňa jazdil André Greipel. Mal z toho veľký zážitok.
Nároky na výdaj energie sú také isté ako v teréne?
Nie je to stopercentne identické, no veľmi sa to podobá. Samotný boom vznikol už pred koronavírusom, pandémia trenažéry dokonale spropagovala. Ľudia nemajú čo robiť, tak doma krútia nohami. Teraz sa do toho zahryzli aj profíci. Ale vidíte, Sagana na niečo také nedostanú, tvrdí, že nie je žiadny virtuálny pretekár. Nie každému to vonia.
Mohol by rekreačný cyklista zdolať na Okolo Flámska Van Avermaeta?
Môže sa to stať. Napokon, medzi niektorými nadšencami sa už objavil aj doping. Chcú vyhrať za každú cenu, aj keď ich v cieli nečaká odmena. Na začiatku napríklad uviedli nižšiu hmotnosť, aby v pretekoch mohli ísť rýchlejšie. Programátori však systém postupne vylepšujú, keď je cyklista podozrivý a len tak sa preženie okolo vás, začne blikať. Našiel sa nejaký špekulant z Nového Zélandu, ktorý na Alpe d'Huez prekonal čas Marca Pantaniho. Takíto „borci“ potom dostanú doživotný zákaz. Stále je to iba počítač a výmyselníkov je veľa.
Dajú sa emócie v onlajn pretekoch porovnať s reálnymi?
Kdeže, nie sú pravé. Cyklistika je aj o tom, že ste vonku na čerstvom vzduchu, nie zavretý niekde v kutici. Navyše, motivácia je úplne iná, v rámci pelotónu sa v špurte vypnete k výkonu na hranici svojich možností. Na trenažéri si to neviem predstaviť.
Majú takéto preteky budúcnosť?
Ťažko povedať. Nevieme, čo sa bude diať. Organizátori Tour de France síce povedali, že sa pôjde v septembri, ale to nič nezaručuje. Môže sa pokojne stať, že z pretekov nebude nič a UCI bude hľadať východisko vo virtuálnom svete. Pre fanúšika cyklistiky to však nikdy nebude adekvátna náhrada. Keď som mal dvanásť rokov, brat ma vzal na Giro d'Italia, videl som, ako sa pred časovkou rozjazďuje Pantani. To sú naozajstné zážitky. Povedal by som to takto: virtuálne preteky sú lepšie ako nič.
Za čím vám nie je na trenažéri ľúto?
Za pádmi, zlomeninami a odreninami. Z trenažéra nespadnete. Ale to je asi tak všetko.