Vy ste boli pred štvrťstoročím Saganom v sukni…
Ja som nikdy sukňu príliš nenosila… (smiech). Mala som ju len na promóciách a ako súčasť kostýmu na OH 1996. Ale to prirovnanie mi lichotí. Mala som výkonnosť i výsledky, vyhrala som šestnásť pretekov Svetového pohára a 105-krát som skončila do tretieho miesta.
Považujete triumf na Gire za vrchol kariéry?
Bol to najmedializovanejší, najznámejší úspech, ale možno som vyhrala aj ťažšie preteky. Spomínam si na jedny v Austrálii, neskutočne náročné. Bol február, odskočili sme si na druhý koniec sveta zo zimnej prípravy v Tatrách. Preteky sa išli v horúčave, ťažkých kopcoch, neboli sme aklimatizované. Domov sme sa vrátili opäť na bežky.
Ale aj Giro bolo mimoriadne ťažké…
Mne však sedelo. V Taliansku sa mi neskutočne darilo, milovala som ho. Nielenže som vyhrala Giro 1993, ale o rok neskôr som bola štvrtá, v jednom z ďalších ročníkov šiesta… Ale cením si aj výkony na Tour de France, tam som skončila celkovo desiata.
Giro ste vyhrali, keď ste mali dvadsaťjeden. Spomínate si, ako sa rodil váš triumf?
Špurtovali sme na vrchársku prémiu. Pred nami bola talianska šampiónka Michele Faniniová, ktorá o rok zahynula pri autonehode ako 21-ročná. Keď som prešla cieľom prémie, obzrela som sa a za mnou nebol nik. Tak poď, povedala som si a pustila sa dolu kopcom. V zjazdoch som sa bála, bola som v nich slabá. Ale cítila som šancu a vybrala sa naháňať Michele. Dostihla som ju. Alena Barillová a Jara Kománková urobili vzadu veľkú robotu, zo skupiny nepustili dopredu nikoho.
To bola etapa, ktorú ste v úspešnom ročníku aj vyhrali?
Áno, päť kilometrov pred cieľom, ktorý bol v San Maríne, bol ďalší kopec, v ňom som Talianke ušla. Vyhrala som etapu s 20-sekundovým náskokom. To bol základ celkového triumfu.
Vyplácali sa vtedy na ženskom Gire mastné prémie?
Za tento úspech som dostala od sponzora 30-tisíc slovenských korún. A aj organizátori niečo dávali, ale koľko, to neviem.
Zabudli ste?
Nikdy som tie peniaze nevidela. Taliani tvrdili, že ich už poslali na zväz, na zväze vraveli, že nič neprišlo. Tréner za nimi chodil päť rokov, potom to vzdal, peniaze sa niekde vyparili. Ale nijaká závratná suma to nebola. Stala sa mi však neskutočná príhoda. Známy výrobca špičkových bicyklov Montagner mi priamo do Važca, kde som bývala, priniesol najmodernejší model horského bicykla. Dodnes vidím, aký rozruch to u nás spôsobilo. Stále mi slúži, nedala by som ho za nič. Doma mám aj bicykel, na ktorom som vyhrala Giro.
Ako ovplyvnil úspech na Gire vašu ďalšiu kariéru?
Strašne som chcela vyhrávať. Darilo sa mi a najradšej by som bola všade prvá. V etape, ale aj na rýchlostnej, vrchárskej prémii, všade. Tréner mi poklepal po čele a vysvetľoval, že to sa nedá. Ale prvé úspechy ma neskutočne namotivovali. Nikdy mi nechýbala cieľavedomosť, entuziazmus, to sú moje typické vlastnosti, keď sa do niečoho pustím.
Do cyklistiky ste sa pustili, až keď ste mali osemnásť. To bolo veľmi neskoro…
Myslím si, že som trafila ideálny šport. Možno by som bola dobrá aj v tenise či volejbale, ktorým som sa tiež venovala, ale určite by som nedosiahla takú úroveň a úspechy ako v cyklistike. Mala som dobré základy, ale nič výnimočné. Vyrastala som ako mnohé deti na popradskom sídlisku. Moji rodičia športovali, ale nie na vrcholovej úrovni. K cyklistike som sa dostala až vtedy, keď som prišla študovať na pedagogickú fakultu do Prešova. Veľmi som túžila po bicykli, prihlásila som sa u trénera Pavelu. Bola som nabitá energiou.
Foto: Archív M. Z.
Ako rýchlo a nečakane ste do cyklistiky prišli, tak ste s ňou aj sekli. Vytratili ste sa v tichosti zo scény. Ako to vtedy bolo?
Rozhodla som sa z jedného dňa na druhý. Predchádzali tomu problémy pred majstrovstvami sveta, tréner na ne nemal cestovať, vyhlásila som, že nejdem ani ja. Podobná situácia bola už pred OH 1996. Vtedy som sa vybrala za šéfom SOV pánom Černušákom a vravela som mu, že ja bez svojho trénera nikam neodcestujem. Vtedy to vyriešili. Mala som už skoro tridsať, prestávalo sa nám dariť. Zbalila som sa a odišla do Francúzska.
Prečo práve tam?
Nahovorila ma jedna francúzska cyklistka, ktorá dávala dokopy tím pod vedením legendárneho Cyrila Guimarda, veľkej osobnosti francúzskej cyklistiky. To však padlo. Ocitla som sa v Marseille, chodila som po meste a po tvári mi tliekli slzy. Ale povedala som si, že sa aspoň konečne naučím poriadne po francúzsky, že dovtedy z tejto krajiny neodídem. Zostala som tam rok a francúzština sa mi neskôr zišla – sprevádzala som francúzskych turistov v Tatrách a aj inde.
Cyklistike ste sa už nevenovali?
Chvíľu áno, vyhrala som dvoje pretekov franúzskeho pohára, odskočila som si do Belgicka, kde som zvíťazila na významných domácich pretekoch a dodnes mám z nich krásny veľký pohár. O mojom ďalšom osude rozhodla náhoda. Zoznámila som sa s Edwige Pitelovou, ktorá sa venovala duatlonu. Začali sme spolu trénovať, ja som ju zdokonaľovala v cyklistike, ona mňa v behu a učila som sa pri nej po francúzsky. Podporoval nás jej klub, súťažili sme po celom Francúzsku a boli sme úspešné – vyhrávala Edwige, ja som končila druhá.
V duatlone ste si pripísali aj veľký triumf…
Prihlásila som sa na majstrovstvá sveta v dlhom duatlone v rakúskom Weyeri. Edwige získala striebro, ja bronz. Po francúzskom roku som sa vrátila domov, to bol definitívny koniec kariéry. Nevedela som si predstaviť, že budem žiť inde. Teraz síce bývam vo Svite, ale najviac sa doma cítim vo Važci, kde som prežila najviac času a žijú tam stále moji rodičia. Po mojom odchode sa Edwige dala na cyklistickú dráhu a dosiahla ešte veľa pekných úspechov.
Doma ste sa zaradili do bežného života, začali ste učiť. Bol tento proces bezproblémový?
Bol komplikovaný, zažila som na vlastnej koži, že vrcholový športovec si ťažko hľadá miesto v spoločnosti. Robila som všeličo – bola som masérka basketbalistov Svitu, plavčíčka, turistická sprievodkyňa, učiteľka. Kým som si hľadala miesto, rok som navštevovala úrad práce. To neboli príjemné zážitky.
Nepomohlo vám, že ste boli známa športovkyňa?
Na úrade práce som sa musela hlásiť každé dva týždne. Pani, ktorá tam pracovala, sa ma pýtala, čo som robila doteraz. Desať rokov som reprezentovala Slovensko, vravím. A v čom? V cyklistike. Netvrdím, že ma v tom čase musel poznať každý, ale bola som doma, Liptovský Hrádok je na skok od Važca… Chceli vedieť, aký rekvalifikačný kurz môžem absolvovať. Vravela som stále to isté. Vyštudovala som pedagogickú fakultu, slovenčinu a telesnú výchovu. A chcem učiť.
Foto: Pravda, Michal Zeman
Napokon vás na školu zobrali…
Napísala som 34 žiadostí, skúšala som v Hrádku, Poprade, Mikuláši… Oslovovala som základné a stredné školy, všade mi povedali, že nemajú miesto. S poslednou žiadosťou som zaklopala na dvere pani riaditeľky Zátureckej na Strednej priemyselnej škole v Poprade. Tam som v septembri 2003 nastúpila… Bola som triedna, učila maturantov slovenčinu. Poctivo som sedela nad prípravami, chcela som byť dobrá kantorka. Ako moja mama. Začiatky neboli ľahké, ale v tomto povolaní som sa tiež našla.
Do cyklistiky ste sa nechceli vrátiť?
Desať rokov som o cyklistike nevedela nič. Cítila som aj trochu krivdu. Skončila som a nik ma neoslovil, neprejavil o mňa záujem. Trochu som zanevrela, mala som zlé skúsenosti ešte zo záveru kariéry. Potom som si vravela, že keď ma nechcú, tak sa nebudem niekam nasilu tlačiť. Nielenže som sa v nej neangažovala, ale som ju ani nesledovala.
Čo vás presvedčilo?
Zavolala mi stará známa z detstva Zuzka Vojteková, ktorá robila triatlon. Poď ma trénovať, vraví. To ma zaskočilo. Nikoho som v živote dovtedy netrénovala. Presvedčila ma a stala sa najlepšou triatlonistkou na Slovensku. Takto som sa vrátila aj k cyklistike. Mala som aj sen, že by som mohla mať svoj dievčenský tím, ale čoskoro som zistila, že s cyklistikou by som sa neuživila.
Venujete sa ešte trénerskej práci?
Trénujem teraz štyroch chlapcov a dve dievčatá. Ak sa dá, stretávame sa, konzultujeme tréningové plány, radím im. Teší ma spolupráca aj s mojím bývalým žiakom Adriánom Babičom. To je šikovný a milý chlapec, má zdravotné problémy, zúčastňuje sa na deaflympijskom hnutí, zbiera medaily zo svetových podujatí. Ale štartuje tiež v súťažiach zdravých športovcov, nedávno v časovke na majstrovstvách Slovenska skončil siedmy. Pomáham aj Petrovi Zánickému s Detskou Tour Petra Sagana. Vrátila som sa do cyklistického diania. A často si vravím, ako je dobre, že som úplne nezabuchla za sebou dvere.
Jazdíte stále na bicykli?
Nie príliš často, ale zavše naň vysadnem a absolvujem aj 50–60 kilometrov. Venujem sa deväťročnému synovi Matúšovi, ktorý je stále v pohybe, ale do cyklistiky ho netlačím. Manžel vyrastal pod Tatrami, je to horal, ktorý má dobrú kondíciu. Venoval sa skialpinizmu a triatlonu. Na bicykli mám prevahu, ale v plávaní mi to vráti. Nabíjajú má aj mladí ľudia, chodím s dievčatami na kurzy, turistické, lyžiarske, usilujem sa, aby mali kondíciu. Občas si zafrflú a keď sa vyberieme niekedy na cyklotúru, čudujú sa, koľko vládzem. Ženy, keď ja vysadneme na bicykel, máte všetky smolu, vravievam im (smiech).
Ste v kontakte s bývalým trénerom Ľudovítom Pavelom?
Nie, nerozišli sme sa najlepšie. Bolo to v čase, keď som odišla do Francúzska.
V čom bola príčina?
Ťažko sa zmieroval, že je koniec, že mám už iné predstavy o svojej budúcnosti. Bola som unavená, znechutená, nikoho som nechcela vidieť. Už som nemala motiváciu a aj som trénerovi na rovinu povedala, že s cyklistikou som na Slovensku skončila.
Foto: Archív M. Z.
Akceptoval to?
Zdalo sa, že áno. Ale potom mi volal do Marseille, presviedčal ma, aby som štartovala aspoň na domácom šampionáte, že sponzor všetko uhradí. Mala som tridsať, bola som možno na vrchole fyzických síl, ale psychicky na dne. Vo Francúzsku som sa trochu pozbierala, venovala sa duatlonu, bola som úspešná, ľudia ma tam spoznávali. Opäť som mala zo športu radosť. Možno trochu nespravodlivo som trénerovi zazlievala, že ma tlačí do niečoho, čo už nechcem zažiť. Bola som definitívne rozhodnutá a on to nezobral, nahneval sa.
Už ste si to vysvetlili?
V takých rozhovoroch sme si všeličo povedali a zložili telefóny. Desať rokov sme sa nevideli. A keď sme sa potom dvakrát náhodou stretli pri nejakých príležitostiach, tak sme sa len pozdravili. Už sme sa normálne neporozprávali, teraz ma to trápi. Emócie opadli, ale medzi nami zostalo niečo nedopovedané.
Patrili ste do svetovej špičky, ale z vašej generácie dosahovali pekné výsledky aj iné pretekárky. Prečo sa na to neskôr nenadviazalo a ženská cyklistika živorí?
To neviem úplne posúdiť. Možno to bola aj naša chyba. Nebolo nás veľa a už vtedy sme nepracovali na tom, aby sa zachovala nejaká kontinuita. Teraz určite viac dievčat bicykluje, ale chýba kvalita. Drina v cyklistike nie je populárna, súčasné dievčatá nemajú asi takú silnú motiváciu, akú sme mali my. Majú množstvo iných možností sa uplatniť.
Dá sa to zmeniť?
To je náročná úloha. Myslím si, že sa ženskej cyklistike dostatočne nevenujeme a nemá takú podporu, aby sme mohli dúfať v obrat a v lepšie výsledky. Musel by sa asi objaviť nový Pavela, ktorý svojím nadšením, povahou, charakterom nájde také dievčatá, aké sme boli my. Obetovali sme cyklistike všetko. Ja z našej práce a niekdajšej kondície žijem dodnes.
TV Pravda: Ján Svorada, Peter Velits, Milan Jurčo. Trojica cyklistických legiend odpovedá pred Tour de France na otázky TV Pravda.