
Historici sa dlho nevedeli zhodnúť, kedy mal žltý dres na Tour svoju premiéru. Belgický pretekár Philippe Thys, víťaz z rokov 1913, 1914 a 1920, keď mal 67 rokov, pre magazín Champions et Vedettes uviedol, že riaditeľ pretekov Henri Desgrange ho v 1913-tom po víťaznej etape požiadal, aby si obliekol žltý dres. Thys tvrdil, že túto poctu odmietol, údajne nechcel byť pre svojich súperov príliš nápadný.
Keď neuspel šéf Tour, podarilo sa to riaditeľovi tímu Peugeot Alphonsovi Baugému. Ten vraj Thysa do „žltého“ doslova navliekol. „Zatlačil na mňa. Dres mal byť najlepšou reklamou pre jeho spoločnosť a to už bol argument, ktorý som nemohol odmietnuť,“ spomínal trojnásobný víťaz pretekov.
Madame Cri-Cri
Oficiálne zdroje však tvrdia, že maillot jaune – ako Francúzi žltý dres volajú – si ako prvý obliekol 18. júla 1919 Eugéne Christophe, víťaz etapy z Grenoblu do Ženevy.
Prečo žltá?
História ponúka dve vysvetlenia. Prvým je žltkastý novinový papier, na ktorom vychádzal magazín L'Auto – jeho editor Desgrange stál v roku 1903 za vznikom populárnych pretekov. Druhým je zasa povojnová situácia v Európe a nedostatok oblečenia na trhu. Na pultoch obchodov údajne zostali iba žlté tričká.
Možnosť, že Desgrange chcel mať lídra pretekov vo farbách svojich novín, je viac pravdepodobná. „Dnes ráno som dal statočnému Christopheovi nádherný žltý dres. Odteraz budú súboje na trati ešte viac vzrušujúce,“ napísal.
Jeho želanie narazilo na odpor. Christophe si dres síce obliekol, ale mal hneď niekoľko výhrad. Jednou z nich mali byť posmešky divákov okolo trate. Tí vraj zakaždým, keď ho uvideli, napodobňovali štebot kanárika. Christophe mal naviac prezývku Cri-Cri, čo v detskej reči Francúzov znamená vtáčik. „Aha, žltý dres, nie je to krásny kanárik? Čo porábate Madame Cri-Cri?,“ reprodukoval po pretekoch ironické otázky divákov.
Christophe sa nakoniec hrdinom Tour de France 1919 nestal. Pred začiatkom predposlednej – 468 kilometrov dlhej – etapy z Mét do Dunkerque mal polhodinový náskok, ale na dlažobných kockách v uliciach Valenciennes sa mu zlomil rám bicykla. Zabudnite na sprievodný voz a výmenu stroja – takto to veru po 1. svetovej vojne v pelotóne nechodilo. Najbližšia kováčska dielňa bola vzdialená viac ako kilometer, po následnej oprave mu v cieli namerali 2,5 hodinové manko.
Žeby trest za pohŕdanie žltým dresom?
Zbierka pre smoliara
Tour napokon vyhral neznámy Belgičan Firmin Lambot. Remeselník, ktorý doma vo valónskom Florennes dlhé roky nerobil nič iné, iba vyrábal konské postroje – denne 12 hodín od šiestej ráno.
Aj jeho cyklistická story bol viac náhodou – ktorú život z času na čas prináša – ako vysnívaným cieľom. Mladý, 17-ročný sedlár, potreboval za svojou prácou cestovať a tak si kúpil prvý bicykel. O pár mesiacov už vyhral dedinské preteky, za ktoré dostal päť frankov. Na začiatku 20. storočia sa takto začalo mnoho športových príbehov.
Ale späť na Tour.
Francúzi sa s jeho víťazstvom nedokázali zmieriť, mali pocit, že je viac dielom náhody ako športového umenia. Azda aj preto sa rozhodli, že 13-tisíc frankov, ktoré Lambot dostal za svoj triumf, musí mať aj Christophe. Zorganizovali zbierku. Zoznam darcov mal vraj dvadsať strán, najviac – 500 frankov – dal bohatý barón a filantrop Henri de Rothschild.
Keď sme už pri peniazoch, tých po vojne nebolo nikdy nazvyš. A dosť ich nemal ani Henri Pélissier – najväčší favorit Tour de France 1919. Francúz, ktorý si v pelotóne spravil meno už v roku 1914, kedy vyhral tri etapy, bol tentoraz menej slávnym hrdinom.
Malý mozoček?
V knihe Príbehy Starej dámy – sto ročníkov Tour de France sa píše o vtipnej story takto. Pélissier v priebehu 3. etapy – v čase, keď bol na čele priebežného poradia – odhodil bicykel a zavelil: „Končím.“ Dôvod sa nám dnes bude zdať smiešny a málo pravdepodobný, ale ono to tak vraj naozaj bolo. Večne nespokojného pretekára údajne rozčúlilo, že mu na sponzorskej recepcii Desgrange nedovolil, aby si dal jeden pohárik vína naviac.
Pochopiteľne, ak by chcel pre svoje vrtochy vzdať preteky ktokoľvek iný, nemalo by to ohlas. Tentoraz však Desgrange zastavil svoje riaditeľské vozidlo a kričal: „Musíš pokračovať.“ Pélissier s trištvrtehodinovým mankom sa nakoniec nechal presvedčiť, dupol do pedálov a nakoniec aj tak finišoval druhý. „Ja som plnokrvník a ostatní iba ťažné kone,“ povedal v cieli.
O dva dni neskôr, keď dostal defekt, mu to konkurencia spočítala. Keď drzáň zosadol z bicykla, aby si ho opravil, ostatní zaútočili. „Každý je proti mne. Ani jedlo, čo nám dávajú, nestojí za nič,“ nahneval sa a opustil Tour.
Desgrange o deň neskôr vo svojom pravidelnom stĺpčeku pre L'Auto napísal: „Pélissiér má malý mozoček.“
Veru, aj taká bola prvá povojnová Tour na rozbitých francúzskych cestách. Dokončilo ju iba jedenásť pretekárov.
Tour v znamení deviatky
Veľké víťazstvá, nečakané úniky, šialené pády. Najslávnejšie cyklistické preteky sú za dverami. Správny čas pripomenúť si, čo sa na tomto podujatí s bohatou históriou udialo počas predchádzajúcich ročníkov – končiacich sa číslovkou deväť. Počas nasledujúcich dní vám ponúkneme niekoľko príbehov, ktoré spoluvytvárajú jednu z najväčších športových udalostí všetkých čias.
TV Pravda: Ako hodnotí Peter Sagan svoju doterajšiu sezónu? Aké šance má na MS 2019? Pozrite si video (vysielané 9. mája 2019)