Ako dieťa bol neuveriteľne neposedný a keď sa presťahovali do Bratislavy z neďalekého Lozorna, rodičia sa báli kúpiť mu bicykel. Šesť rokov sa učil hrať na husle v hudobnej škole.
Bicykel ho však odjakživa fascinoval. Požičiaval si ho od kamarátov – najčastejšie za desiatu. Na prvé žiacke preteky nastúpil na dievčenskom bicykli – požičala mu ho kamarátka zo susedného domu Hanka Tanenbergerová. Chalani sa mu smiali, no preteky vyhral.
„Videl som bicykel a triasol som sa za ním. Cítil som jeho vôňu. Mnohí sa tomu čudovali, veď je to len kus železa na galuskách,“ približuje svoj vzťah k bicyklu Tkáč.
Ako mladík obdivoval Zátopka, Daněka, Čáslavskú, ale veľkou motiváciou sa stal pre neho Nepela. „Boli sme rovnako starí a obaja členmi Slovana. Keď sa stal v roku 1973 majstrom sveta, povedal som si, že musím dokázať niečo podobné.“
V tom čase štrajkoval, netrénoval, cítil po OH 1972 krivdu, pretože na základe slabých výsledkov ho vylúčili na dlhší čas z reprezentácie. Po Nepelovom triumfe na druhý deň vysadol na bicykel a o rok bol tiež majster sveta…
Najkrajším momentom jeho kariéry bola olympiáda v Montreale. V pamäti mu zostala výnimočná finálová dráma a víťazstvo nad legendou svetového šprintu Danielom Morelonom. Slávny Francúz bol sprvu Tkáčov nedostihnuteľný idol. Neskôr sa stal jeho veľkým súperom. Aj v najdôležitejších pretekoch jeho výnimočnej kariéry.
Bola horúca montrealská sobota 24. júla 1976. Už predtým sa veľakrát stretli na rôznych významných podujatiach. Vo veľkom finále však stáli proti sebe prvý raz. Morelon mal tridsaťdva, Tkáč o sedem rokov menej. Bol to krásny súboj, v ktorom rozhodla až tretia jazda. Morelon videl v cieli už iba Tkáčov chrbát.
Foto: Archív Antona Tkáča
Odvtedy čoskoro uplynie štyridsať rokov. Dráhová cyklistika sa v mnohom zmenila. „My sme ešte jazdili na pivo. Mal som vo fľaške desiatku a občas som si logol. Keď zakázali alkohol, dávali sme si čiernu kávu,“ usmieva sa.
Miloval bicykel, ale priznáva, že nikdy nemal svoj vlastný. Ani keď bol slávny pretekár, ani keď sa s cyklistikou rozlúčil. Neskôr mu už nechýbal, nejazdil na ňom. A ani sa mu za ním necnelo.
„Zažil som ešte éru romantickej cyklistiky, keď sme mali solídne cesty a jazdilo po nich zopár áut. Teraz sa dá bicyklovať iba v lesoparku a na hrádzi. Všade inde ide o život. Kondíciu som si udržiaval na kolieskových korčuliach, plával som, hral tenis,“ vysvetlil cyklistický šampión.