Nemecký Boeing, ako tohto skvelého cyklistu prezýva peletón, absolvoval najslávnejšie preteky už sedemnástykrát a zaradil sa tak na čelo tabuľky po boku Američana Georgea Hincapieho, či Austrálčana Stuarta O'Gradyho. Absolvoval viac ako tristo náročných etáp, z ktorých dokonca dve vyhral a radoval sa aj z triumfu v individuálnej časovke. Náročné preteky zakončil pod víťazným oblúkom trinásťkrát.
“Keď som prešiel cieľom v Paríži, pokračoval som na bicykli ďalej, aby som si mohol sám sadnúť na kraj cesty a vychutnať tento moment. Uvedomil som si, že už nikdy viac nezažijem atmosféru počas špurtu na Champs Elysees,“ povedal Voigt pre internetový portál cyclingnews.
“Tour de France je jedna z najväčších kapitol v mojom živote a ja som ju práve dokočil. Na druhý deň som si spočítal, že mám za sebou 340 etáp a to je takmer celý rok na cestách po Francúzsku,“ poznamenal.
Voigt definitívne zavesí bicykel na klinec až po tejto sezóne. Dovtedy ho ešte čakajú preteky v americkom Utahu a Colorade. “Nebezpečné zjazdy, či bolesť pri zdolávaní kopcov budú pre mňa už minulosťou, ale priznávam, že mám obavy z budúcnosti. Cítim veľkú zodpovednosť, mám šesť detí a potrebujem ich nakŕmiť,“ prezradil.
Odborníci považujú Voigta za najtvrdšie pracujúceho cyklistu v prospech vlastného tímu počas uplynulých dvoch dekád. Aj v poslednej etape sa na okruhu v Paríži pokúsil o únik a mnohí si mysleli, že pelotón mu daruje posledné chvíle slávy pred tisíckami fanúšikov v hlavnom meste Francúzska a miliónmi po celom svete.
“Ľudia čakali, že sa v poslednej etape ukážem. Nebol to však žiadny dar od súperov, šliapal som do pedálov tak rýchlo, ako som len mohol. Počul som aj o klebetách, že pelotón ma nebude stíhať, ale bolo mi jasné, že to sú iba reči. V živote mi nikto nič nedaroval a tak som o to nestál ani tentokrát. Všetko, po čom som vždy v športe túžil, som si musel tvrdo vybojovať,“ tvrdí.
Jens Voigt nebol pretekárom, o ktorom sa často písalo na titulných stránkach novín a azda ani laická verejnosť jeho výkony adekvátne nedocenila. V cyklistickom pelotóne však bol jedným z najžiadanejších, lebo práve pretekári neustále jazdiaci na hranici svojich fyzických možností robia tento šport zaujímavým.
“V mojom vnútri prevládajú zmiešané emócie, ale namiesto plaču, že už je po všetkom, sa budem radšej smiať, že sa to vôbec stalo,“ dodal na záver veľký cyklistický dríč.