Do konca zápasu zostávalo 122 sekúnd…
Čajka bez zavinenia súpera vošiel do ryhy v ľade, pri nekoordinovanom páde sa buchol hlavou o mantinel a silný náraz mu rozdrvil dva krčné stavce a poškodil miechu.
Čítajte viac Tú obrovskú tragédiu som sledoval zo striedačky... Košická legenda spomína na Luďka Čajku i zápas, po ktorom prišiel o život
„Vydesený Bartánus sedel na košickej striedačke s dlaňou pred tvárou, z očí vytryskli jemu aj ostatným slzy. Bol to moment, ktorý ho poznamenal na celý život,“ napísali v spomienke na udalosti spred 33 rokov české Lidovky.
„Vrah!“ kričal neskôr na Bartánusa hlúčik zlínskych fanúšikov, avšak slovenskému útočníkovi nikto vinu nedával. Ani nemohol. „Šli sme za pukom, len som sa snažil Luďkovi nazdvihnúť hokejku, aby sa nepískalo zakázané uvoľnenie,“ vysvetľoval neskôr Bartánus. „Je to pre mňa nepochopiteľné.“
„Osobne vylučujem priame zavinenie!“ hovoril pre vtedajšiu Mladú frontu hlavný rozhodca stretnutia Dušan Skačáni.
Hokejista zostal ležať v bezvedomí, lekári sa snažili o zázrak, z Moskvy prišiel na pomoc špecialista Rafael Abdilajevič Abuzlarov. Telo však boj so zraneniami nevydržalo a po 40 dňoch prehralo 14. februára nerovný boj.
Rodina sa o smrti dozvedela prostredníctvom telegramu.
Jeho najbližší po čase spomínali, že za tragédiu možno mohla aj únava. Počas zápasu vraj takmer nestriedal, mal za sebou navyše reprezentačný turnaj.
Diváci Československej televízie všetko videli v ten istý večer na obrazovke, Čajkova žena práve počúvala reláciu S mikrofónom za hokejom. „Tie slová na mňa doliehali z diaľky. Akoby v tej chvíli hovorili o niekom cudzom,“ spomína vdova Renata.
Čajka pritom Renatu pred odchodom požiadal, aby mu zápas vysielaný v televíznom prenose zaznamenala na video. Netušil, že si nahráva prakticky svoju vlastnú smrť.
„Ja som šla normálne spať,“ pridáva svoju spomienku mama Anna Čajková. "Ráno som ešte umývala chodbu, keď volala naša príbuzná z južnej Moravy, ktorá s Luďkom dobre vychádzala. A strašne plakala, čo sa s Luďkom stalo. Takto som sa všetko dozvedela,“ opisovala boľavé chvíle.
Tragédia zmenila hokej. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF) po Čajkovom úmrtí začala používať automatické zakázané uvoľnenie, nemuselo sa čakať, kým sa niekto dotkne puku po jeho prejdení cez všetky čiary. Do tej doby prichádzalo pri mantineli k tvrdým súbojom.
Čajka sa narodil 3. novembra 1963 v Českom Těšíne. S československou reprezentáciou získal bronz na majstrovstvách sveta 1987, hral aj v semifinále Kanadského pohára. Mal len 26 rokov a s manželkou Renatou mal päťročnú dcéru Markétu.
Do NHL ho v roku 1987 draftoval zo 157. miesta klub New York Rangers, zámorskú súťaž si však vzhľadom na politické pomery nezahral.
Foto: ČTK / Doležal Michal
V deň pohrebu sa zišli tisícky fanúšikov pred štadiónom v Zlíne. Bola tam tiež vystavená rakva, ku ktorej ľudia pokladali kvety. Na Čajkovu počesť pomenovali v Zlíne miestny zimný štadión.
Jeho smrť priniesla aj jeden paradox, pri ktorom vám skoro behá mráz po chrbte, uvádzajú Lidovky. „Zosnulý zadák totiž nemal miesta pomenované po niekom príliš rád. Vždy spomínal rovnaký dôvod: Jedna generácia vie, o koho ide, ale ďalšie to už vedieť nebudú.“
A teraz sa po ňom volá zlínsky štadión…
Spomienky spoluhráčov a trénerov Zlína (Zdroj: zlinsky.denik.cz)
ROSTISLAV VLACH: Smrť Luďka bola pre mňa jeden z najkrízovejších momentov v živote. Navyše, keď máte kamaráta blízko seba, je to dvojnásobná rana. Bol som v Košiciach pri tom osudnom zápase a vnímal som, že to bude dobré, všetko sa spraví a budeme pokračovať ďalej. Postupom času som ale veril čoraz menej. Správy boli čoraz viac pesimistickejšie a nakoniec to všetko zle dopadlo.
HORST VALÁŠEK: Ľudsky výborný človek, kamarátsky, dal si vo všetkom povedať. Typický Ostravák. Mal dobré srdiečko, nepamätám si, že by tu vyrobil jediný problém, hoci prišiel sám a bol ešte mladý. Keď prišiel, mal sedemnásť. Postupne sa skamarátil s Rosťou Vlachom, tí dvaja boli nerozlučnou dvojicou.
S jeho otcom, ktorý už umrel, sme boli veľkí kamaráti. Musel túto stratu syna zniesť. S tým sa nedá nič robiť. Jeho otec bol výborný človek. Kamarátsku povahu mal po ňom.
BOHUMIL KOŽÁLA: Obrovská tragédia bola mimoriadnou udalosťou, ktorá sa stáva málo kedy. Veľké nešťastie, ktoré klub poznamenalo. Obzvlášť, ako je všetko zaznamenané. Luděk bol dobrý človek aj hráč. Mal rodinu. Zanechalo to more ľudí v smútku a v nenahraditeľnej strate. Ťažko sa o tom hovorí aj po tridsiatich rokoch. Bohužiaľm tragédiu nemožno vrátiť. Je to smutná etapa nášho hokeja.
STANISLAV PRIKRYL: Bol to pre mňa najťažší hokejový zážitok, pretože som bol vtedy na striedačke. Videli sme, že sa nehýbe. Po zápase sme následne išli z Košíc domov, bolo to veľmi nepríjemné rovnako ako nasledujúce týždne. Vedeli sme, že je to vážne, ale nepripúšťali sme si to. Stále sme verili, že sa to nejakým spôsobom vyrieši a Luděk sa uzdraví. Po diagnóze, ktorá padla už v noci, sme ale vedeli, že to bude veľmi ťažké, čo sa aj potvrdilo. V duchu sme verili, ale bolo to nezvratné.
JIRÍ VODÁK: Luďa bol hráč, ktorý na sebe pracoval. Bol poctivý a tiež sa všetko na ňom prejavilo. Dostal sa do reprezentácie. Keď prišiel do Zlína, brali sme ho ako prínos pre tím, ale nevnímali sme, že by sa mohol až takto presadiť. Ale darilo sa mu, postupne sa zlepšil a vybrali si ho. Potom prišiel nešťastný pád. V tom čase som pôsobil vo Vsetíne. Zápas v Košiciach vysielali práve v televízii. Bolo to nepríjemné. Človek veril, že sa z toho dostane. Dopadlo to zle.