Ich spoločný príbeh sa začal v roku 1982. Vo Fínsku sa rozbiehali majstrovstvá sveta. Chlapi z československého národného tímu sa schádzali na večeru. Ale jeden neprišiel. Peter Ihnačák sa rozhodol pre emigráciu. Práve on mal nastupovať medzi krídlami Lukáčom a Libom.
„Ihnačák len zavolal z lode, že sa už nevráti. Na druhý deň nás dal tréner Bukač dokopy s Darom Rusnákom. Hneď sme si sadli. Mal dobrú ruku, bola to trefa,“ približuje Liba. „Zhoda náhod, osud a šťastie. V našom útoku hneď všetko tak zapadlo, že to nemá obdobu,“ nadchýna sa Lukáč.
Ako jeden človek
Akí boli? Prečo sa k sebe tak hodili? S odstupom rokov všetci traja skladajú vzájomné charakteristiky.
Liba: „Vinco vždy urputne šiel za svojím cieľom. Typický víťazný typ. Na svoju dobu veľmi rýchly a technický hráč. Navyše mal nenormálny cit na góly. Keď šiel na brankára, na deväťdesiat percent z toho bol gól. Daro bol zase rozvážny, nielen na ľade, ale aj v živote. Preto hral centra, ktorý je nosný pilier útoku. Keď sme vyšli na ľad, boli sme ako jeden človek, tak skvele sme sa dopĺňali.“
Rusnák: „Pán zakončovateľ, taký bol Vinco. Mimo ľadu zabávač. A Igor bol veľký pracant, celoplošný hráč, strašne veľa toho v zápase nakorčuľoval. V súkromí chlap do partie, vždy ochotný pomôcť.“
Lukáč: „Ja som srandista, živel. Nikdy som nebol pred zápasom pokakaný, snažil som sa kabínu rozveseliť. Igor je priamy človek, Daro bol profesor medzi nami. A každý z nás bol vo svojom fachu fenomén. Našou devízou bolo, že sme si nemuseli povedať ani slovo. Každý vedel, čo má na ľade robiť. Pozreli sme na seba a všetko bolo jasné. Všetko klapalo.“
Pocta od Tichonova
Veľké poklony na ich adresu padali na olympiáde v Sarajeve. Vtedy, v roku 1984, na turnaji nastrieľali 12 zo 40 gólov reprezentačného tímu. „Rád sa vraciam k dvom víťazstvám v základnej skupine. Vyhrali sme nad Američanmi 4:1 a Kanaďanov sme zdolali 4:0. V oboch prípadoch rozhodol náš útok,“ hovorí Liba. „Vari náš najvydarenejší turnaj,“ pridáva.
Zlato ušlo Československu vo finále, po nešťastnej prehre 0:2 s Ruskom. Na striedačke zbornej stál trénerský mág Viktor Tichonov. „On sám vtedy povedal, že sme prevýšili aj jeho útok Makarov – Larionov – Krutov. To bola pre mňa najväčšia pocta,“ dopĺňa Lukáč. „Aj niektoré médiá, najmä švédske a fínske, nás v tom roku začali dávať vyššie ako legendárnu trojicu zbornej. Po olympiáde na Švédskom pohári sme totiž naložili Rusom tuším 7:2,“ spomína Rusnák.
Uplynul necelý rok. Blížil sa svetový šampionát v Prahe. Nastala chviľka, že sa slovenskému útoku nedarilo. „Hra nám veľmi nešla, Igor mal žalúdočné problémy, boli sme nesvoji,“ približuje Rusnák. ,,Vtedy si nás zavolal tréner Bukač, čo nebolo zvyčajné. Sadli sme si, nalial po poháriku borovičky a do každého pridal nejaké korenie. A potom povedal: Bohača, vypite si, vy Slováci sa potrebujete preliečiť iným spôsobom. Povzbudil nás a zabralo to."
O pár týždňov kapitán Rusnák dvíhal nad hlavu trofej pre majstrov sveta. Jeho útok opäť patril k vôbec najlepším na turnaji. „My Slováci sme hrali úplne iný typ hokeja, ako Česi,“ vraví Rusnák. „Dravejší, drzejší, agresívnejší, priamočiarejší. Českí hráči boli technickí, viac do kombinácie. Bukač hovoril, že takéto niečo v tíme potreboval. Keď v dvoch útokoch vystrieda rozdielny systém hokeja a súper sa na to nevie pripraviť.“
Bez žiadnych konfliktov
Všetci traja tvrdia, že medzi sebou nikdy nemali konflikt. „Jasné, vynadali sme si. Keď bolo treba, povedali sme si veci na rovinu a bol pokoj. Chybou by bolo, keby sme nejaké pripomienky v sebe dusili. Vtedy by nám to spolu prestalo fungovať,“ hovorí Lukáč. „Vždy sa všetko odvíja, ako sa vám darí na ľade. My sme si maximálne vyhovovali a tým sa to prenášalo aj do súkromia. Držali sme pokope,“ dopĺňa Rusnák.
Slávna trojica sa roztrhla na jeseň 1985. Lukáč mal možnosť zahrať si v zahraničí, prijal ponuku z Nemecka. Aj po dlhých rokoch sa však členovia výnimočného útoku stretávajú. Ale ich súčasné profesie sa líšia. Rusnák pracuje v kancelárii prezidenta republiky, Lukáč je poslancom NR SR a Liba sa venuje trénerstvu, naposledy robil asistenta v prvoligovom Prešove.
Lukáča som vzal za ruku, nech aspoň raz vidí aj našu bránku, spomína Bukač
Vymyslel, aby Lukáč, Rusnák a Liba nastupovali v jednom útoku. A trojica slovenských hokejistov mu potom vyhrávala zápasy. „Náramne si vedeli vyhovieť,“ spomína niekdajší tréner československej reprezentácie Luděk Bukač.
Foto: SITA
Ako sa narodil nápad dať túto trojicu dokopy?
S reprezentáciou sme s asistentom Standom Neveselým pracovali dlhodobo, všetkých hráčov sme dokonale poznali. Všimli sme si, že oni traja patria k sebe. Navzájom si vyhovujú. Rusnák bol tvorivý hokejista, mal obrovský cit pre rozohrávku, vedel dať útok dokopy. Liba bol zase všestranný hráč, v osemdesiatych rokoch jeden vôbec z najlepších československých hokejistov. A Lukáč – to bolo žihadlo. Koncový útočník, výborný strelec.
Keď zišli z ľadu – ako by ste ich charakterizovali? Akí sú ľudia?
Skvelí chalani. Všetci traja. Rusnák otvorený, úprimný človek. Nehovoril veľa, ale keď bolo treba, vedel diskutovať. Liba je trochu svojrázny, teda v niektorých veciach.
V ktorých?
To sa napríklad ukázalo, keď hral v Amerike, v NHL a rozhodol sa v Los Angeles skončiť. Zaťal sa, zabalil to a odišiel domov. Keď si niečo zaumienil, ťažko sa jeho rozhodnutie menilo.
A Lukáč?
Vinco vedel spolupracovať, bol tvárny. S ničím si nerobil problémy. Nikdy sa síce nevracal do obrany, ale on si to mohol dovoliť. Jeho úlohou bolo strieľať góly. Spomínam si na jednu historku. Raz som ho na tréningu vzal za ruku a vravím mu: poď sa pozrieť k našej bránke, ešte nikdy si tu nebol, tak nech aspoň vieš, ako to tu vyzerá.
Kto bol lídrom tohto útoku?
Lukáč, keď hral hokej, tak si vždy velil sám. Nikdy nemal pri sebe žiadneho lídra. Tiež Rusnák, aj Liba boli solitéri. A na ľade si náramne vyhoveli.
Ako spolu vychádzali?
Neviem, či boli kamaráti, ale nemali medzi sebou problémy. Žiadny konflikt som si nevšimol.
Boli vo svojej dobe najlepším útokom sveta?
Boli skvelí, určite absolútna špička. Vtedajšia ruská supertrojka Makarov – Larionov – Krutov mala dlhodobú výkonnosť, hrala spolu mnoho sezón, nielen v reprezentácii, ale aj v klube. Daro, Vinco a Igor tvorili útok len v národnom tíme. Ale výnimočne im napríklad vyšiel turnaj na majstrovstvách sveta v roku 1985, kde veľmi prispeli k zisku titulu.
Mali ste medzi nimi obľúbenca?
Všetci traja boli bezproblémoví na koučovanie. Ja tvrdím, že tréner nemôže mať obľúbenca. Ak ho má, tak je neobľúbený. Ale jedna vec mi ešte napadla. Daro, tuším v roku 1982, mal problémy so štátnou bezpečnosťou. Bol však veľmi úprimný, potešilo ma, že sa na mňa obrátil.
Čo sa stalo?
Prišiel za mnou, aby som mu pomohol. Otravovali ho, aby donášal. Chcel preto skončiť s hokejom. Zasiahol Antonín Himl (šéf športu vo vtedajšom socialistickom Československu). Ja som mu totiž povedal, nech sa nemotajú okolo národného tímu. Himl odvetil, že mi ďakuje, že som ho informoval a že to vybaví.
Zostali ste so slovenskou trojicou v kontakte?
Vidíme sa na exhibíciách. A, napríklad, keď mal Vinco narodeniny, tak som na oslave bol.