Jedným z nich bol veľký tichý muž Paavo Nurmi. Zomrel 2. októbra 1973. Presne pred 50 rokmi.
Málokto by veril, že z chlapca, ktorý sa 13. júna 1897 narodil do chudobnej fínskej rodiny, raz vyrastie veľký, bohatý a uznávaný muž, ktorému sa budú dlhé roky iní snažiť vyrovnať.
Beh bol na začiatku dvadsiateho storočia na vzostupe. Fínsko malo svojho prvého veľkého olympijského šampióna. To priviedlo k behu tisíce malých detí aj napriek tomu, že v tom čase si takto nikto nemohol nikto zarobiť.
Aby mohol bežec pretekať na najväčších mítingoch vrátane olympiády, musel byť amatér. Nesmel tak prijať žiadnu finančnú odmenu – ani za účasť, ani za víťazstvo. Jediné, čo mohol usporiadateľ hradiť, bolo ubytovanie a cestovné náklady, a aj tu boli veľmi prísne podmienky.
Až oveľa neskôr sa začali zakladať špeciálne štátne organizácie, v ktorých boli viac či menej naoko zamestnaní športovci napríklad ako vojaci alebo policajti. V medzivojnovom období ale táto prax ešte nebola a tak jediné, čo úspešný športovec získal, bol obdiv a sláva.
Pravda, aj to sa dalo vhodne využiť.
Politicky neutrálny
Paavo začal pretekať už ako chlapec a nebehal zle. Bohužiaľ, v trinástich mu zomrel otec, musel odísť zo školy a začať si zarábať. Behu sa však nevzdal, trénoval pri práci, vzorom mu bol Hannes Kohlemainen – prvý z lietajúcich Fínov, ktorý získal na olympiáde 1912 tri zlaté medaily.
Prihlásil sa do športového klubu Turun Urheiluliitto, v ktorého farbách vyhral svoje prvé preteky na tritisíc metrov. Trénoval sám a v tíme ho vždy pokladali za zakríknutého.
Behal aj počas vojenskej služby, fínskej občianskej vojny v roku 1918 sa nezúčastnil. Zostal názorovo a politicky neutrálny a venoval sa behu.
Malý Nurmi sa mu chcel vyrovnať, a tak začal pretekať a vyhrávať. Osem rokov – na svoju dobu neuveriteľne tvrdého tréningu – trénoval denne v čase, keď väčšina bežcov takmer nepoznala pravidelný tréning. Vyplatilo sa, svojou usilovnosťou si vybojoval štart na olympiáde v Antverpách.
Dva roky po vojne hľadal svet nových hrdinov. Antverpy mali dať zabudnúť na jej útrapy a práve sem sa 23 ročný Nurmi kvalifikoval spolu so svojim veľkým vzorom, Kohlemainenom.
Prvé preteky striebro, druhé, tretie a štvrté zlato. Paavo sa stal legendou a pokiaľ v tejto chvíli ešte nezatienil Hannesa, tak minimálne žiaril rovnako ako on.
Tri zlaté z desiatky, krosu a tímového krosu, k tomu striebro z päťky – to všetko z neho urobilo miláčika národa, aj keď za víťazstvo nezískal žiadne peniaze ani odmenu.
Jeho úspechy mu ale pomohli k získaniu štipendia, mohol tak prestať pracovať a venovať sa milovanému behu a štúdiu.
Ctižiadostivý Nurmi stále vylepšoval prípravu, bol priekopníkom dvojfázového tréningu. Dbal na životosprávu. Už ako dieťa sa stal vegetariánom. Snáď preto, že bolo mäso drahé, ale vyhovovalo mu to, a tak pri tom zostal.
Tvrdý tréning a učenie. Nič viac. Čoskoro prekonal niekoľko svetových rekordov.
Na Olympiádu do Paríža v roku 1924 vyrážal už ako jasný favorit. V pláne mal šesť pretekov – 1 500 m, 5 000 m, 10 000 m, kros, tímový kros a tímových 3000 m. Vedenie výpravy malo ale iné plány a do 10 km ho nenasadilo.
Desiatka na truc
Paavo tak získal neuveriteľných päť zlatých medailí za 4 dni. 1 500 a 5 000 metrov bežal dokonca v rozmedzí jednej hodiny – tisícpäťstovku vo svetovom rekorde 3:53:6 a päť kilometrov za 14:31,2, teda v novom olympijskom rekorde.
V Paríži v tom čase panovali extrémne štyridsaťstupňové horúčavy, možno preto ho nechceli funkcionári na desťkilometrovú trať nasadiť. Paavo ale nedbal a natruc si v ten deň jednu zabehol vraj v čase pod 29:58.
Preteky však vyhral niekto iný, bol to Fín Ville Ritola v oficiálnom svetovom rekorde 30:23. Doma, iba tri mesiace po Olympiáde, si Nurmi rekord vzal späť – čas 30:06.
Osem zlatých olympijských medailí. Držiteľ mnohých svetových rekordov. Jeho sláva už snáď nemôže byť väčšia. Nurmi si to uvedomuje, je cieľavedomý, a tak prijíma pozvanie do Spojených štátov, kde má naplánovaných 55 pretekov na rôznych dĺžkach.
Američania proti nemu stavajú svojich najlepších bežcov, napriek tomu ho dokážu poraziť len dvakrát. Paavo k tomu pridáva 39 svetových rekordov.
Ľudia z neho šalejú. Paavo Nurmi už nie je len miláčikom Fínska. Teraz ho miluje aj celá Amerika. Stáva sa vzorom pre mnoho amerických chlapcov.
Obrovský podraz voči legende
Keď ho nedokážu konkurenti poraziť v pretekoch, skúsia to inak.
Akonáhle začne niekto výrazne ostatných prevyšovať, začnú hľadať, čo robí inak, ako sa môžu zlepšiť a priblížiť sa mu. A tak aj Nurmimu vyrástli zdatní súperi. V Amsterdame 1928 ale ešte získava svoju deviatu zlatú na 10 000 metrov, k tomu ďalšie dve striebra v päťke a 3 000 m prekážok.
Stáva sa na dlhú dobu olympionikom s najväčším počtom cenných kovov a najväčším počtom zlatých, o tento titul ho pripraví až za osemdesiat rokov plavec Michael Phelps.
Paavo sem ešte túži vrátiť do Ameriky na svoju štvrtú olympiádu a vyhrať maratón v Los Angeles 1932. Lenže keď ho nedokážu konkurenti poraziť na trati, rozhodnú sa naň ísť inak.
Vedenie švédskeho tímu ho obviní z prijatia príliš vysokej čiastky za ubytovanie pri jednom zo pretekov. Olympijský výbor označil Nurmiho za profesionála a nedovolil mu na hrách štartovať.
Nepomohla ani petícia všetkých účastníkov maratónu. Pre zanieteného športovca, ktorý mal natrénované ako nikdy predtým, to muselo byť neskutočné sklamanie. Mohol to byť dokonalý koniec kariéry.
Dnes môžeme len špekulovať o tom, či by skutočne posunul svetový rekord k hranici 2:20, ale v tréningu, kde si zranil achilovú šľachu, zvládol 40,5 km za 2:22. Rekord ten rok padol, bol však o 10 minút horší – 2:31:36.
Paavo na Olympiáde zostal, ale len ako zdrvený divák. Čo na tom, že po hrách bol spod obvinenia oslobodený.
Nurmi vždy dokázal svoje úspechy a známosť využiť. Keď k tomu pripočíta jeho cieľavedomosť a ochota učiť sa novým veciam, nie je sa čo čudovať, že čoskoro bol rovnako úspešný obchodník ako športovec. O pár rokov sa vypracoval na jedného z najbohatších Fínov.
V Helsinkách si otvoril obchod s pánskym oblečením a doplnkami, ktorý sa stal vyhľadávanou atrakciou. Počas účasti na olympiáde tu nakúpil aj Emil Zátopek – nešlo mu ale toľko o oblečení ako skôr o osobné stretnutie s veľkou legendou.
Neskôr sa dočkal veľkého úpadku fínskeho behania, ale aj jeho slávneho znovuzrodenia v sedemdesiatych rokoch, keď získali olympijské zlatá Lasse Virén a Pekka Vasala.
Nurmi zomrel 2. októbra 1973. Jeho posledný držaný rekord ho ale prežil o dvadsaťtri rokov, pokorený bol až v roku 1996.