Do svetovej elity vletel ako kométa. A v piatok večer sa stal jej stálicou. V atmosfére, ktorú majstrovstvá sveta v Dauhe 2019 dovtedy nezažili.
„Po tom všetkom, čím som si prešiel, je to najkrajší možný koniec. Ľudia prišli, fandili mi a verili, že to dokážem. Tento triumf je pre nich. Videl som v ich očiach radosť z atletiky. Nikdy na to nezabudnem,“ vravel po pretekoch pre web Svetovej atletiky Mutaz Essa Baršim.
Neohrabaný štýl
Zaplnené tribúny a hluk, ktorý sprevádzal každý pokus rodáka z Dauhy, bol azda najväčším atletickým aplauzom v Katare. Sotva ho už niečo prekoná, hoci by si to Baršim želal. Historicky prvá obhajoba zlata z majstrovstiev sveta vo výškarskom sektore z neho urobila najväčšieho športovca svojej krajiny.
„Nepatrím medzi legendy. Tie nie vždy bývajú pravdivé. Toto je však skutočnosť. Nikdy nezabudem, že som vyhral pred domácimi tribúnami. Ľuďmi, ktorí mi pomáhali sa vypracovať do svetovej špičky. Tento triumf je neopakovateľný,“ pokračoval Baršim.
Keď si pred desiatimi rokmi zvolil európsku cestu na vrchol, vedelo o tom len zopár atletických našincov na Arabskom polostrove. Nemožno sa jej čudovať. Hoci kombinácia s poľsko-švédskym trénerom Stanislavom Szczyrbom na začiatku vyvolávala otázky.
Baršim pochádzal zo strednej vrstvy a už od detstva sa zdokonaľoval v cudzích jazykoch. Plynulá angličtina a chuť pracovať Szczyrbu natoľko oslovila, že sa rozhodol na vzájomnú spoluprácu pristúpiť. A to aj napriek komplikáciám.
„Jeho štýl bol neohrabaný. Lenže jeho chuť počúvať, pracovať a učiť sa z neho spravila šampióna,“ zaspomínal si pred časom Szczyrba. „Nie je to žiaden despotický vzťah tréner – zverenec. Skôr otec a syn. Nikdy sa mi zrejme nepodarí zavďačiť sa mu naplno,“ doplnil Baršim.
Kašlem na bolesť
Akiste kouča potešilo, keď jeho zverenec skočil ako jediný na Kalifovom štadióne 237 centimetrov. Po výhre sa k nemu Baršim rozbehol a vrúcne ho objal. Svetový výkon roka a zlatý pokus sa nerodil ľahko.
V Dauhe sa trápil už na 233 centimetroch. Výšku, ktorú ladným prevedením prekonáva so železnou pravidelnosťou, zdolal až na tretíkrát.
„Nebol som stopercentne pripravený. Keď som videl, že prišli tisíce ľudí a povzbudzovali ma, povedal som si, že kašlem na bolesť. Ak sa znova zraním, nevadí, veď sú to posledné preteky v sezóne. Nechám v nich všetko a buď vyhrám, alebo skončím znova v nemocnici,“ vysvetľoval svoje myšlienkové pochody Baršim.
Možno ho v hlave brzdili spomienky na rok 2018. Vážne zranenie členka mu takmer ukončilo kariéru. Vykúpenie priniesla operácia, po ktorej sa však nie a nie vrátiť do top formy. Hoci sa mu to postupne podarilo, kolísavé výkony mu robili starosti.
„Pred rokom som sa opieral o barly a rozmýšľal nad tým, že som sa už nikdy nemusel vrátiť pod latku. Začal som sa pýtať sám seba, či to má zmysel. Pomohol mi však tlak. A nakoniec ma aj na štadióne prinútil ísť na hranicu svojich možností,“ doplnil Baršim.
Obhajobou titulu si prilepšil o niekoľko desiatok tisíc eur. Pred očami katarského emira sa opäť vrátil do pozície najväčšieho favorita na zisk zlatej medaily na budúcoročnej olympiáde v Tokiu.
„Emir bol veľmi šťastný. Hovoril mi, že som prekonal jeho očakávania. Bol hrdý a cítim sa tak aj ja. Neskáčem kvôli odmenám a peniazom. Keby áno, už dávno skončím. Výšku robím, keď som šťastný, smutný aj nahnevaný. Je to spôsob sebaprezentácie,“ uzavrel Baršim.