Smrť nie je zlá. Už sa jej nebojím, vravela Dana Zátopková

Pred dvoma rokmi zažila drámu so šťastným koncom. V byte v pražskej Tróji spadla a zlomila si bedrový krčok. Sedem hodín ležala v kúpeľni bez pomoci. Našiel ju v zlom stave rodinný priateľ, bývalý zápasník Josef Engel.

Obdivuhodne sa pozbierala z ťažkého zranenia a teší sa opäť dobrému zdraviu. Olympijská šampiónka v hode oštepom z Helsínk 1952, 95-ročná Dana Zátopková tvorila 52 rokov nerozlučnú dvojicu s Emilom Zátopkom, najslávnejším a najuznávanejším československým športovcom všetkých čias.

Pamätáte si z dávnej minulosti detaily, nerobia vám problém mená, dátumy. Ako sa udržiavate v takej kondícii?

Celkom dobre som sa držala do 92 – 93 rokov, teraz cítim, že sa mi mozog vetrá rýchlejšie. Každý deň cvičím, ale musím sa priznať, že sem-tam už zašvindľujem a nie som dôsledná. Odrazu ma začne bolieť rameno, dosť ma to štve. Skúšam ho rozcvičiť a potom je to vždy lepšie. Nechcem sa producírovať, ja cvičiť potrebujem, pomáha mi to.

Ako vyzerá vaše cvičenie?

Nič svetoborné, jednoduché cviky, hýbem rukami, nohami. Po zlomenine krčka je to pre mňa aj rehabilitácia. Sledujem, ako mi ubúdajú sily, vravím si, veď toto som ešte nedávno zvládla a teraz mám s tým problém. Starnutie prežíva človek len raz, na to nemá generálku, na ktorej by si to odskúšal a vedel, čo ho čaká. Zažívam len premiéru.

Zlomenina krčka v roku 2016 skomplikovala váš stav, obmedzila aktivity…

Dostala som sa z toho celkom dobre. V mojom veku to býva často komplikovaná záležitosť, neraz s fatálnymi následkami. Mnohí to už jednoducho zabalia. Mne sa teraz zdá, že operovaná noha je silnejšia. Akurát po narkóze trošku horšie počujem.

Čomu sa cez deň venujete? Nie je vám dlhý čas?

Deň mi ubehne, ani neviem ako. Nič nestíham. Zavše sa vyberiem na nejaké podujatie, stretnutie, besedu. Písala som obsiahlu knihu o mne a Emilovi Náš život pod piatimi kruhmi. Trápila som sa s ňou päť rokov, vyšla v roku 2016.

Dana Zátopková a Emil Zátopek Fotogaléria - 8 fotiek Všetky fotky

Vraj býva u vás rušno, navštevujú vás kamaráti a bývalí športovci…

Áno, často sa u mňa striedajú návštevy. Myslia si, že keď už som na dôchodku, mám veľa času, ale stále sa čosi deje. To je problém penzistov, majú predstavu, že si trochu pohovejú a budú mať čas na všetko, čo nestíhali, keď pracovali. Omyl! Teraz sa prehŕňam v starých fotkách, hľadám materiály pre vojenské múzeum. Jeho riaditeľ príde zajtra.

Na čom pracujete?

Môj otec bol dôstojník, legionár, bojoval v prvej svetovej vojne, bol aj ťažko ranený, domov sa vrátil po piatich rokoch. Stal sa veliteľom 27. pešieho pluku v Hradišti. Bratranec Zdeňa Babíček padol v druhej svetovej vojne pri náletoch na Hamburg ako letec slávnej 311. českoslo­venskej bombardovacej perute, bola členom britského kráľovského letectva Royal Air Force. Sú to zaujímavé osudy a myslím si, že je správne, aby sme ich zaznamenali, dokumentovali.

Sledujete aj politiku?

Samozrejme, zaujíma ma, chodím voliť, založením som sociálna demokratka. Rada si pozriem aj politické debaty a spravodajstvo. Ale televíziu pozerám len večer, zásadne nikdy cez deň. Na to nemám čas.

Máte obľúbené programy?

Okrem športu milujem najmä prírodopisné a cestopisné programy. Precestovali sme s Ťopkom, ako som vravela Emilovi, kus sveta, spoznali sme mnohé miesta. Som šťastná, že mi to osud doprial. Keď ich vidím v televízii, hádam, kde to je. A keď som úspešná, teším sa, že som to spoznala. Ako naposledy Skalisté hory v Kanade.

V byte v Tróji žijete sama. Aj si navaríte?

Samozrejme, všetko. Akurát ma hnevá, že mám potom vždy veľa riadov. Viem výborne pripraviť zverinu. Kedysi som perfektne varila sviečkovú, podľa klasickej receptúry. Ale som už pohodlnejšia a všeličo si zjednoduším. Tradícia-netradícia, kúpim si mrazenú zeleninu, aj knedľu, v modernej kuchyni sa využívajú polotovary. Mojou špecialitou sú jahodové knedličky s makom. Aj mak si už kúpim namletý v obchode. Utešujem sa, že aj v kuchyni kráčam s duchom doby, ale je to len obyčajná lenivosť…(smiech)

Narodili ste sa krátko po vzniku Československa. Na čo si z detstva spomínate?

Na rôzne ľudové zvyky, ktoré boli ešte veľmi silné a dodržiavali sme ich. Ja su ze Slovácka (použije dialekt, ktorým si v rozhovore často pomáha – pozn. autora). Moji rodičia si ešte obliekali kroje, pochádzali od Kyjova. Milujem náš folklór, ľudové pesničky a najmä cimbalovku. Zbierala som už ako študentka slovácke a moravské pesničky, dala som ich dokopy asi päťsto.

Chodievali ste aj na Slovensko, ktoré ste mali na skok?

Často, väzby boli silné. Keď som bola ešte študentka gymnázia v Uherskom Hradišti a aj neskôr, mávali sme na Filipove tajné mládežnícke schôdzky.

Foto: SITA/AP, Petr David Josek

Dana Zátopková Dana Zátopková so svojím zlatým oštepom, ktorý sa stal metlou.

Prečo tajné?

Žili sme v protektoráte, bola vojna. Nemohli sme chodiť voľne cez hranice. Ale nebránilo nám to, aby sme sa stretávali. Malo to atmosféru, nádych dobrodružstva. Debatovali sme, spievali. Slováci chodili od Nového Mesta i od Žiliny. Náš stareček sa často vybral do Šaštína na púť. A Slováci zasa chodili na Velehrad. Keď sme sa rozišli, veľmi nás to bolelo. Ľudia u nás vraveli: Čo je to za poriadok, keď idem starečkovi na hrob, musím dva razy prejsť hranice.

Aké podmienky boli v tridsiatych rokoch minulého storočia na športovanie?

Pohybové aktivity organizoval Sokol, ktorý mal výrazne vlastenecký charakter. Učili sme sa pochodovať so spevom. V roku 1938 som cvičila na Sokolskom zlete v Prahe. Využívali sme prvé náradie, ripstoly, kozy, hrazdu, kruhy a bavili nás kolovadla, asi už málokto vie, čo to bolo. Myslím, že teraz sa ľudia viac zaujímajú o šport, venujú sa mu rekreačne, podmienky sa stále zlepšujú.

Spočiatku ste sa venovali hádzanej. Prečo práve jej?

Na Slovácku bola hádzaná veľmi populárna. Bola to ešte česká hádzaná, verzia s jedenástimi hráčkami. Hrala som za Uherské Hradište a v roku 1949 sme sa stali majsterkami republiky. Oštepu som prepadla neskoro, ako dvadsaťštyriročná. To už som študovala telocvik v Brne. Tam som odrazu zistila, že môžem hádzať ďaleko.

Spomeniete si na prvé stretnutie s Emilom?

Prvý raz sme sa videli v roku 1947 na pretekoch v Zlíne. Hodila som na nich 38 metrov a utvorila som svoj prvý zo sedemnástich československých rekordov. Ťopek si to všimol a prišiel mi k nemu zablahoželať. Sám ohlásil pokus o československý rekord v behu na tri kilometre. Zabehol ho a na oplátku som mu tiež gratulovala. O niekoľko dní sme cestovali autobusom na preteky do Bratislavy. Vtedy sme sa bližšie spoznali.

Foto: SITA/AP, Petr David Josek

Dana Zátopková Dana Zátopková žije v byte v pražskej Tróji a je aj v 95 rokoch stále aktívna. Na snímke s pamiatkou na zlato v hode oštepom na OH 1952.

Čoskoro ste zistili, že máte rovnaký dátum narodenia…

Pýtal sa ma, ktorý deň som sa narodila. Devätnásteho. Aj ja, vravel. A ktorý mesiac? V septembri. Aj ja, potešil sa. A v ktorom roku? 1922. Ja tiež, prikývol. Myslela som si, že žartuje ako vždy, bola to príliš veľká náhoda. Dohodli sme sa, že na najbližšie stretnutie si prinesieme rodné listy. Bola to pravda. To aby sme mali aj svadbu v jeden deň, prehodil.

Motivoval vás aj v športovej činnosti?

Očarila ma olympiáda v Londýne 1948. Strhla ma atmosféra, vzťahy, priateľstvá, po vojne bolo všetko také krásne. Po návrate z Londýna sme sa s Emilom vzali. Videla som zblízka, aký bol do tréningu, ako sa vraví, zažratý, dával do všetkého všetky sily i srdce. Preto bol taký dobrý. Vravieval, že on nemal talent. To nebola pravda. Odmalička rád behal, mal k behu vzťah a bol stále lepší a lepší. Utvoril 61 československých rekordov. Neuveriteľne makal. Aj ja som sa začala venovať oštepu veľmi vážne.

Váš manžel dosiahol veľa výnimočných výsledkov. Ktorý si najviac cenil?

Senzačný úspech na olympiáde v Helsinkách 1952, kde získal tri zlaté v disciplínach, ktoré sa ťažko kombinovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času aj odbornými očami, bolo to naozaj čosi neskutočné. Nik iný to nedokázal. Vedel sa skvele pripraviť a zvládnuť päťku, desiatku i maratón.

Získali ste zlato v deň, keď sa aj on stal olympijským šampiónom. Ako vnímal váš triumf?

Mňa a oštep nebral dlho príliš vážne. Zmenilo sa to až v momente, keď som vyhrala na olympiáde. Ťopek moje preteky nevidel. Vyhral päťku, bol práve po slávnostnom ceremoniáli, ja som začínala súťaž. Vypýtala som si jeho zlatú medailu – pre šťastie. Keď som nastúpila na prvý hod, už som mala jedno zlato v taške…

Ako reagoval?

Čakal ma pri autobuse a krútil hlavou. Je to možné? Ty si vyhrala? pýtal sa s údivom. Teraz mi môžeš už vrátiť zlato, máš svoje, dodal. Zostal v ňom pocit, že aj on mal podiel na mojom úspechu, pretože ma nadchol jeho triumf na päťke. Vystúpila som z jeho tieňa, ale aj potom ma svet vnímal viac ako Zátopkovu manželku než olympijskú víťazku. Zavše ma to škrelo, akoby som sa priživovala na jeho sláve.

Dva roky po olympijskom víťazstve ste sa stali aj majsterkou Európy…

Veľmi mi na tom záležalo. Chvíľu mi trvalo, kým som ukázala, že aj ja môžem byť najlepšia na svete a chcela som potvrdiť, že olympiáda nebola náhoda. Špička bola v tom čase sústredená v Európe, takže kto vyhral, bol najlepší aj vo svete. Európu som potom vyhrala ešte raz.

Emil bol talent a aj drel. Ako to bolo s vami?

Naučiť sa hádzať oštepom, zvládnuť techniku, bol problém. To nebolo ako teraz, máme Železného, máme Špotákovú, mladí sa majú od koho učiť. Problémom bolo vôbec nejaký kvalitný oštep zohnať. Nevedela som, ako sa drží, ako mám správne trénovať, ako dostať silu do ramena… Asi som mala talent, len som o tom dlho nevedela. Ale už v hádzanej som musela hádzať loptou, trénovala som to, mala som v ruke švih.

Foto: SITA/AP, Petr David Josek

Dana Zátopková Dana Zátopková žije v byte v pražskej Tróji a je aj v 95 rokoch stále aktívna.

Oštepu ste sa venovali až do 38 rokov, keď ste získali na olympiáde v Ríme 1960 striebro. Končili ste v pokročilom športovom veku. Súviselo to s tým, že ste aj neskoro začínali?

Áno, asi preto som dlhšie vydržala. Už som to však chcela zabaliť pred olympiádou v Ríme. V roku 1958 som mala ešte vynikajúcu formu a hodila som svetový rekord. Nasledujúci sa vyparila, trápili ma problémy s kolenom. Objavila sa však mladá oštepárka Vlasta Pešková, tá ma presviedčala, aby som ešte vydržala, trénovala s ňou, išla aj na olympiádu. Na nej vybojovala štvrté miesto, ja som bola druhá. Takže som jej vlastne vzala medailu…

V knihe, ktorú ste vydali, ste váš príbeh ukončili v roku 2000, keď zomrel Emil. Prečo ste sa nevenovali ďalšiemu obdobiu vášho života?

Nebolo o čom písať. Všetko podstatné bolo povedané. To už nie je nijaké dobrodružstvo. Koho by zaujímalo, ako žijem teraz? Je síce zaujímavé sledovať, ako a kde mi najviac odchádzajú sily, čo ešte môžem a čo už nie. Ale už len pre mňa.

Existuje čosi, čo by ste chceli ešte zažiť?

Moja tetička, matka letca, ktorý padol vo vojne, zomrela, keď mala 96 rokov. Veľmi sme si rozumeli. Vedela všetko. Ušila si blúzku, skvele varila, ale chodila aj na poľovačky na bažanty a dalo sa s ňou debatovať o Schopenhauerovi. Keď ju pochovávali, vravela som, milá tetička, Oluška, budem teraz s tebou súťažiť, či sa dožijem viac. Už mi k tomu veľa nechýba…

Foto: SITA/AP

Emil Zátopek Víťaz behu na 5000 m Emil Zátopek (v strede) na OH 1952 v Helsinkách.

Keď sa obzriete za tým, čo ste zažili, aký pocit prevláda?

Mala som šťastie, prežila som bohatý a dlhý život. Veľmi ma trápi, že sme s Emilom nemali deti. To je ľúto každej žene. Daneško, nemôžeš to brať tragicky, vravel mi často Ťopek. Prečo by sme si mali otráviť život tým, že nemáme niečo, čo mať nemôžeme. Musíme si ho užiť, ako sa dá. Neboj sa, ľudstvo kvôli tomu nevymrie. Na čo sa môžem sťažovať? Navštívila som také miesta a zažila také situácie ako málokto. Keď si toto uvedomím, ani smrť nie je zlá. Už sa jej nebojím.