Slováci v akcii
Na ZOH 2002 v Salt Lake City sa zaradil medzi kontroverzné legendy. Všetko začala zvláštna cesta do finále pretekov šortreku na 1000 metrov.
Zo štvrťfinále postúpil vďaka diskvalifikácii súpera. Úspech v semifinále mu zase zabezpečila zrážka jeho troch súperov pred ním.
Súhrou náhod sa dostal Austrálčan Steven Bradbury do finále, v ktorom bol najväčším outsiderom. Počas celých pretekov to aj skutočne vyzeralo na posledné miesto.
V záverečnej zákrute však všetci štyria jeho súperi po zrážke spadli a pre olympijské zlato si dokorčuľoval prekvapený Austrálčan.
Bolo to zároveň aj historicky prvé zlato pre krajinu na zimných olympijských hrách.
Vyzeral ako korytnačka za štyrmi zajacmi
Američania, ktorých favorit Apolo Anton Ohno získal „iba“ striebro, zúrili. Rozhodcov žiadali o opakovanie pretekov. Neúspešne.
Už pri vyhlasovaní výsledkov si Bradbury vypočul na svoju adresu bučanie a posmešky. Nenechal sa nimi odradiť.
„Zotri si ten úsmev z tváre, kamarát,“ kričal nahnevaný divák Bradburymu, keď sa presúval na slávnostné odovzdávanie medailí.
„Vyzeral ako korytnačka za štyrmi zajacmi,“ napísal neskôr USA Today o pretekoch, s odkazom na známu bájku. Ďalší denník, Boston Globe, zdôraznil, že niekoľko pádov umožnilo nesprávnemu pretekárovi získať zlato.
Austrálčan pritom nemal šťastie len v poslednej jazde.
Bradburyho olympijská púť sa mohla skončiť už vo štvrťfinále, ale rozhodcovia v druhej jazde diskvalifikovali kanadského favorita Marca Gagnona, ktorý nedovolene blokoval Japonca Tamuru.
Bradbury vďaka tomu prekĺzol do semifinále. V ňom jazdil až na tretej pozícii, keď došlo ku kolízii Kórejčana Kima s Japoncom Teraom a obaja vypadli.
„V cieli som si bol takmer istý, že finálové preteky sa budú opakovať. Keď sa rozhodcovia doradili a ponechali výsledky v platnosti, povedal som si: Ó môj bože! Ja som skutočne vyhral zlato,“ spomínal Bradbury.
Zaujímavé je, že pred samotným finále si absolútne neveril. Čakal, že skončí posledný a bez cenného kovu.
Bol zároveň najstarším finalistom a mal pocit, že na nikoho zo súperov nemá.
"Od toho sa odvíjala aj moja taktika – držať sa vzadu a vyčkávať, či sa niečo nepredvídateľné nestane. Kolízie nie sú v šorttreku výnimočné.
Vedel som tiež, že všetci moji súperi veľmi túžia po zlate a spravia všetko, aby ho získali.
Číňan už mal z olympiády dve striebra, Ohna tlačili fanúšikovia a Kórejčana vždy nabudili tréneri," vysvetľoval s odstupom času Bradbury v rozhovore pre Australian Associated Press.
Často sa prehliada fakt, že Bradbury musel viac ako desať rokov neúnavne trénovať a súťažiť, aby sa dostal na olympiádu. Slávu i uznanie si jednoznačne zaslúžil. Napriek tomu bol vykresľovaný ako podvodník.
Odmena za roky driny
Podľa Austrálčana sa ho americké médiá snažili dotlačiť k tomu, aby priznal, že víťazstvo dosiahol absolútne neférovo. Doslova sa ho pýtali, či si zaslúži vziať si domov zlatú medailu.
"Bol tam jeden novinár, ktorý na mňa príliš tlačil – Matt Lauer z Today Show, najväčšej rannej šou v USA.
Túto otázku mi položil asi desiatimi rôznymi spôsobmi a naposledy som sa ho opýtal: No, kámo, kto nosí tú medailu? Nosíš ju ty? Nie. A v podstate som chcel povedať, aby držal hubu, ale neurobil som to," vraví Bradbury.
Nečakané víťazstvo sa dodnes čas od času pripomína a napríklad v Austrálii sa anglický obrat „doing a Bradbury“ ujal ako označenie niekoho, kto s veľkým šťastím a napriek očakávaniam uspeje. Je to k austrálskemu rýchlokorčuliarovi trochu nespravodlivé.
V Salt Lake City zvíťazil vďaka neuveriteľnej zhode okolností, ale rozhodne nebol tzv. olympijský turista ani žiadny lúzer.
Bradbury neskôr priznal, že po pretekoch bol chvíľu v rozpakoch. Tie sa rozplynuli, až keď mu na stupňoch pre najlepších úprimne gratulovala domáca superstar Apolo Ohno.
„Mal som šťastie, ale zároveň som bol pripravený. Vnímam to tak, že olympijské zlato bolo odmenou za roky driny, ktoré som tomuto športu obetoval.“
Rýchlokorčuliarom sa stal po otcovi. V pätnástich sa presťahoval do Brisbane, kde boli najlepšie podmienky pre športy na ľade.
V roku 1991 bol členom austrálskeho družstva, ktoré získalo zlato na majstrovstvách sveta v Sydney. Odvtedy ho však na korčuliarskych ováloch sprevádzala skôr smola i vážne zranenia.
Keď mal 19 rokov zažil premiéru na olympiáde v Albertville, štartoval aj v Lillehammeri 1994 a Nagane 1998, pričom v Nórsku prispel k bronzu austrálskej štafety.
V individuálnych pretekoch však ani raz neuspel hoci patril k širšej špičke.
Osem rokov pred Salt Lake City padol Austrálčan tak, že si roztrhol stehenný sval. Prišiel vtedy o množstvo krvi a lekári mu 111 stehmi doslova zachránili život.
„Bolo to niečo hrozné. Pri vedomí som sa zdržal len vďaka tomu, že som sa bál zomrieť,“ priznal pre idnes.cz.
Zachránil život štyrom dievčatám
Niekoľko mesiacov po hororovom zranení nemohol ani chodiť, no na rýchlokorčuľovanie nezanevrel. A to ani po ďalšej vážnej nehode.
V roku 2000 sa na tréningu neúspešne snažil preskočiť korčuliara, ktorý pred ním spadol a hlavou narazil do ochrannej bariéry.
Zlomil si štvrtý a piaty krčný stavec, musel nosiť fixačný golier. Nebolo isté, či sa ešte niekedy vráti k profesionálnemu športu. Napokon tak urobil a stal sa pre svoju krajinu olympijským hrdinom.
"Strach ma nikdy nelimitoval. Korčuľoval som, lebo som nebol spokojný sám so sebou. V Lillehammeri i v Nagane som túžil po medaile, ale buď som podal slabý výkon, alebo som mal skrátka smolu.
Zlomený krk zmenil moje postoje. V Salt Lake City som chcel odovzdať všetko, čo vo mne je, aby som pri odchode z hier nič neľutoval.
Mohol som skončiť deviaty, ale vďaka dávke šťastia som bral zlato," vravel Bradbury pre Sydney Herald.
Vrcholovú kariéru ukončil vzápätí a venoval sa veciam, na ktoré medzi tréningami a pretekami nemal príliš času.
Stal sa komentátorom rýchlokorčuliarskych pretekov, zúčastnil sa austrálskych verzií TV súťaží Star Dance a Survivor, dávku športového adrenalínu si doprial ako jazdec pri miestnych formulových pretekoch.
Zároveň pôsobil aj ako motivačný spíker. Pomáhal však nielen slovami ale aj činmi.
V marci 2022 na Sunshine Coast pri Brisbane učil syna surfovať, ale ešte než sa pustili do lekcie, všimol si vo veľkých vlnách dievčatá v ohrození.
Čítajte viac Slovák je ako zúrivý pitbull, je nemožné ho odstaviť. V NHL búra rekordy. Kanaďanov strčí do vrecka v tom, čo je ich doména
Zmietali sa a bojovali s dvojmetrovými vlnami. Potom, čo poslal svojho syna, aby zalarmoval plavčíkov, sa sám vydal na pomoc.
Dve z nich zachránil a ďalším dvom pomohol nastúpiť do záchranného člna. Neskôr bol ocenený za statočnosť.
Pre ďalšie generácie nielen športovcov sa stal zosobnením hesla, že nikdy sa netreba predčasne vzdávať.
Pretože pokiaľ existuje minimálna nádej, že môžeme uspieť vo veci, na ktorej nám záleží, máme sa o to pokúšať.
