V pozícii asistenta bol na ZOH v Turíne pred dvadsiatimi rokmi. Slovenský tím vyhral základnú skupinu, no vo vyraďovacej časti vystavili Slovákom stopku Česi.
Majster sveta z Göteborgu a dvojnásobný bronzový medailista z MS Jerguš Bača (61) sa stopercentne nestotožňuje so zostavou, ktorú vyskladali Miroslav Šatan a Vladimír Országh pre ZOH v Miláne a Cortine d'Ampezzo.
„Dá sa polemizovať nad niektorými menami. Z môjho pohľadu sú asi traja či štyria hráči, ktorých by som vymenil,“ vraví.
Môže Slovensko na olympiáde prekvapiť podobne ako pred štyrmi rokmi?
V Pekingu sa zišlo viacero okolností, ktoré nám zahrali do karát. Prvá z nich bola, že Rusko, ktoré sme mali mať pôvodne v skupine, presunuli inde.
Mali sme o jedného favorita v skupine menej, čo nám určite pomohlo a musíme to brať do úvahy.
Treba si otvorene priznať, že kvalita slovenského mužstva nebude ani zďaleka dosahovať úrovne, ktorú budú mať ostatné tímy zložené z hráčov NHL.
Mali by sme ísť na olympiádu s väčšou pokorou ako vyhlasovať, že ideme spraviť veľký výsledok. V posledných rokoch nám škodí jedna vec.
Aká?
Netýka sa to len áčka, ale aj dvadsiatky či osemnástky. Vždy pred nejakým turnajom máme prehnané očakávania, ale nie na ľade, pretože to je v poriadku.
Skôr mi prekážajú sebavedomé vyhlásenia v médiách. Je to skôr na škodu, keď si vezmeme, kde sa nachádza svet a kde sme my.
Každý chce hrať o medaile, ale netreba chodiť s bubnom na zajace. Sebavedomie nie je podporené kvalitou, ktorú potrebujeme, aby sme sa dostali do bojov o medaily.
Má podľa vás, ako bývalého obrancu, slovenský tím najväčšiu silu v defenzíve?
Určite. Veľmi sa teším na to, čo predvedú Erik Černák, Šimon Nemec a Martin Fehérváry. Bude zaujímavé sledovať, ako si poradia proti ofenzívnym hviezdam z NHL.
Ešte zaujímavejšie bude, ako si proti nim budú počínať chalani, ktorí pôsobia v českej extralige. Černák s Fehérvárym budú našimi piliermi, vzhľadom na to, aké role majú vo svojich kluboch.
Nemec sa vezie na vlne, kde strieda vynikajúce výkony so sedením na tribúne. Som zvedavý, ako sa mu bude dariť najmä v defenzívnej činnosti, pretože v presilovkách si svoju rolu určite zastane.
V klube mu najviac vyčítajú jeho povinnosti v obrane. Uvidíme, ako mu to pôjde proti tým najlepším útočníkom na svete.
Druhá vec je, že v klube môže mať hráč rolu, s ktorou nie je úplne stotožnený, ale musí sa s ňou vyrovnať.
To je problém Šimona v New Jersey, ktoré má extrémne nabitú zostavu. V slovenskom tíme však bude patriť medzi jasných lídrov.
Otáznik stále visí nad Martinom Pospíšilom, ktorý sa pred sezónou zranil a pre otras mozgu nehral od októbra do januára. Bola chyba nechať ho v nominácii?
Pri každej nominácii sa ide do rizika. Chalani sa môžu zraniť aj v poslednom zápase za klub. Martin bol pozitívnym prekvapením v tíme Calgary. Zranenie ho dosť pribrzdilo. Uvidíme, ako si s tým poradí.
Odohral niekoľko zápasov a treba dúfať, že sa mu zranenie neobnoví. Zdravotný stav ovplyvňuje veľa vecí.
Nemyslím si, že sa približujeme kvalite a sile, akú sme mali v minulosti na ZOH. Aj preto musíme ísť pri výbere hráčov do rizika.
Jediný z útočníkov, ktorý má v NHL pozíciu lídra, je Juraj Slafkovský. Podarí sa mu zopakovať výkony z Pekingu?
Juraj je momentálne na vzostupnej vlne. Dokazuje to najmä z hľadiska produktivity v Montreale. Otázne je, s kým ho dajú reprezentační tréneri dokopy v presilovke. Nebudú mať veľa času na skúšanie formácií.
Buď si to sadne alebo to nepôjde a budú to musieť zmeniť. V Montreale ho na začiatku sezóny zaraďovali od prvej po tretiu formáciu a občas čelil aj kritike k jeho hre.
Rýchlo sa však nakopol a dostal sa do skvelej fazóny. Ak si to prenesie do národného tímu a strhne so sebou aj ďalších hráčov, bude pre nás najväčším lídrom, ktorý bude rozhodovať kľúčové momenty. Tréneri budú k nemu musieť nájsť vhodné typy hráčov, aby to fungovalo.
Koho by ste si vedeli predstaviť pri Slafkovskom v prvom útoku?
Bude to ťažké, ale v prvom rade by som si sadol s hráčmi a opýtal sa ich na názor. Nemal by som s tým žiaden problém. Treba si ich vypočuť aj napriek tomu, že sú mladí.
Základom je komunikácia, čo pri Vladimírovi Országhovi nebude problém. Je to nevyhnutná súčasť práce trénera.
Rozhodujúce slovo bude mať on, ale mňa vždy zaujímal názor hráčov, ako to vidia oni. Nevravím, že sa musí prikloniť k tomu, čo mu povedia, ale minimálne si urobí dobrú predstavu o ich myslení.
Do tímu sa po kauze s bielým práškom vracia útočník Adam Ružička. Zaslúži si druhú šancu alebo by ste pri ňom postupovali inak?
Jeho prípad je špecifický. Ja by som bol pri Adamovi veľmi opatrný. Vraví sa, že správne je mať rovnaký meter, ale v prípade Mariána Studeniča nedošlo k druhej šanci.
Výkonnostne pri tom určite má na to, aby bol v reprezentácii. Marián je jedným z hráčov, ktorých by som rád videl v národnom tíme na olympiáde.
Pokojne aj namiesto Ružičku. Na druhej strane rešpektujem rozhodnutie trénerov.
Ako sa bude podľa vás vyvíjať skupina, v ktorej Slováci postupne vyzvú Fínsko, Taliansko a Švédsko?
Proti obom severským súperom môžeme iba prekvapiť. Talianov by sme mali rozhodne zdolať, ak cheme mať šancu na úspech v osemfinále.
Boj o štvrťfinále nemusí byť vôbec vopred stratený. Záleží od toho, z akého miesta pôjdeme a na koho narazíme.
Jednotkou Slovenska by mal byť Samuel Hlavaj, chrbát mu budú kryť Stanislav Škorvánek a Adam Gajan. Kto z nich môže najviac prekvapiť?
Viaceré tímy na olympiáde nebudú mať brankárov z NHL. Naši gólmani majú svoju kvalitu a nechcem znižovať ich výkony. Hlavaj je v aktuálnej sezóne skôr na pomedzí AHL a ECHL.
To však neznamená, že nemôže výborne zachytať. Pred štyrmi rokmi sme mali na olympiáde gólmanov z českej extraligy a chytali výborne.
To, že sa do nominácie vošiel aj talentovaný, no menej skúsený brankár, je rozhodnutie Jána Lášaka, ktorý ich má v reprezentácii na starosti.
Samovi Hlavajovi veria v reprezentácii dlhodobo a on sa odmeňuje dobrými výkonmi, ale na olympiáde bude kvalita ešte o level vyššia.
Akým smerom sa z vášho pohľadu uberá slovenský hokej v posledných rokoch?
Slovenskí tréneri dokázali vychovať hráčov, ktorých ospevujeme a vzývame, v neľahkých podmienkach. Problém nie je malý, ak vezmeme do úvahy členskú základňu. Svetový hokej sa nám vzďaľuje, hoci máme ročníky, ktoré občas vystrelia.
Problém začína už na telesnej výchove v prvom stupni a na materských školách. Ak nebude spoločenská objednávka podporovať pohyb u detí už v rannom veku, zrejme sa nič výrazné nezmení. V posledných rokoch sme skúšali u nás fínsku či kanadskú cestu.
Pozabudli sme na československú hokejovú školu, na ktorej sa Česi vezú dodnes. Najviac je to viditeľné v individuálnych športoch. Ak nie je na začiatku šialený rodič, ktorý založí dom a firmu, aby dieťaťu dal šancu dostať sa na športový vrchol, hrozí, že jeho talent zapadne.
Veľmi neskoro sa k nemu pridávajú sponzori a samotný štát. Nechcem byť negatívny, ale sme v úpadku a musíme sa odraziť z dna. O tom, že rodičia suplujú úlohu štátu, svedčia prípady ako Martina Moravcová, Michal Martikán, bratia Hochschornerovci a ďalší.
Všetkých podporovali šialení rodičia zapálení pre šport. Robili im servismana, trénera, kuchára, šoféra. Systémový prvok zo strany štátu je nulový. Sú to problémy, o ktorých sa hovorí, ale nič konkrétne sa nerobí pre to, aby sa vyriešili.
V minulosti ste v jednom z rozhovorov priznali, že ako hráč ste mali prvú výplatu v Československu 1700 korún. Je problém, že dnes majú mladí hokejisti príliš vysoké nároky a menšiu motiváciu?
V tom čase zarábal aj robotník vo fabrike 1700 korún. Boli sme si, ako sa hovorí, všetci rovní. Nás poháňala vášen, rivalita a konkurencia. Každý sa chcel dostať niekam vyššie.
Dnes ak zarábate 1700 eur, tak sa máte kráľovsky. Veľa ľudí toľko nezarobí. Všetky decká na telesnej výchove cvičili. Dnes je to žalostné.
Tam vidím zásadný problém, ktorý trápi aj iné krajiny. My sme nepoznali sociálne siete ani mobilné telefóny a boli sme od toho uchránení.
Prvú olympiádu ste zažili ako hráč v roku 1994 v Lillehammeri. Aké na ňu máte spomienky?
Podľa mnohých je to najlepšia zimná olympiáda v histórii a dodnes nebola svojou úrovňou prekonaná, na čom sa zhodujú funkcionári aj športovci. Pre nás to bola výnimočná olympiáda, na ktorú sme išli prvýkrát ako samostatný štát.
Predchádzala tomu veľmi náročná kvalifikácia v Sheffielde, ktorú sme zvládli. Mali sme veľkú motiváciu. Hneď v úvode sme remizovali 4:4 so Švédmi, ktorí boli obhajcovia zlata. Napokon sme prehrali vo štvrťfinále s Rusmi.
Pred rozhodujúcim gólom mal veľkú šancu Peťo Šťastný, ktorý bol sám medzi kruhmi. Minútu na to sme dostali rozhodujúci gól. Z organizačného hľadiska zvládli olympiádu Nóri na jednotku.
V zápase o konečné umiestnenie ste prehrali 1:7 s Čechmi. Bol to pre vás pikantný súboj a začiatok rivality?
Bol to v prvom rade obrovský rozdiel skladať mužstvo ako päťmiliónová krajina, keď sme pred tým žili v štáte, ktorý mal 15-miliónovú populáciu.
Pre nás to bola obrovská hrdosť, že sme mohli hrať za Slovensko. Mali sme veľkú motiváciu. Rozhodne sme ukázali, že na medailu určite máme, ale žiaľ, nevyšlo to. Určite mala na našu psychiku vplyv prehra s Rusmi.
Česi mali navyše výborné mužsto a zaslúžene vyhrali. V ich tíme som mal viacero kamarátov. Neboli tam medzi nami žiadne veľké negatívne emócie.
Rozhodne nám tá prehra nepokazila celkový dojem z turnaja, na ktorom sme uhrali okrem iného aj výhru s Kanadou či remízu s USA a spomínanými Švédmi.
Na Nagano máte podstatne menej príjemné spomienky. Olympiádu ste preležali v posteli, keď vás postihla ázijská chrípka…
Nakazili sme sa počas prípravných zápasov v Sappore. Ešte sme sa týždeň ako-tak držali. Potom sa to však rozšírilo a nakazilo sa asi trištvrte mužstva. Mali sme chytené horné dýchacie cesty a priedušky.
Zabrali mi až lieky, ktoré mi dal náš lekár v dejisku olympiády. Spolu s Robom Pukalovičom sme boli pripravení zasiahnuť do ďalšej časti turnaja.
Nevyšiel nám však zápas s Kazachstanom a tak sme do diania ani nezasiahli. Rovnako ani chalani, ktorí prišli z NHL.
Žigo Pálffy, Miro Šatan, Jozef Stümpel a ďalší sedeli len na tribúne. Bolo to smutné, ale podmienky mali všetci rovnaké.
Ľubomír Kolník nám v rozhovore prezradil, že pri Nagane si spomína najmä na zemetrasenie, ktoré vás zastihlo v hoteli. Mali ste vtedy strach?
Živo si na to spomínam. Zobudil som sa na to, ako mi pláva celá posteľ. Nemali tam koberce, všade boli podlahy a skrinky mali na nohách okrúhle platničky. Tým pádom nestáli rovno, ale jemne sa pohybovali ako na lodi. Bolo to veľmi zvláštne ale obavy som nemal.
Tretiu olympiádu ste zažili pred dvadsiatimi rokmi v Turíne, kde ste išli ako asistent trénera Františka Hossu. Cítili ste väčší tlak ako hráč?
Jednoznačne. Už som nezodpovedal iba za svoje výkony, ale za svoje úlohy v rámci celého mužstva. Ja som mal na starosti obrancov, Jano Jaško spolu s hlavným trénerom útočníkov.
Mali sme tam výbornú partiu chalanov. Podarilo sa nám prekvapiť svet, keď sme porazili Rusov, Američanov aj Švédov a vyhrali sme našu skupinu.
Pripravili sme sa na štvrťfinále s Čechmi, ale výrazne nám chýbal Paľo Demitra, ktorý sa zranil po smolnom nastrelení puku od Milana Jurčinu.
Bola to vyrovnaná partia až do konca, ale napokon so šťastným koncom pre Čechov. Bola to veľká škoda, pretože si myslím, že sme tam mali najsilnejší tím, aký kedy Slovensko malo na veľkých turnajoch.
Pred olympiádou v Miláne a Cortine sa hovorí o problémoch s nedokončenými štadiónmi a športoviskami. Ako si Taliani poradili so ZOH 2006?
Aj vtedy boli problémy. Hala, v ktorej sa hral hokej, bola multifunkčná a pôsobila trochu zvláštne. Jednotlivé dejiská rôznych športov boli od seba veľmi vzdialené.
Taliani potvrdili, že sú trochu lajdáci a zimné športy, až na pár výnimiek, nie sú pre nich veľmi zaujímavé.
Najmä ak to porovnáme so severskými krajinami. Verím, že aj napriek zlým správam, ktoré sme pred ZOH počúvali, to napokon organizátori zvládnu a bude sa na čo pozerať.