Málokto tušil, že to pre Jána Koristeka (25) budú jedny z posledných pretekov v kariére. "Premýšľal som o tom už dlhšie. Je náročné fungovať v takomto režime,“ vravel pohnutým hlasom krátko pred nedeľňajším odletom z dejiska Hier.
S akými pocitmi ste odlietali z netypickej olympiády?
So zmiešanými. Niekedy som sa tam cítil ako gladiátor. Boli sme zavretí, osamotení a potom sme chodili zabávať ľudí na štadión.
Som rád, že sme sa aspoň v sobotu dostali aj s trénerom Michalom Malákom na hokejový zápas o bronz Slovensko – Švédsko. Bolo to tesné a narýchlo. Pred pretekmi bolo nemožné niekam ísť, po mojich pretekoch sa to, našťastie, podarilo.
Ako?
Zisťoval som si to a povedali mi, že je taká možnosť, len treba absolvovať minimálne trojhodinovú cestu autobusom. Lenže ten na zápas odchádzal v čase, keď som bol ešte na trati pretekov na 30 kilometrov voľnou technikou.

Nakoniec sa do toho obul Michal Malák. Vybavil šoféra s autom a vyrazili sme krátko po pretekoch. Pred štadiónom sme dostali lístky a išli sme fandiť.
V televízii vás bolo počuť…
Naozaj? Veď nás bolo len zo desať. Zrejme sa to ozývalo v tej prázdnej hale. V tomto ohľade to bolo trochu smutné. Nie som obrovský hokejový fanúšik, ale rád fandím reprezentačným kolegom v hocijakom športe.
Boli ste pri historickom bronze. Spokojný?
Skvelý úspech, klobúk dole. Nesledoval som turnaj, sústredil som na svoje výkony. Bola to pekná emócia, hoci som mal po pretekoch dosť čo robiť so sebou, aby som vládal stáť na nohách. Bolo milé, že sa hokejisti pristavili pri nás a poďakovali sa nám.
Pôvodne ste sa mali rozlúčiť s Pekingom na 50-kilometrovej trati, organizátori ich však kvôli počasiu skrátili na 30 kilometrov. Ako ste ich zvládli?
Bolo to veľmi náročné. Som rád, že to skrátili. Počas pretekov som zimu až tak nepociťoval, skôr po nich. Najviac si to odniesla tvár a jej odhalené časti.
Svaly mi úplne zamrzli, nevedel som sa na občerstvovačke ani napiť. Zima nebola taká hrozná, horší bol vietor. Po príchode do cieľa som telefonoval priateľke a začali mi rozmŕzať prsty na nohách. Dosť to bolelo.
Mali ste smolu, keď ste si v jednom zo stúpaní zlomili palicu. Čo vám vtedy napadlo?
Bola to smola, ale aj moja nerozvážnosť. Mal som viac zapojiť mozgové bunky (smiech). Bol som nastavený tak, že nechcem od úvodu prepadávať ako napríklad v skiatlone. Tentokrát som sa posúval dopredu, mal som výborne spravené lyže.
Chvíľu som bol aj úplne vpredu. Ani presne neviem, ako som si palicu zlomil. Zrejme prišiel bočný náraz od niektorého z pretekárov. Potom som zostal sám proti vetru.
Po príchode do cieľa ste povedali, že končíte. Prečo takéto radikálne rozhodnutie v 25 rokoch?
Pôjdem ešte na konci sezóny nejaké preteky na Slovensku a potom to zabalím. Premýšľal som o tom už dlhšie. Je náročné fungovať v takomto režime. Berie to veľa času, čo ma už nenapĺňa a nie je to docenené.

O nejakom sociálnom zabezpečení nemôže byť ani reč. Kým som chcel a mohol lyžovať, tak som to robil, už to ďalej nejde. Moje plány sa uberajú iným smerom. Rád by som žil krajší či normálny život s priateľkou a v civilnom zamestnaní.
Je jednoduchšie športovať v mladšom veku, keď človek nemá rodinu?
Pokiaľ by bol nastavený systém, dá sa to. Lenže my systém nemáme. Ľudia si myslia, že veľa cestujem a vidím kus sveta. V Pekingu som videl len dedinu, štadión a bol som na hokeji. Nikde inde som sa nedostal. A takto je to všade.
Nechodím na preteky po Európe či svete, aby som si obzeral pamiatky. Plnil som si povinnosť reprezentanta, ktorý bol rád, keď dostane na prípravu aspoň niečo. Posledné roky sa to zlepšilo, poberal som aj olympijskú solidaritu od MOV.
Ešteže som si popritom spravil aj vysokú školu a môžem sa odraziť do civilného zamestnania. Vzdelanie je jediné, čo mám v rukách. Inak je slovenský športovec, ktorý skončí, v pozícii, ako keby celý život nič nerobil a sedel doma.

Zarobili ste si niečo aspoň na život po kariére?
Po ukončení vysokej školy som bol pol roka zamestnaný v SLA. Dovtedy som ako študent nemal príjem. Už rok som živnostník, aby som sa nemusel hlásiť na úrade práce. Ľudia si možno myslia, že to robíme pre peniaze. Na Slovensku to pre ne nerobí nik.
Tu bežecké lyžovanie a šport všeobecne prežíva len vďaka nadšencom. Som vďačný aj môjmu trénerovi Františkovi Novodomcovi, ktorý si na dôchodku našiel čas a pripravil ma na olympiádu. Je to obrovská obeta bez reálnej odmeny.
Ste optimista? Pomôže aj váš hlas či medaily hokejistov a Petry Vlhovej k zlepšeniu?
Bojím sa, že medaily budú mať opačný efekt. Ľuďom tým zalepia oči a pochvália sa, ako dobre robia slovenský šport. Zažívam, že opak je pravdou. Nesnažíme sa zlepšovať šport na Slovensku.
Športovci nie sú len medailisti, potrebujeme najskôr, aby deti mali záujem hýbať sa. Lenže v spoločnosti nie je záujem o rast športu. V štáte, kde sa každých 10 rokov zruší lyžiarsky zväz, aby sa mohol niekto obohatiť, sa nikam nepohneme.

Je problém aj v tom, že šport na Slovensku je pre kompetentných len príjemné rozptýlenie?
Veru, tak to je. Debaty o tom, ako čo zlepšiť tu boli, už keď som bol mladý a stále sa nič nezmenilo. Politici sa snažia získať prestíž, médiá manipulujú ľudí. Videl som, čo sa dialo v lyžovaní.
Niektoré veci sa ma týkali a v médiách sa šírili klamstvá, ktorými sa tvorila verejná mienka. Neviem, čomu sa dá veriť z toho, čo sa dozviem v správach.
Bude vám aj napriek tomu vrcholový šport chýbať?
Samozrejme. Teším sa, že som takú možnosť mal. Šport mi dal veľa. Robil som to, lebo som chcel, nikto ma nenútil. Keby som nemal podporu rodičov, trénerov či priateľky Natálie, už by sme sa nerozprávali.
Som im za to veľmi vďačný. To je to slovenské športové dobrovoľníctvo. Končím s pocitom dobre urobenej roboty. Teším sa na nový život. V zamestnaní, ako manžel či otec.