Generácia hráčov, ktorá hviezdila aj v najlepšej lige na svete, chcela medailu už štyri roky predtým. V Turíne 2006 jej to nevyšlo. Rozbalila to až vo Vancouvri. Keď väčšina z nej mala svoje roky, postupne sa vytrácala, iných zasa trápili zranenia.
Písal sa 27. február 2010 – bol necelý deň po nervydrásajúcom semifinále proti Kanade. Slovensko v ňom padlo (2:3), no tlieskal mu celý hokejový svet. Vo vzduchu visela šanca na olympijský bronz. Začal sa duel proti Fínsku…
Zápas to bol ako na hojdačke. V úvodnej časti boli lepší Severania a odmenou im bol gól Samiho Sala v presilovej hre. Druhá časť zasa patrila Slovákom, skórovali trikrát. Mariánovia Gáborík a Hossa v početnej presile, potom ich trenčianska spojka – Pavol Demitra – dokonca v oslabení.
„Dobre si spomínam na diabolský útok s Gáboríkom, Hossom a Demitrom. Všetci sme mali pocit, že zničili našu nádej na bronz,“ spomína si fínsky novinár Pekka Jalonen.
Dávame do pozornosti Peking 2022: Všetko o hokejovom turnaji na ZOH
Bolo to ako z najlepšie napísaného scenára. Slovensko zahalené do tmy začalo pomaly chystať bronzové oslavy.
A potom to prišlo. Posledných dvadsať minút. Pre partiu okolo trénera Jána Filca najhorších v živote. Vylúčenia, potom fínsky gól, na slovenské hokejky sa postupne vkrádala nervozita. Z 3:1 bolo zrazu 3:3, potom 3:4. Šance na vyrovnanie síce ešte prichádzali, ale zostali nevyužité. Gól Valtteriho Filppulu do prázdnej bránky bol ranou do tyla.
Video vzniklo v spolupráci s Mall.tv
Slovenskí hokejisti vraj nikdy neboli takí smutní ako vo Vancouvri 2010. Ani v Petrohrade 2000, keď prehrali vo finále MS, ani v Helsinkách 2012. To, čo sa udialo v Kanade, zostáva najboľavejším miestom slovenskej hokejovej histórie. Chýbalo 20 minút a olympijský kov mohol cestovať pod Tatry. Bol by to najväčší úspech tunajšieho hokeja.
Po zápase boli v kabíne slzy. Von sa drali už pri rozhovoroch s novinármi v mix zóne. „Strašne to bolí,“ leskli sa oči Ľubomírovi Višňovskému, keď schádzal z ľadu. Bol jedným z mála hráčov, ktorí v sebe našli silu odpovedať.
„Pavol Demitra pritom vypustil pár sprostých slovíčok, odpoveďou obrancu Andreja Sekeru bol mocný náprah, pri ktorom zlomil hokejku o zábradlie, ktoré oddeľuje hráčov od žurnalistov. Jedného z nich pritom odlomená polovica palice udrela do hlavy,“ takto si spomína na emočne vypäté chvíle redaktor Mladej fronty Dnes, ktorý naťahoval svoj diktafón za hráčmi.
Foto: Harry How / Getty images / Profimedia
Hokejisti sa potom upokojili, napätie v šatni postupne vyprchalo, zostal len smútok. Obrovský hokejový žiaľ. „Štvrté miesto nikoho nezaujíma, byť štvrtý je ako skončiť posledný. Táto chyba nás bude hnevať do konca života. Je to najväčšia prehra v kariére,“ vravel reportérovi Pravdy zlomený Demitra.
Žiadnou náplasťou preňho nebolo ocenenie pre najužitočnejšieho hráča turnaja (MVP) či zaradenie do výberu All Stars. Dnes už nebohý hokejový génius nazbieral v siedmich dueloch desať bodov (3+7) a vyhral kanadské bodovanie podujatia.
Ani pripomienka, že on osobne odohral parádny turnaj, ho neobmäkčila. „Verte, že by som to rád vymenil. Bodaj by som nemal žiadny bod a na krku by mi visela medaila. Body nie sú dôležité, ráta sa úspech tímu,“ doplnil.
Silné emócie po zápase si všimla aj zahraničná tlač. Pár minút po ňom zverejnila titulky v podobnom duchu: „Slovenské slzy nad nezískaným olympijským hokejovým bronzom,“ napísala napríklad americká agentúra AP.
„Oslabenia môžu zlomiť srdcia. Spýtajte sa na to teraz Slovákov, ktorí po dvoch tretinách viedli 3:1 a videli už bronzové medaily. Dva góly v oslabení však všetko otočili naopak,“ pridal sa portál nhl.com.
Foto: CRIS BOURONCLE / AFP / Profimedia
Slovenská partia z Vancouvru 2010 sa postupne rozišla do klubov. Tomáš Kopecký nedávno opísal tieto chvíle ako jedni z najťažších v živote. „Spomínam si, že iba deň po konci olympiády sme leteli na zápas do New Yorku proti Islanders. Bezprízorne som sedel v lietadle a jediné, po čom som túžil, bolo vrátiť sa domov na Slovensko,“ prezradil.
O neúspešnom boji o bronz dlho nedokázal hovoriť, keď mu ho raz pripomenul Fín Jussi Jokinen, ktorý stál 27. februára 2010 na opačnej strane, vrátil sa mu len kyslý úsmev.
„Hrýzol som si do jazyka. On síce len vtipkoval, toto je však jedna z mála vecí, o ktorej dodnes nedokážem žartovať. Bol som zničený. Po Vancouvri som stratil chuť na hokej,“ dodal pre Pravdu Kopecký.
Do svojho klubu v NHL sa vrátil aj Milan Jurčina. Vraví, že spoluhráči sa ho na slovenský tím ešte dlho pýtali. To, čo v Kanade zanechal, bolo niečo veľké. Škoda, chýbala len medailová bodka. „Jednoznačne. Na nič horšie si teraz nespomínam a na ľade už hádam ani nezažijem. Vancouver dodnes hreje aj bolí,“ pripustil tesne pred začiatkom turnaja v Pekingu.
Keď sa na jar 2020 začala pandémia koronavírusu a všetky športové podujatia dostali stopku, RTVS sa rozhodla priniesť na svojich obrazovkách historické momenty slovenského športu. Odvysielala aj zápasy z MS 2002. Súčasťou tímu bol aj Michal Handzuš.
Necelých 20 rokov po tom si sadol pred televízor aj so svojimi deťmi. Pozrel si s nimi semifinále proti Švédsku aj finále s Ruskom. Je však vraj jeden zápas, ktorý nikdy v živote nechce vidieť, ani o ňom počuť.
Olympijský súboj o bronz proti Fínsku.
Foto: JULIE JACOBSON / AFP / Profimedia
„Je to stále veľmi boľavá spomienka. Nielen pre mňa, ale aj pre celú našu generáciu. Keď počujem, že niekto povie ZOH 2010, je mi z toho zle. Nieto, aby som sa ešte pozeral na zápas, ktorý sme v jednej chvíli neuveriteľným spôsobom stratili,“ odpovedal. Pohnutie v hlase bolo počuť aj v telefóne.
Tréner Filc tesne po zápase vravel, že prehra musí prebolieť a život pôjde ďalej. Najbližšie roky však ukázali, že generáciu, ktorá vo Vancouvri vykorčuľovala na ľad, ten smútok nikdy neprejde.
„Bol to posledný zápas našej partie, mali sme to dobre rozohraté, medaila bola hrozne blízko. Ale už s tým nič nespravíme. Musíme ísť ďalej, každý svojím smerom. Len dúfam, že chalani ešte niečo takéto niekedy zažijú,“ dodal Demitra.
Uplynulo dvanásť rokov, niečo podobné zažije už iná partia chalanov. Nezaťažená kanadským smútkom. Veď Juraj Slafkovský, ktorý vraj zápasy nemohol úplne sledovať, lebo ráno šiel do škôlky, mal vtedy iba päť rokov. Rovnako aj Šimon Nemec. Samuel Kňažko sedem a trojica Pavol Regenda, Miloš Roman a Miloš Kelemen po desať.
„Bolo to dávno, títo chlapci s tým nič nemajú. Ja by som im to ani nespomínal,“ vraví Martin Cibák, ďalší zo „starej“ olympijskej partie.
Jeho nasledovníci nastúpia na zápas o bronz v sobotu od 14.10. Okrem iného aj preto, aby dokončili nedokončené. Aby sme na boľavých dvadsať „fínskych“ minút mohli konečne zabudnúť.
Čítajte viac Fínsky antihokej, nemí arbitri. Experti hodnotia semifinále
Fakty z Vancouvru 2010
Fínsko – Slovensko 5:3 (1:0, 0:3, 4:0)
Góly: 19. S. Salo, 46. Hagman (Timonen), 47. O. Jokinen (J. Ruutu), 49. O. Jokinen (Pitkanen, Kiprusoff), 60. Filppula (Timonen) – 1:0, 30. Gáborík (Demitra, Chára), 36. Marián Hossa (Handzuš, Demitra), 39. Demitra (Marián Hossa).
Vylúčení: 7:9 na 2 min, presilovky: 3:2, oslabenia: 0:1. 17 322 divákov.
Zostava SR: Halák – Meszároš, Chára, Višňovský, Štrbák, Jurčina, Sekera – Marián Hossa, Demitra, Kopecký – Pálffy, Stümpel, Gáborík – Šatan, Handzuš, Zedník – Radivojevič, Cibák, Marcel Hossa