„Deti boli pre mňa hlavnou motiváciou, aby som pokračovala v kariére. Bez nich by som toľko úspechov nezískala,“ vraví biatlonová legenda Anastasia Kuzminová.
Olympiádu v Pekingu budete sledovať už len z pozície diváčky. Užijete si ju bez stresu?
Nervozita pri vlastných výkonoch je jedna vec, ale istý stres budem prežívať aj pri bývalých kolegoch. Druhá vec je spojená so súčasnou situáciou v slovenskom biatlone.
Mnohí fanúšikovia sa tešili na predolympijské výkony reprezentantov, ale tie zatiaľ ešte stále nie sú podľa predstáv. Rovnováha medzi úsilím a výsledkami chýba. To, čo sa deje vo svete v súvislosti s pandémiou, nepomohlo ani slovenskému športu.
Pociťujem nervozitu z toho, či všetci naši športovci mali pre tieto komplikácie dostatočne dobré podmienky na prípravu. Výnimkou je Petra Vlhová, ktorej veľmi držím palce, aby zvládla tlak i očakávania.
Podľa seba viem, čo znamená urobiť medailu "na objednávku”. Predovšetkým musí byť spokojná so sebou. Je náročné predvádzať počas sezóny skvelé výkony a potom ich zopakovať aj na olympiáde.
Čítajte aj Cesta do Číny. Vlhovci berú so sebou tonu materiálu
Čo by ste jej poradili?
Netreba jej radiť. Má okolo seba veľmi kvalitný tím. Dokonale ju pozná, svedčia o tom výsledky. V Pekingu to nebude mať jednoduché. Bude dôležité, aby si vedela poradiť s emóciami.
Súčasná covidová situácia jej paradoxne môže pomôcť. Bublina ju odizoluje od bočných vplyvov, môže sa „zavrieť“ len so svojím tímom. Verím, že sa jej bude dariť a poteší nás medailami.
Verejnosť od nej očakáva zlato. Má na to?
Všetkým dokázala, že je silná. V tíme má nielen kolegov, ale aj rodinu. To je jej veľká výhoda. Aj v ďalekej Číne sa bude môcť spoľahnúť na blízkych ľudí. Nemá prečo neuspieť, víťazstvá sú v jej DNA.
Pôjde o súboj v jej hlave, pretože má na to po športovej, technickej i charakterovej stránke. Muselo by sa stať niečo neočakávané, aby krátko pred Hrami stratila formu a výkonnosť.
Na čo sa v Pekingu najviac tešíte?
S manželom Danielom sme zhodnotili, že olympiáda je také časové okienko. Na zimných sme štartovali, na sledovanie letných sme si vždy vyhradili čas. Teším sa, že sa nemusím koncentrovať len na biatlon a pozriem si všetky športy, ktoré budem stíhať.
Aké sú vaše olympijské spomienky?
Z každých hier mám iné. Nie je to tak, že to bolo len osem rokov tvrdej práce. Olympiáda mi každou účasťou, každými pretekmi priniesla iné emócie a nové očakávania. Vždy som sa niečo nové naučila a do ďalšej olympiády som išla bohatšia o nové skúsenosti.
Cieľom nebolo byť len lepšia, ale aj kvalitnejšia. Nešla som len do kvantity, ale predovšetkým do kvality. S narodením detí som sa učila byť multifunkčným človekom, lebo veľmi som chcela byť dobrou mamou i úspešnou športovkyňou.
Úspech na ktorej olympiáde – Vancouver 2010, Soči 2014, Pjongčang 2018 – si ceníte najviac?
Každé zlato je iné. Vo Vancouvri som ho získala po veľkom páde a zranení, nikto ho odo mňa nečakal. Malo pre mňa rozprávkový charakter a bolo dôkazom, že nič nie je nemožné.
Pred šprintom som si povedala: sú to tvoje prvé olympijské preteky, nesmieš urobiť chybu, základom úspechu bude čistá streľba. Všetci viete, že som raz minula, ale vyhrala som aj napriek trestnému okruhu.
Aj to bol dôkaz, že biatlon je zaujímavý šport, v ktorom aj keď sa nedarí v streľbe, dá sa to dobehnúť na trati alebo naopak. Nikdy sa netreba vzdávať, vždy musíte bojovať do konca.
Foto: SITA
Išli ste do Soči s väčším tlakom ako obhajkyňa zlata z Vancouvru?
Soči bolo náročné i zaujímavé. Mala som veľa práce s fyzickou či mentálnou kondíciou. Mala som veľké očakávania a kládla som si večnú otázku: ako dokázať kvalitu a potešiť fanúšikov aj napriek tomu, že niektoré preteky v uplynulých sezónach sa mi nevydarili?
K tomu treba pridať situáciu z psychologické hľadiska. Viacerí pripomínali, že som Ruska a že súťažím na ruskej pôde. Málokomu som dokázala vysvetliť, že hoci Soči je Rusko, nevnímam ho ako domáce prostredie, pretože pochádzam z inej časti krajiny.
Navyše, už som bola Slovenkou a mala som obavy, ako ma budú vnímať domáci. Napokon som bola veľmi milo prekvapená. Ľudia na tribúnach či pri trati nevideli vo mne Rusku či Slovensku, ale Nasťu Kuzminovú.
Podporovali ma viacerí. Aj naši hokejisti, ktorí stáli na kopci a ja som sa ich zľakla (smiech). Poctili ma svojou prítomnosťou a podporou aj napriek tomu, že počas voľna mohli robiť niečo iné.
Čítajte viac Hokejisti prekvapili šampiónku na kopci, Chára utekal za ňou do cieľa
Potom prišiel najúspešnejší Pjongčang so zlatom a s dvomi striebornými medailami. Taký bol plán?
Nič sme si neplánovali – ani olympiády, ani príchod detí. Tak nám to boh doprial. S Danielom sme šťastní rodičia. Nebránili sme sa tomu, čo nám osud priniesol. Som veľmi šťastná, že počas športovej kariéry som sa mohla stať dvojnásobnou mamou.
Na otázku, ktorý cenný kov z olympiády je pre mňa najväčší úspech, mám jedinú odpoveď: žiadna medaila sa nevyrovná emóciám a radosti, ktorú žene športovkyni dopraje narodenie dieťaťa. Deti sú naše najväčšie zlatíčka, sú pre nás všetkým.
Boli pre mňa hlavnou motiváciou, aby som pokračovala v kariére. Tretia olympiáda bola dôkazom, že každá prekážka – pre tých, ktorí vnímali deti a rodinu ako prekážku – sa dá prekonať a nemusí znamenať koniec kariéry.
Tri olympiády, z každej zlato. Zamyslíte sa niekedy, ako ste dosiahli takýto významný míľnik?
Bola som obklopená správnymi ľuďmi. Šesť olympijských medailí pri mene Nasťa Kuzminová nie je len moja zásluha. Prispel k tomu veľký počet ľudí, ktorí ma sprevádzali. Urobili všetko pre to, aby som sa cítila komfortne.
Pomohli mi, aby som svoje predsavzatia nevzdala a aby sme spoločne ako tím dosiahli veľký výsledok. Boli aj takí, ktorí mi hádzali polená pod nohy. Ale aj tým som vďačná, pretože mi ukázali, že život nie je rozprávka, že nie všetko je ideálne.
Riešenie problémov je niečo, čo každý potrebuje zažiť. Posilnilo ma to. Ak by bolo všetko len pozitívne, zaspíte na vavrínoch.
Nie je vám ľúto, že nebudete súťažiť v Pekingu?
Teším sa na olympiádu, ktorú odsledujem spred televízora. Viem si predstaviť, že by som sa na nej zúčastnila. Počas posledných troch rokov ma občas vnútorne „trhalo“, či do toho nepôjdem.
Predstavovala som si, že sa v jedno ráno zobudím a poviem manželovi: Daniel, poďme! Nie som len vrcholový športovec, ale aj fanúšik natoľko, že niekedy telu i hlave chýba to, čomu som sa venovala dlhé roky.
Šport je pre mňa drogou a závislosťou. Ale treba potom zapojiť aj hlavu a spýtať sa: čo by to mne a rodine prinieslo? Dokázala by som sa vrátiť na predchádzajúcu úroveň? Nebol by to návrat len pre vnútorne uspokojenie? Viackrát som polemizovala nad tým, či som nebola tou, ktorá v reprezentácii ťahala aj ostatné a že aj pre moju prítomnosť vtedy dosahovali lepšie výsledky.
Som však toho názoru, že všetko sa má raz začať a raz aj skončiť. Keď sa odhodláte k dôležitému kroku v živote, netreba otáčať hlavu a hľadieť do minulosti. Treba sa pozerať dopredu a snažiť sa, aby aj ďalšia životná etapa bola produktívna.
Foto: TASR, Martin Baumann
Mrzia vás súčasné výsledky ženskej reprezentácie?
Nikoho nechcem odsudzovať. Ale je mi ľúto, že chýba vyváženosť medzi vynaloženým úsilím a dosiahnutými výsledkami. Predpokladám, že môj odchod neznamenal, že sa na výkonnosti ostatných začalo pracovať menej. Možno treba urobiť zmeny.
Nemám právo hodnotiť, nepoznám tréningový proces dievčat. Nebola som prizvaná ako konzultant či poradca. Je mi to aj trochu ľúto. Pretože ak by sme sa vedeli zhodnúť, a nemuselo by ísť o proces trénovania, ale napríklad o odovzdanie skúseností, rád či myšlienok, možno by ich zaujali a keby ich vyskúšali, možno by im pomohli.
Viem z vlastnej skúsenosti, že pokiaľ sú výsledky nevyrovnané, potrebná je zmena. Na chvíľu zastať, zamyslieť sa a urobiť kompletnejšiu analýzu. Treba si priznať, že sa nedarí a uvedomiť si, prečo je to tak. Zároveň platí, že slovenský biatlon prechádza generačnou výmenou.
Staršie už nebehajú tak dobre a mladšie majú ešte veľa práce pred sebou. Prosím fanúšikov, aby nezanevreli na biatlon. Pretekárov treba povzbudzovať, lebo robia náročnú prácu a potrebujú podporu fanúšikov.
Čítajte viac Fialková bojovala zo všetkých síl. Má sezónne maximum
Dostávate ponuky na trénovanie?
Nechcem klopať na dvere a pýtať sa: dobrý deň, som Nasťa Kuzminová, máte o mňa záujem? Záleží vám na mojich názoroch? Nechcem byť ani trénerkou, ktorá by „kradla“ športovcov iným trénerom. Viacerí majú svojich koučov odmalička.
Veľakrát sa stáva, že tréner sa potom stáva akýmsi náhradným rodičom. Keďže mám vlastnú rodinu, nie som pripravená si zobrať ďalšie dieťa na starosť. Chcem sa sústrediť na výchovu vlastných potomkov.
Na druhej strane, nebránim sa stať pomocníkom či konzultantom. Už teraz funguje projekt Kuzmina Team, v rámci ktorého spolupracujeme aj s Danielom s mladými športovcami.
Amatéri a mládež počas uplynulého obdobia nemohli športovať, hoci v okolitých krajinách to bolo umožnené. Ako ste to vnímali?
Niekedy sa až bojím v tejto problematike pomenovať veci vlastnými slovami… Mám pocit, že je záujem trestať športovú obec za to, aká je na Slovensku situácia. Verím, že nikoho neurazím, ale športovci patria medzi najzodpovednejšiu zložku spoločnosti.
Celý život sú zvyknutí na režim a pravidlá. Prítomnosť športovcov v areáloch nezvyšuje riziko nákazy medzi ostatnými. Sú zodpovední a dodržiavajú nastavené pravidlá, pretože im veľmi záleží na tom, aby nestratili kontakt so športom.
Veľká väčšina je zaočkovaných, ani nie kvôli sebe, ale preto, aby chránili ostatných a aby mali možnosť súťažiť a reprezentovať krajinu. Nechcem zneužívať pozíciu úspešnej športovkyne, ale nastal čas, aby sa o tejto téme začalo nahlas hovoriť a robiť konkrétne kroky.
Pretože do budúcnosti strácame možnosť „produkovať“ vďaka športovaniu zdravých ľudí a môže sa stať, že sa onedlho budeme pýtať, kam zmizli mladé talenty.
Anastasia Kuzminová (37)
Rodáčka z Ťumeňa (bývalý Sovietsky zväz) začala športovú kariéru ako bežkyňa na lyžiach, neskôr prešla na biatlon. Medzi profesionálkami debutovala v roku 2006. Jej kariéru prerušili láska a materstvo. Zoznámila sa s budúcim manželom, biatlonistom Danielom Kuzminom, ktorý v tom čase už pôsobil na Slovensku. V roku 2007 sa im narodil syn Jelisej. Kuzminová nemohla pre materské povinnosti odcestovať na reprezentačné sústredenie a tak sa s ňou vedenie ruského tímu rozlúčilo. Slovenské občianstvo získala v roku 2008. V nasledujúcich rokoch sa zaradila medzi najlepšie biatlonistky sveta, o čom svedčí jej šesť olympijských medailí (z toho tri zlaté) i kompletná medailová zbierka z MS. Kariéru ukončila v októbri 2020. Naďalej zostala pri športe, spolupracuje aj so Slovenským olympijským a športovým výborom.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk