„No keby sme si zavolali vlani o takomto čase, nebavili by sme sa o Pekingu. Prehováranie trvalo mesiace, bránil som sa. Nakoniec som si povedal, prečo nie?“ vraví Peter Mlynár (33).
S akými pocitmi odchádzate na svoju štvrtú zimnú olympiádu?
So zmiešanými. Nepredpokladal som, že po Hrách v Pjongčangu 2018 budem ešte jazdiť súťažne. Teším sa, ale mám aj obavy – z toho, ako to tam bude prebiehať i mojej formy.
Prečo?
Po Pjongčangu som ukončil kariéru, do medzinárodného diania som sa vrátil po trojročnej odmlke. Netuším, ako sa dlhý výpadok podpíše pod moje výkony.
Prekvapilo vás, že ste sa dostali do pekinskej nominácie?
Ani nie. V rámci domácich pretekov som jazdil minimálne majstrovstvá Slovenska. Občas som sa predstavil aj na pretekoch FIS na Štrbskom plese. Okolie ma presviedčalo, aby som to ešte skúsil. Najmä kvôli výkonnostnému odskoku, ktorý je medzi mnou a ďalšími chlapcami.
Ako dlho vás blízki museli prehovárať?
Keby sme si zavolali vlani o takomto čase, nebavili by sme sa o Pekingu. Trvalo to mesiace, bránil som sa tomu. Nakoniec som si povedal, prečo nie?
Nemáte obavy z bubliny či testovania?
Jasné, bojím sa koronavírusu. Ešte ani teraz nemôžem povedať, že sa stopercentne postavím na štart. Je to čudný pocit, keď vám test môže zmariť olympiádu.
Viaceré politické elity vyzývajú na diplomatický bojkot Hier. Čo si o tom myslíte?
Čínsky režim je, aký je. My, športovci, výber dejísk olympiád neovplyvníme. Nemali by sme sa do politických sfér zapájať. Zdieľam však s demokratickými predstaviteľmi ich postoje.
Je nejaká výsledková méta, ktorú si v Pekingu dávate?
Z vrcholového športu som na tri roky vypadol. Aj teraz ho viac-menej robím popri zamestnaní v Športovom centre polície. Spravujem vysunuté pracovisko na Štrbskom plese. V Pjongčangu som mal jasný cieľ, skončiť do 30. miesta, čo sa mi aj podarilo – bol som 23. v šprinte klasickou technikou.
Teraz nemám také veľké oči. Aj preto, že kvôli striedaniu disciplín sa tento rok pôjde voľnou technikou a nie klasickou. Potešilo by ma, keby som bez zaváhania a krízy prišiel do cieľa.
Slovensko má v bežeckom lyžovaní dve miestenky. Spoločne s vami pôjde Ján Koristek. Je za vami výkonnostný prepad?
Áno. Keby bol rozdiel menší, dal by som šancu niekomu mladšiemu. Povedal som si však, že to nezabehnem horšie, ako niekto ďalší.
V akom stave je slovenské bežecké lyžovanie, keď ste si jednu z dvoch miesteniek vybojovali aj napriek trojročnej pauze?
To, že som bol tri roky mimo, neznamená ležanie s vyloženými nohami. Stále som behal, tréningové dávky som si znížil asi o 25 percent. Trénoval som, lebo ma to bavilo, nie lebo sa blíži Peking. Rozhodne však situácia v bežeckom lyžovaní nie je dobrá.
Čítajte viac Vlhovej úspech je fantastický. Druhú ženu vo Svetovom pohári však nemáme
Chýba nastupujúca generácia?
Áno, ale tento problém sa netýka len bežeckého lyžovania. Nepoznám ani jeden šport, kde by Slovensko malo medzi elitou 3–4 pretekárov. Tento problém je všade. Máme málo športujúcej mládeže, jej podiel každoročne klesá. Tým pádom je konkurencia na veľmi slabej úrovni.
Čím to je?
Stavom v spoločnosti. Šport nepatrí k prioritám v rodine, nie je hlavnou z tém ani na vyšších politických miestach.
Trpí bežecké lyžovanie aj tým, že rodičia chcú mať doma radšej Cháru či Hamšíka ako Bajčičáka?
Hlavnou nevýhodou je, že sme vonkajší šport. Ak nemáme sneh, nemáme šport. Keď som bol malý, mohli sme chodiť hore dedinou, všade bolo snehu dostatok. Dnes je len na určitých miestach. Ak chcete ísť trénovať na upravené trate, musíte vycestovať, čo niečo stojí.
Na Slovensku nemáme ani jednu kolieskovú dráhu na prípravu v lete. Nóri majú takéto trate každých 50 kilometrov, v Česku ich je asi osem. Mladí by mohli jazdiť pri plnej premávke, ale ktorý rodič ich pošle niekam, kde môže ísť o život?
Chýbajúca infraštruktúra je stály problém slovenského športu…
A veľká výzva do budúcnosti. Bez nej bude úroveň výkonov a počet športovcov klesať. Nepomohla nám ani trenica medzi Slovenskou lyžiarskou asociáciou a Zväzom slovenského lyžovania.
Kým sa problém ich kompetencií nevyrieši a nebudeme mať opätovne schválený národný zväz, ktorý zastreší lyžovanie na Slovensku, pocítia to najmä športovci.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk
Sme v nešťastnej situácii. Možno sme tým prišli o jednu generáciu športovcov, ktorá nás mohla reprezentovať v bežeckom lyžovaní na zimnej olympiáde 2026 v Taliansku.
Platí aj naďalej, že nevieme vychovávať talenty systémovo?
Jasné. Sem-tam niekto vyskočí, kto zalepí oči i ústa spoločnosti a kompetentným. Peter Sagan, Petra Vlhová, predtým Martin Bajčičák či Ivan Bátory a ďalší.
Na Slovensku neexistuje športová základňa. Mali sme výnimočných jednotlivcov, ale za nimi je potopa. Ľudia sa potom pýtajú, prečo to tak je.
Aká je odpoveď?
Lebo sa to neriešilo a nerieši ani teraz. A ak sa nebude ani v budúcnosti, bude olympionikov ešte menej. Čoskoro to postihne aj športy, v ktorých máme hviezdy. Znova si povieme, že prišiel úpadok. Lenže to nie je úpadok, ale slovenský trend.
Ak nám vypadne jeden pretekár, nie sme schopní postaviť poriadnu štafetu a to sa týka nielen bežeckého lyžovania. Nechápte ma zle, mladí makajú, ale na prienik medzi svetovú elitu potrebujeme väčšiu základňu. Keď Nórom vypadne Johannes Klaebo, majú ďalších, čo sa pobijú o medaily.
Keď vypadne niekto Slovensku, je po medailových nádejách. Česi mali tiež tvrdú generačnú výmenu, ale pozbierali sa z nej a dnes majú vo Svetovom pohári štvoricu do elitnej tridsiatky. Podľa toho viete, ktorá krajina robí šport dobre, a ktorá nie.
