„Dostávam ponuky, budem sa snažiť vybrať tú najlepšiu. Celý život robím trénera, veľa som toho zažil. Zatiaľ mám čas, sezóna sa ešte neskončila, aj keď pre nás už áno,“ hovorí otec slovenskej lyžiarskej legendy.
Uvedomujete si, že už nastal koniec Veronikinej kariéry?
Ešte som to vnútorne neprecítil. Zatiaľ mi to nedochádza. Aj dnes ráno (v sobotu, pozn.) som bol nastavený súťažne. Každý chcel podať maximálny výkon – ako vždy.
Aké ste mali pocity pred tímovou súťažou?
Neboli také, ako keď bola Veronika vo forme. Smola je v tom, že keď vždy bola na tom dobre pred olympiádou, prišlo zranenie. V Soči pred štyrmi rokmi sa stalo to isté. Už to však nezmeníme.
V slalome ste jej verili, že to dotiahne aspoň do najlepšej desiatky, čím by prekonala svoje olympijské maximum z Vancouvru…
Boli všakovaké dohady v médiách. Objavili sa aj články, že Zuzulová získa medailu, ale to bola utópia. Na štarte mala síce osmičku, ale reálne je vo svetovom rebríčku na 42. mieste. Ľudia, ktorí to sledujú, vedeli, že ak by skončila do desiateho miesta, bol by to sen. Obe kolá zajazdila podobne a na maximum. Keby nebol kopec v prvej časti taký strmý, ale o tom je zbytočné sa už teraz baviť. Tam mala problémy a musela bojovať.
Foto: TASR, Martin Baumann
Čo ste prežívali po jej septembrovom zranení kolena?
Roztrhla si väz a potom spadla. Dokĺzala sa takmer ku mne a povedala mi, že šesť mesiacov bude mimo, čiže to môžeme zabaliť. Ani sme neuvažovali o tom, že sa o niečo pokúsime. Potom nám zatelefonal známy lekár z Lyonu, ktorý sa o jej zranení dozvedel z novín. Ponúkol nám možnosť modernej operácie a zvyšok už je známy. Rakúšania nám navrhovali, aby sme koleno neoperovali a chvíľu počkali. Ale to už raz zažila pred Soči – počkala dva mesiaca a opäť sa jej to roztrhlo. Celkovo mala tento problém s kolenami v kariére trikrát. Rozhodla sa, že to riskne s operáciou a vráti sa čo najskôr.
Vy ste to nechceli po vážnom zranení ukončiť?
Keď človek videl jej odhodlanie, ani mi nenapdlo, že by sme celý proces zastavili. Celé dni sa poctivo venovala len rehabilitácii a tréningu. Dookola robila to isté. Ráno nemocnica, popoludní tréning a rehabilitácia, večer išla spať. Dvíhala činky do úmoru a aj vďaka tomu, že bola kondične dobre pripravená pred sezónou, koleno neskôr vydržalo nápor.
Keď si spätne premietnete, čo všetko Veronika podstúpila, aby mohla byť v Pjongčangu, stálo to za to?
Po operácii sme robili všetko pre to, aby mohla súťažiť. Nikto však dopredu nevedel, ako to dopadne. Išli sme do veľkého rizika. Dopadlo to tak, ako to dopadlo. Určite budeme počuť na Veronikino rozhodnutie veľa kritiky, ale už len to, že urobila maximum pre návrat, si na nej veľmi cením. Možno jej skúsenosti z pooperačného obdobia pomôžu aj iným športovcom.
Pjongčang bol veľké lákadlo, ale zvažovali ste aj myšlienku, že na olympiádu nepôjdete?
Keby sa na Svetovom pohári v Lenzerheide Veronika nedostala do druhého kola (skončila dvanásta, pozn.), na olympijské hry by sme asi nešli. Takto sme to aspoň skúsili. Nevnímam to tak, že bola na olympiáde za zásluhy. V Lenzerheide dokázala, že tam môže ísť.
Nerozmýšľali ste, že ešte spolu prehodnotíte pokračovanie kariéry?
V žiadnom prípade. Už ju nebudem prehovárať. K lepšiemu by to už ťažko išlo. Aj mne už stačilo, čo sme všetko absolvovali. Druhá vec je situácia v slovenskom lyžovaní. Nikto z vyšších kruhov nie je ochotný pomôcť.
Foto: SITA/AP, Jae C. Hong
Aká bola Veronikina kariéra?
Vynikajúca. Dosiahla tridsať pódiových umiestnení vo Svetovom pohári. Keď sa prepracovala do tridsiatky, bolo to ako keby sme získali medailu. Od čias Petra Jurka sa takto vysoko Slováci nedostali. A snažili sme sa stále posúvať vpred. Najprv bol sen najlepšia tridsiatka, potom pätnástka, sedmička a to už bolo blízko pódia. Vtedy už človek pomýšľa na víťazstvá, ktorých sme sa napokon dočkali.
Je niečo, čo vás bude mrzieť?
Toho by bolo viac. Najviac ma mrzela situácia, ktorá nastala pred dvoma rokmi pred pretekmi Svetového pohára v Jasnej (účelové vymenovanie staronového vedenia Slovenskej lyžiarskej asociácie, pozn.). Nikto ju nevyriešil. Je mi ľúto najmä mladých pretekárov, lebo u nás sa odvtedy nič nezmenilo. Pokiaľ to bude takto naďalej pokračovať, mladí a úspešní to budú mať veľmi ťažké.
Nemáte ambíciu niečo zmeniť – napríklad ako funkcionár?
Neviem, ale z posledných schôdzí SLA mám pocit, že nikto nemá záujem. Som priamočiary. Pozerám sa na šport, ten je merateľný. Keď chcete byť najlepší, veci treba riešiť hneď a nie čakať na hlasovanie ľudí, ktorí tomu nerozumejú. Vlastne rozumejú, ale po svojom. Ja som to videl vždy trochu inak.
Veroniku čaká ešte rozlúčka vo Svetovom pohári v Ofterschwangu a potom aj v Jasnej. Aké to bude?
Čo sa týkae Ofterschwangu, ešte neviem. Ale v Jasnej by to mala byť taká dobrá slovenská rozlúčka.