Počas prvých dvoch-troch dní vypadne internet, informačne zlyhá dobrovoľník či vynechá autobusový spoj. Práve šoféri autobusov sú špeciálna kapitola. Sú to absolútni páni, keďže bez rýchleho presunu z jedného športoviska na druhé sa športovec či novinár nezaobíde.
Často sa však stáva, že práve šoféri majú vážne nedostatky v tom, čo by mali poznať najlepšie – plán cesty.
Slovenskí hokejisti sa o tom presvedčili viackrát. Hneď pri prvej ceste ich šofér namiesto do dediny pre športovcov zaviedol do veľkoskladu banánov. O dva dni sa plní dojmov zo slávnostného otvorenie Hier neplánovane dostali do horskej dediny – namiesto tej svojej pri pobreží. Pospali si tak približne o hodinku a pol menej.
Jeden z dosiaľ neplánovaných vrcholov Hier predviedol v nedeľu šofér, ktorý nás spolu s kolegom mal zaviesť zo snoubordového centra do hotela. Nastúpili sme do autobusu podľa určeného rozpisu a po chvíli sme sa ocitli v úplne inom hoteli.
Pri našej skromnej poznámke v angličtine, že sme mali ísť inam, sa šofér v rokoch po kórejsky zdravo nasrdil a ukázal ako dôkaz telefón s anglickým textom, že “náš” hotel nemá v navigácii.
Hundrajúc nás zaviezol späť do snoubordového centra. Tam sme sa po vystúpení ihneď pýtali na najbližší spoj do nášho hotela. Úslužný kórejský dobrovoľník po chvíľke hľadania so širokým úsmevom ukázal na autobus, z ktorého sme práve vystúpili. Nastal niekoľkosekundový povzdych, ale druhý pokus už, napodiv, vyšiel.
Autobusár síce opäť čosi zakričal, ale tentoraz nás už bez problémov dopravil na miesto určenia. Samozrejme, s kolegom si uvedomujeme, že toto všetko by sa nestalo, keby sme vedeli po kórejsky.
Tak teda “내일 도착”, čiže: dovidenia zajtra.