Razom sa stala s tromi cennými kovmi najúspešnejšou Slovenkou zo zimných Hier, z Vancouvru má aj striebro zo stíhačky. A v spomenutých rokoch ju vyhlásili i za najúspešnejšiu športovkyňu Slovenska.
„Ešte nikdy som v jeden deň nevyhrala dve súťaže,“ vravela v krásnej róbe šťastná s dojatím a plachým šarmom, keď sa na koncoročnom slávnostnom vyhlasovaní v roku 2010 stala i najsympatickejšou slovenskou športovkyňou.
Pád na Silvestra a operácia
Po smoliarskom začiatku olympijského roka 2010 prišiel nádherný koniec.
„Naplánovanú mám jednu… Je to mimoriadne náročný zámer, no biatlonový zväz, celý realizačný tím i ja sa pokúsime predsavzatie splniť. Na svetovom šampionáte v juhokórejskom Pjongčangu 2009 som získala striebro v pretekoch s hromadným štartom. Rada by som to zopakovala aj vo Vancouvri, no aj v iných disciplínach sa pokúsim byť medzi najlepšími,“ naznačila rodáčka z Ťumene medailovú túžbu pred jej olympijskou premiérou.
„Olympijské trate poznám z minulého ročníka Svetového pohára. Celkom mi vyhovujú, nemajú strmé stúpania ani prudké zjazdy. Otestovala som si profil i strelnicu. Ľahké však nie sú – a keď na strelnici zafúka… Budú to veľmi ťažké preteky. Aj preto, lebo ma čaká prvá olympiáda. Zíde sa síce rovnaká konkurencia ako na pretekoch Svetového pohára, ale pocitovo je to iné, ide o najväčšiu športovú udalosť.“
Anastasia v príprave na ňu svedomito drela. V rakúskom Obertilliachu trénovala ešte aj na Silvestra. V ozvene prvých delobuchov a ohňostrojmi pestro sfarbeného neba sa vracala z kopca do chaty. Nechváľ však deň pred večerom. Na nevinne vyzerajúcom kopčeku spadla – a zlomila si dve záprstné kostičky na ľavej ruke – a razom prišla o pohodu.
„Vyhŕkli mi slzy – ani neviem, či od bolesti alebo od úľaku, že všetka námaha vyjde nazmar. Fyzicky mi prišlo nevoľno,“ opísala bolestivé chvíle na tele i duši.
Foto: SITA
Bolo treba rýchlo konať, šlo o každú minútu. Lekár ponúkol dve možnosti: okamžitá operácia a dva týždne regenerácie, alebo šesť týždňov bez námahy. Pri prvej disciplíne olympijského biatlonového programu, šprinte žien, svietil 13. február.
Druhá možnosť neprichádzala do úvahy. Silvestrovský prípitok sa týkal rýchleho vyzdravenia. Prvého januára ju v rakúskom Lienzi operoval známy chirurg Eduard Sporer, kostičky jej spojil titanovými platničkami.
Do prvého štartu pod piatimi kruhmi ostávalo 43 dní. Sibírsku náturu však len tak niečo nezloží. Záver olympijskej prípravy prispôsobovala zranenej ruke. V úvode januára v Osrblí udržiavala bežeckú formu – ďaleko od hlučného biatlonového davu. Ruku otestovala v pretekoch Svetového pohára v Anterselve.
S náskokom 1,5 sekundy
Februárová trinástka jej priniesla v stredisku Whistler šťastie.
Nik od nej nič veľké nečakal – s výnimkou trénera Juraja Sanitru a manžela Daniela. V náročných podmienkach na rozmočenej trati svietila Kuzminová v šprinte na prvom mieste. Ohroziť ju mohla ešte favorizovaná Nemka Magdalena Neunerová – obe netrafili po jednom terčíku.
Keď päťnásobná majsterka sveta finišovala do cieľa, všetci napäto sledovali časomer – a vzápätí v banskobystrickom byte na sídlisku Sásová, kde malého Jeliseja opatrovali starí rodičia i v ťumenskom u Šipulinovcov strieľalo šampanské.
Nemka zaostala o jeden a pol sekundy. „Som neuveriteľne šťastná,“ vypúšťala bezprostrednú eufóriu do televíznych kamier prvá slovenská zlatá olympijská medailistka v ére samostatnosti.
„V závere sme ani nedýchali. Máme doma olympijskú víťazku! Nemôžeme tomu uveriť. A gratulujeme Slovensku k zlatej medaile,“ vravela dojatá mama Alla Oľga Šipulinová. Medzitým jej staršia dcéra po odznení prvej vlny nadšenia opisovala médiám pocity nečakaného zlatého triumfu.
Foto: SITA
„Neverila som, že môžem vyhrať olympiádu s jedným trestným výstrelom. Je to úžasné, krásne. Stále si neuvedomujem, čo som dosiahla. Bežecky mi preteky vyšli skvelo. Musím sa poďakovať servismanom, výborne mi pripravili lyže. Pomohla mi aj skutočnosť, že vo Whistleri sme už dlhšie. S manželom Danielom sme si trať viackrát prešli. Poučil ma, kde mám ako korčuľovať, kde mám zmeniť tempo a štýl lyžovania. Jeho príprava bola rozhodujúca, jediný presne vie, čo potrebujem a aký štýl tréningu mi vyhovuje. V cieli bol šťastnejší ako ja. Myslela som si, že sa asi zblázni radosťou.“
Čo si hovorila po nepresnom výstrele v ležke? „Upokojovala som sa, že po jednej chybe sa nič nedeje, príde ešte druhá streľba. Ak by mi nevyšiel šprint, čakajú ma ďalšie disciplíny. Viac som sa sústredila a strieľala čisto. Napokon som mala veľké šťastie a všetko sa to dobre skončilo.“
Medaily pre Jeliseja
Na čo myslela počas a čo prežívala na medailovej ceremónii?
„Že tá medaila je ťažká… Krásny moment pre mňa bol, keď znela slovenská hymna – a ja som ju spievala. Je to zvláštne, posledné dni som ju mala stále v hlave. Väčšina ľudí si pospevuje známe hity z rádia, no ja som myslela stále na hymnu. Do očí sa mi rinuli slzy, bola som šťastná a hrdá. Medailu venujem svojmu synčekovi. On je moje najväčšie životné šťastie. Kvôli nemu som sa vlastne vrátila k vrcholovému športu. Som veľmi rada, že mi na Slovensku umožnili byť s ním aj počas tréningov. Je síce malý, no rozumie, že som športovkyňa a musela som od neho na čas odísť. Vie, že mám dve zlaté medaily z majstrovstiev Európy a striebro zo svetového šampionátu. Tak mi povedal: Mami, čo keby si priniesla teraz tri medaily naraz?“
Priniesla dve, k zlatu pridala striebro zo stíhacích pretekov. V nich si poradie s Neunerovou vymenili. V Banskej Bystrici ju fanúšikovia srdečne vítali – ako kráľovnú. „Skutočnosť prevýšila moje sny,“ vravela.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Sľub ako nová skúsenosť
V štvorročnom časovom oblúku od Vancouvru k Soči, kde ju čakala náročná obhajoba, pridala ďalšie úspechy, no zvykala si i na sklamania. „Kým v mojej premiére pod piatimi kruhmi sa odo mňa nič veľké nečakalo, v Soči som pociťovala väčší tlak – od okolia i od seba,“ porovnávala. Rozišla sa s trénerom Jurajom Sanitrom, no po krátkom čase sa opäť stal členom Kuzminovej tímu. Kolísavá streľba ju neraz odsúvala z popredných priečok.
„Niekedy veľmi chcem, bývam premotivovaná – a vtedy to práve nejde. Streľba je záležitosťou hlavy,“ vysvetľovala neraz. V pretekoch Svetového pohára stála od Vancouvru na najvyššom stupienku trikrát: dva razy v šprinte, raz v stíhacích pretekoch. Druhá skončila okrem iného aj v šprinte v predolympijskej generálke v Soči. Ako jej sadli trate?
„Sú náročné na techniku i kondíciu. Buď to vyjde alebo nie, no pre úspech urobím všetko. Príchod na strelnicu nie je náročný, dá sa pred ňou v zjazde vydýchať. Olympijská sezóna je vždy výnimočná, iná než majstrovstvá sveta a svetové poháre. Rada by som opäť príjemne prekvapila a potešila ľudí. Jedno viem určite – na najdôležitejšie preteky sezóny nemôžem nastupovať premotivovaná. Aj na tom sme pracovali,“ vravela odhodlane.
Uvedomovala si, že patrí k favoritkám. „Dúfam, že tentoraz sa nezraním, jedna skúsenosť stačila. Nedbala by som však zopakovať umiestnenia, ktoré prišli v prvých štartoch vo Vancouvri.“
Pred odchodom do Soči zložila s bežcom Martinom Bajčičákom na Bratislavskom hrade sľub za slovenskú výpravu.
„Mala som trochu trému, bolo to opäť niečo nové. Text som si nacvičovala, ale v slávnostnej atmosfére je to iné než doma. Zachránilo ma to, že môj syn má najradšej rozprávky po slovensky, takže mám trošku prax v čítaní. Je to pre mňa veľká pocta, veľa pre mňa znamená,“ uviedla. A sľub, ktorý si dala, splnila tiež.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Zlato pred zrakmi hokejistov
Biatlonisti na otváracom ceremoniáli v Soči chýbali, v Červenej Poľane sa pripravovali na preteky. A Kuzminová na zlatú obhajobu. Ako talizman si na podnet trénera Sanitru vzala štartové číslo devätnásť, v ktorom získala prvenstvo vo Vancouvri. Noc pred prvými pretekmi ho mala pod vankúšom.
Na trať rýchlostných pretekov vybehla s číslom 33. O tom, že nastúpila uvoľnená, svedčil Nastin podmanivý úsmev do kamery tesne pred štartom a tradičný bozk. Do Laury ju prišli povzbudiť aj slovenskí hokejisti. Utvorili špalier na miernom stúpaní krátko po štarte – a šli si hrdlá vykričať, keď popri nich zaberala.
„Bola som úplne pokojná, príchodom na štadión nervozita zo mňa opadla. Na štarte som chcela poslať do sveta pusu, lebo som netušila, či budem mať na to príležitosť po dobehnutí. Tak som využila prvú možnosť,“ približovala neskôr vnútornú pohodu.
Pripomenieme: do prvého olympijského štartu nestála v tej sezóne v pretekoch Svetového pohára na najvyššom stupni. Vyšlo to v najdôležitejšej a najočakávanejšej chvíli.
„Tridsaťtrojka mi priniesla šťastie,“ zdôraznila neskôr. „Mamina mi vravela, že trojka je v Rusku šťastné číslo – hovorí sa, že Boh ľúbi trojicu. A ja som mala dve trojky.“ Oveľa dôležitejšia sa ukázala mágia skvelej formy. Najmä streleckej.
O triumfe rozhodli dve nuly
Prvú streľbu poležiačky odstrieľala čisto, druhú postojačky takisto – a víťazné gesto v cieli vyznelo zlatisto. Lenže – pred štvrtým a piatym výstrelom postojačky mierila trochu dlhšie, zľahka brnkla na nervy priaznivcom. Sanitra napnutý ako tetiva takmer nedýchal, očami sklápal terče. Padli oba.
„Anastasia potvrdila, že je veľká pretekárka s pevnými nervami. Nie je umenie vystreliť, ale trafiť. Nesplašila sa, aj posledný výstrel zvládla perfektne. Prízvukoval som jej, aby robila len to, čo vie,“ spomína Sanitra s odstupom času na nádhernú zlatú obhajobu. V kanadskom Whistleri vyhrala Kuzminová zlato s jednou chybou na strelnici, v Červenej Poľane strieľala stopercentne!
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Super, Nasťa! – kričal nahnutý cez zábradlie slovenskej olympijskej víťazke Zdeno Chára, vlajkonosič a kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie, jeden z prvých gratulantov.
„Po čistej streľbe ako by vám narástli krídla. O mojom zlate rozhodli dve strelecké nuly. Snažila som sa neponáhľať na strelnici, aby som pracovala kvalitne a ukázala, čo sme natrénovali, čo mám v sebe. Trať sa organizátori snažili udržiavať v dobrom stave, no v kopcoch bol podklad trošku rozbitý. Musela som hľadať optimálnu stopu. Tam som možno aj nejaké desatinky stratila. Veľmi dôležité bolo stáť pevne na nohách v zjazdoch, trať bola zľadovatelá a rýchla. Musíš premýšľať, ako a kde ísť do kopca alebo v zjazde,“ opisovala dôležité momenty.
„Do prvého stúpania, keď ma povzbudzovala celá slovenská hokejová reprezentácia, sa mi šlo neuveriteľne ľahko. Pomaly sa ani nedalo, keď dlhá živá reťaz pri trati kričí – Nasťa, poď, poď, hop, hop, hop! To sa ani nedá opísať slovami, aké emócie som prežívala,“ podotkla. Vytryskli z nej aj na najvyššom stupni víťazov – od radosti vyskočila a objímala celý svet.
Tešila som sa s rodičmi
K triumfu jej gratuloval aj nórsky biatlonový suverén Ole Einar Björndalen, víťaz rovnakej disciplíny z predchádzajúceho dňa. „Blahoželám, kráľovná. Prijmi gratuláciu od kráľa,“ vyslovil galantne kompliment.
Ako vyznie porovnanie oboch olympijských prvenstiev?
„To sa nedá porovnať. Tam som vyhrala neočakávane a po prvý raz. Pred Soči sme šli systematicky za vytýčeným cieľom, koncentrovali sme sa na obhajobu. Štyri roky sme sa na ňu chystali a trénovali. Pri úspechoch i neúspechoch sme verili, že pri drine, ktorú sme absolvovali, sa to musí podariť. A vyšlo to! Som veľmi šťastná, že sa tak stalo pred zrakmi rodičov i mladšej sestry. Pôvodne som namietala proti prítomnosti v dejisku, lebo som s nimi nemohla byť toľko, koľko som chcela, no všetko do seba zapadlo,“ tešila sa z rodinnej podpory.
Medailovú ceremóniu však prežívala emotívnejšie než pred štyrmi rokmi.
„Nečakala som, že ma emócie tak premôžu. Soči, moja rodina, zlato – všetko sa zlialo do neopísateľných pocitov. Hymnu som chcela spievať, no slzy nešlo zastaviť – pre emocionálny výbuch v duši.“
Anastasia v ďalších súťažiach medailové repete už nepridala. V stíhacích pretekoch skončila šiesta – uleteli jej dva výstrely – potom ju prikvačila viróza, preto v ženskej štafete chýbala.
Na záverečnom ceremoniáli niesla slovenskú vlajku. Užila si ho? „Deň predtým sa môj zdravotný stav mierne zlepšil. Keď som pochodovala so slovenskou vlajkou, mala som podobné pocity ako keď ma dekorovali zlatou medailou.“
Moje olympiády
Nie všetci dosiahli na medailu. Viacerí z nich však pod päticou farebných kruhov písali výnimočný príbeh. Denník Pravda vám až do štartu zimných olympijských hier v Pjongčangu bude prinášať seriál – Moja olympiáda. Vďaka nemu si pripomenieme (mladšie ročníky spoznajú) osudy slovenských športovcov, ktorí sa z olympiády vracali so slávou, cťou i obdivom verejnosti. Ôsmy, záverečný, diel sme venovali biatlonistke Anastasii Kuzminovej a jej zlatým príbehom z Vancouvru 2010 a Soči 2014.