Do stretnutia s Kanaďankami šli s odhodlaním pobiť sa o čo najlepší výsledok, priepastný rozdiel v kvalite sa však prejavil naplno.
Slovenské hokejistky zažili na olympijských hrách vo Vancouvri dokonalý krst ohňom. Prvý gól dostali v 99. sekunde, v prvej tretine spolu sedem a celkovo osemnásť. Hoci sa viacerým kotúľali po tvárach slzy, kapitánka Iveta Karafiátová i brankárka Zuzana Tomčíková sa zhodli:
„Na dievčatá sme hrdé. Bojovali sme, snažili sa, ale na lepší výsledok to skrátka nestačilo,“ priznali športovo.
Škoda záveru so Švajčiarskom
Tréner Miroslav Karafiát priznal, že Kanada bola úplne iný level. Zároveň však dodal, že niektoré jeho zverenky mali až príliš veľký rešpekt.
Niet sa im však čo čudovať. Slovenky boli na podujatí najvyššieho rangu absolútny nováčik. Nikdy predtým sa nepredstavili ani v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Už ich postup do Vancouvru bol menší zázrak, najmä však odmena za poctivú prácu všetkých hráčok i realizačného tímu.
„Rozmýšľali sme, ako zlepšiť situáciu v ženskom hokeji. Vytvorili sme stredisko v Bratislave, kde sme sústredili najlepšie hráčky, ktoré mali záujem a mohli sa k nám pridať. Nebolo to jednoduché. Veľa ľudí vrátane klubových funkcionárov sa nám smialo. Bol to však veľmi dôležitý krok. Ak by sme stredisko nezaložili, možno by sme sa prebojovali do prvej divízie, ale určite by sme nehrali na olympiáde ani v A-kategórii,“ zaspomínal si rok po turnaji tréner Karafiát.
Foto: SITA, AP
Aj spätne ho mrzel nezvládnutý tretí zápas v skupine. Proti Švajčiarkám. Slovenky ešte desať minút pred koncom viedli 2:1, no nakoniec prehrali 2:5. „V tretej tretine sme už nedokázali vzdorovať súperkám. Majú oveľa viac skúseností, čo rozhodlo,“ smutne hodnotila nešťastný záver strelkyňa oboch gólov Janka Čulíková.
Zážitky do konca života
Počas celého turnaja doplácali slovenské hráčky na nedostatok skúseností. No nezlomilo ich to a oduševnene bojovali až do konca. Vytúženého víťazstva sa i tak nedočkali. Na záver podľahli v boji o ôsmu priečku Číne 1:3.
„Z prehier sa niekedy človek naučí viac než z víťazstiev. Aspoň sme zistili, že to, čo sme robili doteraz, je málo. Musíme pridať,“ reagovala Čulíková.
Namiesto bodov a víťazstiev si Slovenky z Kanady priniesli obrovské množstvo zážitkov na celý život. Boli súčasťou najväčšieho športového sviatku a užili si nenapodobiteľnú olympijskú atmosféru.
„Top zážitkom bola samotná účasť na olympiáde, ale aj turnaji v Bad Tölzi, kde sme si ju vybojovali. Do Nemecka sme šli s cieľom uhrať čo najlepšie výsledky. Nik nečakal, že to celé vyhráme a postúpime na olympijské hry. Vo Vancouvri vládla všade skvelá atmosféra. Užili sme si plné haly, videli sme krásne mesto a vychutnali si aj zápasy mužského turnaja,“ rozprávala Nicol Čupková.
Práve vo Vancouvri a na svetovom šampionáte o rok neskôr bol slovenský ženský hokej na svojom vrchole. Hráčky, ktoré ho tam dotiahli, postupne v národnom tíme končili a už v roku 2012 Slovenky z elitnej kategórie vypadli. Momentálne je pod Tatrami opäť vôľa posunúť ženský hokej vyššie. Prispieť k tomu má aj štvornásobná olympijská medailista a štvornásobná majsterka sveta Jenny Potterová z USA v pozícii trénerky.
Moja olympiáda
Nie všetci dosiahli na medailu. Viacerí z nich však pod päticou farebných kruhov písali výnimočný príbeh. Denník Pravda vám až do štartu zimných olympijských hier v Pjongčangu bude prinášať seriál – Moja olympiáda. Vďaka nemu si pripomenieme (mladšie ročníky spoznajú) osudy slovenských športovcov, ktorí sa z olympiády vracali so slávou, cťou i obdivom verejnosti. Štvrtý diel sme venovali hokejistkám, ktoré sa na olympiáde prvý a dosiaľ jediný raz predstavili vo Vancouvri 2010.