Foto: archív (Soňa Kuželová-Mihoková)
Aj vy sa venujete profesionálne športu?
Moja práca so športom vôbec nesúvisí. Som zamestnaná v malej kantíne v jednej nemeckej firme, objednávam a preberám tovar, starám sa o zásobovanie a administratívne veci. Veľa času venujem dcéram.
Chodia do medzinárodnej školy?
Nie, učia sa síce angličtinu, ale obe navštevujú klasickú nórsku školu.
Nerobí im problém jazyk?
Im? Sme tu už viac ako tri roky a nórčinu ovládajú výborne. Väčšinu dňa trávia s nórskymi deťmi a ani domáci nerozoznajú, že sú cudzinky. Aj keď sú doma, bavia sa spolu po nórsky. Aj ja som sa naučila domáci jazyk, ale nie je to dokonalé ako v prípade dievčat. Aspoň sa bez problémov dohovorím.
Čo biatlon? Venujete sa mu?
Nerobím v ňom nič. Keď som s ním skončila, po chvíli som otehotnela s Kristínkou, po necelých dvoch rokoch sa narodila Karolínka a od športu som sa úplne odstrihla. S kariérou som sa lúčila, keď som mala necelých tridsaťšesť. Bola som natoľko presýtená biatlonom, že som sa naň nemohla pozerať ani v televízii.
Dostanete sa aspoň na bežky?
To áno. Na Vianoce a Silvestra vypadneme z Osla, lebo tu nebýva veľa snehu a vyrazíme na lyžovačku.
Aj si vtedy zastrieľate?
Pušku som nemala v rukách dlho. A ako rada by som si zastrieľala…
Manžel sa venuje trénerskej práci. Zostáva mu čas aj na rodinu?
To je trochu problém. Stále je niekde preč. Chystá nórskych reprezentantov na najbližšiu olympiádu v Tokiu. Teraz je doma, ale od januára začnú sústredenia, odíde na mesiac na Floridu.
Štartovali ste na štyroch zimných olympiádach. Ale najúspešnejšie bolo Nagano 1998. Na čo si prvé spomeniete?
Panebože, to už je dvadsať rokov…! Preleteli ako nič. Odvtedy sa udialo toľko vecí, že človek na to predchádzajúce zabúda. Ale Nagano zostane vo mne asi stále. Sú to príjemné spomienky, hoci ma mrzí, že som nezískala medailu.
Vybojovali ste dve štvrté miesta, v štafete i individuálnych pretekoch. V ktorých ste mali bližšie k cennému kovu?
Určite v individuálnej súťaži. Štafeta bola síce výborne rozbehnutá, ale dosť sme stratili na treťom úseku, na štvrtom som nemohla už veľa urobiť. Diera na tretiu bola obrovská. Bola som zo všetkého taká unavená, že som nemala šancu. V individuálnom šprinte som išla ešte na poslednú streľbu ako prvá, ale potom som musela absolvovať trestné kolo…
V príprave na Nagano sa vám nedarilo, ale forma predsa prišla…
Nič tomu nenasvedčovalo, v Anterselve pred odletom do Japonska som mala dosť vážny pád. Narazila som si palec a ukazovák na ruke. Bolelo ma to, nemohla som poriadne trénovať a vynechala som aj najbližšie preteky. V tom čase som absolvovala olympijský sľub, so všetkými politikmi som si podávala ruku a úplne sa mi rozbila. Neudržala som v nej ani tašku. Po príchode do Nagana som sa liečila na klinike v olympijskej dedine a Japonci mi ju dávali dokopy laserom, dostala som dlahu. Ako-tak mi držala.
Keď ste vybehli potom na preteky, váš výkon všetkých prekvapil…
Najskôr bola v programe pätnástka a na nej sme pohoreli. Nemali sme dobrý servis a podmienky boli katastrofálne, snežilo, menili sa podmienky. Už vtedy som však cítila bežeckú formu. O päť dní neskôr som bola na šprint neuveriteľne motivovaná a neúspech som si vôbec nepripúšťala. Nepozerala som sa naľavo-napravo, mala som na očiach klapky, od rána som sa tak silno koncentrovala na preteky, že to muselo vyjsť.
Tím však nefungoval. Ovplyvnilo to výsledky?
Boli sme jedno družstvo, v ktorom pôsobili tri skupiny. Keď sa teraz stretnem s Ankou Murínovou, zhodneme sa, aké sme boli sprosté, koľko energie sme venovali na rôzne spory, na úplne hlúposti. Život je o niečom inom.
Vašou rivalkou v tíme bola Martina Schwarzbacherová. Komunikujete už spolu?
Vôbec. Navzájom si nechýbame. Raz sme sa stretli, v televíznom štúdiu v čase ZOH v Soči. Pozdravili sme sa, prehodili pár slov a to bolo za ten dlhý čas všetko. Anka Murínová bola iný typ, neskôr ma mrzelo, že sme mali spolu aj horšie obdobia. Stretli sme sa, keď prišla nedávno na Holmenkollen, dali si kávu, bola ma navštíviť doma.
Foto: SITA
Vybojovali ste na veľkých podujatiach veľa štvrtých miest, nielen v Nagane. Už ste sa s nimi po mnohých rokoch zmierili?
V priebehu roka nemám veľa času, v mojom živote sú teraz iné priority, ako je biatlon. Ani si na to nespomeniem. Ale keď sa teraz bavíme a začínam o tom uvažovať a spomienkami sa vracať k týmto udalostiam, chytá ma nostalgia a zisťujem, že ma to stále veľmi mrzí. A mám aj všelijaké pochybnosti.
Aké?
Odvtedy sa prevalilo viacero dopingových afér, aj ruských biatlonistiek, s ktorými som súperila. Dopingové problémy mala Achatová, ktorá bežala v štafete. Šprint vyhrala Kuklevová, celkom sme sa kamošili, ale vtedy sa dosť zmenila. Ťažko sa teraz obviňuje, ale ak by sa dala urobiť po takom čase kontrola, rada by som videla jej výsledok, aby som sa zbavila pochybností. Neviem, či by bola čistá…
Potešila by vás medaila aj po dvadsiatich rokoch?
Už by to nebolo také spontánne a euforické, ale medaila by mala pre mňa stále cenu. Ale ja som mala v Nagane radosť aj zo štvrtého miesta, aj pred štartom by som ho jednoznačne brala. Keď som prešla cieľom, hneď po pretekoch a aj pár dní po nich, som sa veľmi tešila. Až neskôr, keď emócie opadli a začala som o tom uvažovať, tak som bola sklamaná. Smútok prišiel týždeň po pretekoch.