Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda EURO 2024 LOH 2024 Výsledky výsledky

Zuzula: Športu sa už dlho kope veľká jama

Peniaze sú potrebné, ale primárnym problémom športu na Slovensku je nefungujúci systém, vraví otec a tréner najlepšej slovenskej lyžiarky posledných rokov Veroniky Velez-Zuzulovej.

24.02.2014 10:00
Timotej Zuzula Foto:
Otec Veroniky Zuzulovej Timotej Zuzula.
debata (44)

Aké náročné je vychovať v slovenských podmienkach špičkového zjazdára?
Ak to porovnám s inými krajinami, dostávame sa do fázy, keď je to prakticky nemožné.

Prečo?
Každý šport potrebuje ihrisko, na ktorom sa môžu jeho talenty rozvíjať a zdokonalovať. Futbalisti či hokejisti majú štadióny, tenisti halu. Lyžiari potrebujú kopec, na ktorom môžu celý deň nerušene trénovať. Na Slovensku však žiadny taký nemáme. Strediská, ktoré vlastnili kedysi kluby, sa sprivatizovali. Navyše, sú v národných parkoch. V takom prípade by sa mal štát postarať o to, aby umožnil členom slovenských lyžiarskych klubov – od detí po dospelých – využívať priestor zjazdovky. Kým sa tak nestane, nebudeme mať nikdy lyžiarov na solídnej úrovni.

Znamená to, že problém nie je len v peniazoch, ale aj v prístupe štátu?
Samozrejme, peniaze sú pre šport nesmierne potrebné, ale to je sekundárny problém. Primárny je nájsť vhodný systém. Ak nalejete peniaze do nefungujúceho systému, budú sa strácať a neprinesú žiadny efekt. Naopak, ak nájdete vhodný systém a podporíte ho peniazmi, vráti sa vám všetko v podobe dobrých výsledkov. Do tejto problematiky by však mali rozprávať ľudia, ktorí zažili svetový šport na vlastnej koži, nie tí, ktorí o ňom debatujú doma pri pive.

Vy, Žampovci či Vlhovci fungujete ako silné rodinné tímy. Môže sa na Slovensku vyprofilovať kvalitný pretekár aj bez silnej podpory rodiny, napríklad v klube?
Šanca na to určite je. Všetci títo lyžiari predsa vyrástli v kluboch. Dôležité však je, pod akými trénermi talenty vyrastajú – nakoľko sú vzdelaní, aký majú priestor na tréning, ako pracujú so svojimi zverencami. Všetko sa dá. Človek sa však musí v čo najväčšej miere vyhnúť chybám a to sa dá len v dobre fungujúcom systéme.

Ako u nás vyzerá výber talentov?
Také niečo na Slovensku neexistuje – od čias, ako zanikli strediská talentovanej mládeže. V roku 1990 sa u nás začala kopať pre šport jedna veľká jama, ktorá sa stále prehlbuje. Ak sa aj lyžiarska asociácia snaží o nejaký výber, nie je pri ňom zachovaná hierarchia. A je to také jednoduché: ak pretekár nevyhrá na Slovensku, nemôže ísť predsa na medzinárodné preteky do zahraničia. Ak nie je top v Európskom pohári, nemá predsa šancu uspieť vo Svetovom pohári. Všetko sa prejaví už na blížiacich sa majstrovstvách sveta juniorov. Predstavia sa na nich aj niektorí naši olympionici. Tam zistíme, na akej sú úrovni v porovnaní s talentmi z iných krajín.

Je na Slovensku dostatok detí, ktoré majú záujem o zjazdové lyžovanie?
Je ich veľa. Na predžiacke preteky chodí pravidelne okolo 350 detí. Na tom by sa dal postaviť dobrý základ, aby sa deti naučili správnym návykom na lyžiach či životospráve športovca. Problém je však v tom, čo s nimi neskôr. Individuálny šport je totiž na Slovensku nedocenený. Napriek tomu, že je omnoho poctivejší. V kolektíve sa totiž priživí viacero priemerných športovcov a funkcionárov, ktorí sa zvezú spolu s ťahúňmi, za nich sa môžu skryť. Individuálny športovec sa nemá za koho skryť. Druhá vec je, že mladí lyžiari by potrebovali kvalitných trénerov, možno aj zo zahraničia. Za také peniaze, aké by dostali na Slovensku, to však robiť nebudú. Uvediem príklad: keď bola Veronika tretia slalomárka sveta, ohodnotili ma platovo na úroveň učiteľky materskej školy. Tým samozrejme nechcem dehonestovať ich prácu, nesmierne si ju vážim, veď sám pochádzam z učiteľskej rodiny. Chcem len povedať, že ak by som nebol Veronikin otec, nikdy by nemohla lyžovať na úrovni, ktorú dosiahla. Potrebovala by totiž trénera zo zahranicia, ktorého plat sa pohybuje okolo 50 tisíc eur ročne.

V čom je odlišná podpora talentov u nás a v porovnateľných krajinách, akými sú Česko či Slovinsko?
Tréner by nemal byť platený rodičmi. Potom je pod neustálym tlakom. Rodič si povie: prečo môj syn nie je na rovnakej úrovni ako Mišo, keď platím rovnaké peniaze. Tréner sa stáva len nástrojom rodičov, ktorí potom určujú pravidlá hry. Vyplýva to z toho, že štátne inštitúcie nemajú toľko peňazí, aby ohodnotili prácu trénerov. Tí potom odchádzajú do zahraničia alebo sa začnú živiť iným spôsobom.

Vieme momentálne konkurovať Čechom? V čom za nimi najviac zaostávame?
Individuálny šport u nás v podstate nemá šancu dobehnúť krajiny ako Česko. A to sa netýka len zjazdového lyžovania. Chodím po slovenských kopcoch a všímam si úroveň. V porovnaní s Čechmi, ktorí rozhodne nie sú členmi úzkej svetovej špičky, sme veľmi pozadu. A to sa už nerozprávame o mladých Nemcoch, Nóroch, Američanoch či Kanaďanoch.

Je lyžovanie pre rodičov atraktívny šport? Neodrádzajú ich vysoké náklady?
Výchova kvalitného lyžiara nie je ani zďaleka len o drahých voskoch a špičkových lyžiach. Je to o správnych návykoch. Keď boli moje deti malé, kupoval som im lyže za pár šilingov z požičovne. Navyše, chybu robia aj lyžiarske strediská. Mali by si uvedomiť, že aspoň deťom do určitého veku by mohli dať lyžiarske lístky zadarmo. Stredisko v dôsledku toho určite neskrachuje. Naopak, vychová si nových potenciálnych zákazníkov. Dieťa totiž získa určitý vzťah k lyžovaniu a časom možno privedie aj svojich kamarátov. Taktiež by mohli mať strediská svoje kluby a medzi sebou súťažiť. Stačilo by len zaplatiť nejakého trénera, čo by žiadne stredisko na kolená nepoložilo. Potom by nám namiesto kvázicelebrít, ktoré v televízii ukazujú svoje nové handry, vyrastali celebrity v športe. Tie by sa starali o skvelú prezentáciu krajiny. Veď aj za socializmu to fungovalo tak, že nikto nepoznal Husáka, ale všetci vo svete vedeli, kto je Ivan Lendl a Martina Navrátilová. Skrátka, dobrý športovec urobí svojej krajine lepšiu reklamu ako akýkoľvek politik.

Na olympiáde v Soči zažiarila maďarská reprezentantka Edit Miklósová, ktorá obsadila v zjazde 7. miesto. Dobiehajú nás v lyžovaní už naši južní susedia?
V prípade Miklósovej to nie je náhoda, spolupracuje totiž s Rakúšanmi. Veľa Maďarov chodí lyžovať práve do Rakúska, pritom ešte pred niekoľkými rokmi chodili vo veľkých počtoch na Slovensko. U nás si však ľudia z nich robili srandu. Nadávali im do sprostých Maďarov a tak radšej odišli do Rakúska, kde míňajú peniaze, ktoré by mohli míňať u nás.

Skokanom chýbajú mostíky. Prežívajú vďaka Poliakom

Kedysi mali svetovú úroveň. Vyrastali na nich úspešní olympionici a majstri sveta. Dnes sú nefunkčné a každým rokom chátrajú stále viac.

Skokanské mostíky boli v minulosti pýchou slovenského športu. Súčasný pohľad na ne je smutný. „Momentálne máme jediný funkčný mostík v Banskej Bystrici, ktorý sme vďaka brigádnickým prácam dokončili počas minulého leta,“ vraví Ján Tánczos, šéf slovenských skokanov na lyžiach. „Dovtedy bol desať rokov nefunkčný. Čo sa týka mostíkov v Tatrách, tie sú v katastrofálnom stave, sú prakticky nepoužiteľné. Skrátka, nedokážeme ich udržať v prevádzke,“ dodáva.

Kritická situácia vyháňa mladých slovenských skokanov za hranice. Trénovať chodia do Zakopaného, kde sa budú už druhý rok v rade konať aj majstrovstvá Slovenska. „Naša mládež sa nemá kde vyvíjať. Keď nemáte mostík, nemôžete skákať, to je logické. Prejavilo sa to aj na nedávnych majstrovstvách sveta juniorov v Taliansku. Všetky tímy tam boli na profesionálnej úrovni – až na nás a hádam ešte Gruzíncov,“ tvrdí Tánczos, ktorý si na slávne čas slovenských skokov na lyžiach už len s radosťou spomína. „Mal som šťastie, že som vyšiel z fungujúceho systému, kde štát udržal Centrá talentovanej mládeže či športové gymnáziá. V priebehu desiatich rokov tu však po nich nezostalo vôbec nič.“

Podľa Tánczosa by mal podať pomocnú ruku najmä štát. „Predsedu robím už päť rokov a zakaždým dostaneme menej peňazí. Naposledy to bolo 17-tisíc eur na celý rok. Z týchto peňazí nemôžeme prežiť. Ide o systematické odpisovanie skokanov, pre štát sme skrátka nezaujímaví,“ prezrádza s hlasom, v ktorom cítiť skepsu a smútok. „Za posledné roky som pritom vypracoval niekoľko projektov, ako sa posunúť vpred, ale ani z jedného nič nebolo.“

Problémy, ktoré sužujú slovenských skokanov, sa prejavujú aj na (ne)záujme detí o tento šport. „Naposledy sa nám prihlásilo 24 detí a zostali dve, máme veľký odpad,“ tvrdí Tánczos. Nečudo, veď zaobstarať pre mladého skokana kompletný výstroj nie je lacný špás. „Viazanie stojí 260 eur, lyže 500 eur, kombinéza 300 eur. To rodičia nemôžu utiahnuť. Vieme im však pomôcť tak, že deťom požičiame starší výstroj,“ dodáva.

Záchranou pre Slovákov sú Poliaci, ktorí sa k nim neobrátili chrbtom. „Bez nich by sme neprežili. Predsa len, Poliaci dokázali vďaka skvelým výsledkom Adama Malysza pritiahnuť ku skokom veľa detí. Navyše, kým naše Štrbské Pleso chátra, Zakopané je v absolútnom poriadku. Pochváliť sa môžu aj ďalšími mostíkmi, na ktorých majú dokonca aj chladenú stopu. Rozdiel je naozaj obrovský,“ zakončil Tánczos.

© Autorské práva vyhradené

44 debata chyba
Viac na túto tému: #Veronika Velez-Zuzulová #Timotej Zuzula