„Silný štát je zárukou, že keď chce olympiádu, tak ju usporiada aj za cenu vykrvácania,“ tvrdí čestný člen Slovenského olympijského výboru a podpredseda Slovenskej olympijskej akadémie.
Zakladateľ moderných olympijských hier Pierre de Coubertin sa snažil, aby bola olympiáda symbiózou športu, výchovy, umenia a kultúry. Čo z jeho odkazu a olympijských ideálov pretrvalo až dodnes?
Myslím, že olympijské hnutie sa k takejto symbióze stále hlási, hoci s rôznou intenzitou. Aj keď spojenie s umením miestami nadobúda pompézny až gýčový charakter najmä pri otváracích ceremoniáloch. Sú krásne, ale až preexponované. Stojí to priveľa úsilia a peňazí, ktoré by sa možno dali využiť v prospech športu aj lepšie. Ale, samozrejme, každé olympijské hry sú aj prezentáciou usporiadajúcej krajiny, ktorá chce práve cez tieto ceremoniály priblížiť svoju históriu, pochváliť sa umením alebo výdobytkami techniky.
Rusko investovalo do príprav ZOH v Soči vyše 50 miliárd dolárov, čo je viac, než stáli všetky doterajšie zimné olympiády. Nie je to privysoká cena za olympijskú reklamu?
Už Vojtech Zamarovský spomínal, že by bolo lepšie usporadúvať olympijské hry v jednom stálom dejisku. Odpadli by enormné náklady na kampaň, zamedzilo by sa korupcii pri voľbe dejísk, a najmä by sa nemuseli opakovane stavať gigantické štadióny, ktoré majú popri svojej premiére aj derniéru, lebo po olympijských hrách sú takmer nevyužiteľné. Ja si túto „hriešnu“ myšlienku pomaly osvojujem.
Kde by sa mohli permanentne konať zimné hry?
Napríklad v Nórsku, v kolíske novovekého lyžovania. Okrem toho Nóri usporiadali najkrajšie ZOH, čo sa týka symbiózy súťaží s diváckym nadšením a spolupatričnosťou, či už išlo o Oslo 1952, alebo Lillehammer 1994.
Čím podľa vás Rusi presvedčili v Guatemale členov Medzinárodného olympijského výboru, aby pridelili Soči zimnú olympiádu?
Môžem len špekulovať. Silný štát je zárukou, že keď chce olympiádu, tak ju usporiada aj za cenu vykrvácania. Tam sa neberie ohľad na referendum či názor občanov, tí majú akurát hry cez dane zafinancovať, lebo politik ich zo svojho vrecka neplatí. Krajina, ktorá je športová veľmoc, má prirodzený rešpekt. Bývalý Sovietsky zväz odkedy vstúpil na olympijskú scénu, takmer pravidelne vyhrával súťaž národov. Športovo vyspelej krajine ťažko odmietnuť kandidatúru. Ďalším faktorom sú voliči – členovia MOV. Sú to rôzni ľudia z rôznych krajín, s rozdielnymi kritériami, čo je ešte demokracia a čo už nie je, ľudia s rozdielnou odolnosťou voči „všimnému“. Tým nechcem tvrdiť, že pri voľbe Soči hrala nejakú úlohu korupcia. Z minulosti taký prípad poznáme – v Salt Lake City 2002. Úlohu zohráva aj šikovný lobing. Vy podporíte Soči a my za to zase podporíme nejakú vašu požiadavku.
Rusko čelilo v ostatných mesiacoch kritike pre zákon namierený proti homosexuálom. Dokonca sa objavili výzvy na bojkot hier v Soči…
Treba rozlišovať medzi bojkotom krajín a bojkotom politikov. Bojkot krajín ublíži športovcom, pre ktorých je olympiáda vrcholom snaženia. Poznáme príklady z minulosti: Moskva, Los Angeles, predtým Montreal. Ľudia si povedia, čert ako diabol, ale aj v bojkotoch je rozdiel. V roku 1980 prezident USA Jimmy Carter vyzval politikov a štátnikov západného sveta, aby neposlali do Moskvy svojich športovcov, lebo Sovieti vpádom do Afganistanu porušili zásady Olympijskej charty – krajina vojnového agresora nemôže byť usporiadateľom olympijských hier. Nikomu nič nenariadil. Fakt je, že do Moskvy neprišlo 65 oficiálnych výprav. Ale 16 krajín, v ktorých si národné olympijské výbory zohnali vlastné finančné zdroje, vyslalo svojich olympionikov. Prípadne tam išli jednotlivci. Po návrate domov ich nečakali žiadne sankcie. Pred OH 1984 v Los Angeles však Leonid Brežnev prikázal (a nie vyzval), aby športovci krajín socialistického bloku do USA necestovali a zdôvodnenie bolo vyslovene smiešne. Vraj nie je zaručená osobná bezpečnosť športovcov socialistických krajín. Viete si predstaviť, že by sa vtedajší favoriti na olympijské zlato – Kratochvílová, Fibingerová, Bugár či Pribilinec – vybrali do Ameriky na vlastnú päsť? Lenže bojkot pozvaných politikov, to je iná káva.
Čiže ako politik by ste hry v Soči bojkotovali?
Už som to proklamoval – keby som bol športovec, tréner, lekár alebo funkcionár, tak tam idem. Keby som bol politik, tak nie. Putinovské Rusko má naozaj deficit demokracie a práve vďaka bojkotu niektorých západných politikov sa v Rusku predsa len zmäkčil tón voči inak orientovaným či demonštrantom. Demonštrovať sa zrazu môže, hoci na vyhradených miestach. Kde si môžu demonštrantov poľahky zaregistrovať (s úsmevom). Ideálna demokracia neexistuje, ale práve postoj k menšinám – či už politickým, národnostným, náboženským, inak sexuálne orientovaným – je indikátorom úrovne demokracie. Keby sa na olympijskej pôde v Soči uplatňovali postoje voči inak sexuálne orientovaným podľa ruského intolerantného zákona, išlo by o evidentné porušovanie ľudských práv. V takom prípade by slovenský športovec 20. storočia, krasokorčuliar Ondrej Nepela, olympijský víťaz zo Sappora 1972 (a trojnásobný majster sveta i päťnásobný majster Európy) bol na olympijskej pôde nežiaduci – persona non grata.
Do akej miery odoláva olympiáda v súčasnosti komercii?
Príliš sa to nedarí, ale na druhej strane treba povedať, že keď sa hry otvorili profesionálom a súkromnému kapitálu, olympijské hry sa stali ziskové. Najmä vďaka predaju vysielacích práv a olympijskej symboliky. MOV povýšil svoju autonómnosť – prestal byť závislý od dotácií a stal sa bohatým spolkom, takže dokáže podporovať šport v členských, najmä rozvojových krajinách. Lenže nič nie je zadarmo – najmä v dnešnom svete, kde sú peniaze až na prvom mieste. Takže televízne spoločnosti či reklamné agentúry si diktujú začiatok a poradie súťaží, aby tie najatraktívnejšie mali v hlavnom vysielacom čase, bez ohľadu na logiku alebo potreby športovcov. Tak sa stáva, čo som už hovoril viackrát, že namiesto toho, aby peniaze slúžili športu, šport slúži peniazom.
Čo si myslíte o zmenách v olympijskom programe? Tradičné zápasenie muselo bojovať o zotrvanie a, naopak, na letných i zimných hrách dostávajú šancu možno atraktívnejšie, adrenalínovejšie odvetvia.
To je tiež tlak biznisu a rýchleho nárastu popularity nových druhov športu. Dnes niekto vymyslí adrenalínový šport a ľudia, ktorí to vidia v televízii, sú ním hneď pobláznení. Lenže aj nové športy musia spĺňať olympijskú chartu. Napríklad v prípade ZOH sa musí daný šport pestovať najmenej v 25 krajinách na troch kontinentoch. Niektoré klasické športy to majú potom ťažšie, najmä ak sú trochu monotónne a menej sledované, čo je aj prípad zápasenia. Ale vďaka novým pravidlám sa zápasenie zdynamizovalo a, pánboh zaplať, zostalo v olympijskom programe. Ale za boxom, tobôž žien, by mi osobne vôbec nebolo ľúto.
Prečo?
Pravidlá boxu dovoľujú ohrozovať zdravie. Tlčú vás a aj keď vydržíte v ringu tri kolá, síce ste neprehrali k.¤o., no hrozí vám „vytĺkanie mozgu“.
V Soči budú premiérovo súťažiť ženy v skokoch na lyžiach. Patria na mostíky?
Keď to dokážu muži, určite to dokážu aj ženy. Je dlhodobá (a správna) tendencia, aby sa počet ženských disciplín vyrovnával mužským. Je pravda, že zakladateľ novovekých olympijských hier barón Coubertin bol proti účasti žien na olympijských hrách, ale čisto zo zdravotno-estetických dôvodov. Pokrok však nezastavíte. Keď v Antverpách v roku 1928 ženy dobiehali do cieľa behu na 800 m, čo bola vtedy najdlhšia trať, tak všetky v cieli odpadávali a túto disciplínu na 32 rokov vyradili z programu hier ako nevhodnú pre ženy. Dnes dámy behajú maratón a tie najlepšie predbehnú aj mužov.
Po dvoch neúspešných kandidatúrach Popradu je Slovensko opäť v hre o pridelenie zimnej olympiády ako súčasť kandidatúry Krakova na ZOH 2022. Ste tejto iniciatíve naklonený?
Skôr som proti ako za, ale je to môj osobný názor. Keby sme boli hostitelia hier, tak to je iná káva. Takto budeme v prípade víťazstva poľskej kandidatúry len prívesok olympiády, lebo na plagátoch bude všade len Krakov a nie Krakov-Jasná. Keď náš premiér vehementne horlil za kandidatúru, tak podľa mňa nehovoril ako predseda vlády s túžbou po zviditeľnení Slovenska, ale ako hovorca finančných žralokov so snahou pomôcť spriazneným podnikateľom. A to už nehovorím o rizikách vplyvu na životné prostredie, do akej miery by buldozéry valcovali územie národného parku.
Čo si zo súťaží v Soči ako fanúšik určite nedáte ujsť?
Určite zápasy hokejového turnaja s výnimkou našich. Tie nedokážem sledovať, lebo som vždy na infarkt. Ale sledovať budem aj ostatné súťaže, sú dostatočne napínavé, neraz s nečakanou koncovkou. Menej ma zaujímajú skoky, súťaž sa mi zdá zdĺhavá. A ani curling pre mňa nie je zaujímavý. Ale mohol by byť u nás masovým športom, aby sme sa naučili pozametať si pred vlastným prahom.