Kým ich súperi ladili formu na tohtoročný športový vrchol, oni si doliečovali zranenia a žili v napätej neistote. Kuzminovú trápili dve zlomené kostičky ľavej ruky po nešťastnom páde po poslednom tréningu na Silvestra(!), Demitru operované rameno. Napokon obaja patrili k ústredným postavám v slovenskej výprave i k najlepším vo svojich športoch.
Dvojaká chuť šampanského
Za necelé tri roky si svojím príbehom získala slovenskú verejnosť – a nielen športovú. Milým úsmevom i dravou pretekárskou vášňou.
Sibírska rodáčka Anastasia Kuzminová dostala slovenský pas v polovici decembra 2008. Keď otehotnela, ruský biatlon stratil o ňu záujem, a tak ambicióznu pretekárku prichýlili Slováci. Sibírska kvetina zapustila korienky v Banskej Bystrici.
„Ako asistent trénera ženského tímu som dostal avízo, že do Osrblia príde na týždňovú prípravu Ruska Kuzminová. Vzal som to na vedomie, nevedel som, o koho ide. Manžel ju vyložil z auta vtedy aj s ročným synkom Jelisejom – a odišiel. Na raňajky prišla s kočíkom, bez úľav absolvovala dvojfázové tréningy. Už pri prvom pohľade som videl veľký rozdiel medzi ňou a slovenskými rovesníčkami. Každým pohybom dávala najavo, že chce trénovať a biatlon ju baví,“ spomína Peter Zelinka, bývalý úspešný čs. reprezentant.
Foto: Stanislav Benčat
Vtedy sotvakto tušil, že za dôveru sa odvďačí olympijským zlatom, prvým v ére samostatnosti. Keď Nasťa získala na majstrovstvách sveta 2009 striebro v pretekoch s hromadným štartom, razom sa stala veľkým slovenským olympijským tromfom. V príprave tvrdo drela, trénovala aj v posledný deň v roku. Keď sa vracala z kopca, zrazu spadla dopredu na ľavú ruku. „Vyhŕkli mi slzy – ani neviem, či od bolesti, alebo od úľaku, že drina vyjde nazmar,“ opísala azda najhoršie chvíle kariéry. Lekár ponúkol dve možnosti: okamžitú operáciu a dva týždne regenerácie, alebo šesť týždňov bez námahy. Druhá možnosť neprichádzala do úvahy, pri prvej disciplíne olympijského biatlonového programu – šprinte žien – svietil 13. február.
Prvého januára ju v rakúskom Lienzi operoval známy chirurg Eduard Sporer. Kostičky jej spojil titánovými platničkami. „Zraneniu sme prispôsobili prípravu, Nasťa sa na Vancouver chystala v úvode januára v Osrblí – akurát si šetrila operovanú ruku,“ konštatoval tréner Juraj Sanitra.
Obavy z prvého štartu vystriedala eufória. Februárová trinástka priniesla Kuzminovej šťastie. Keď dobiehala do cieľa Magdalena Neunerová, diváci napäto sledovali čas. Päť, štyri, tri, dve … Favorizovaná Nemka zaostala o jeden a pol sekundy.
V ťumenskom byte Šipulinovcov, Nastiných rodičov, strieľalo v noci šampanské. „V závere sme ani nedýchali. Máme doma olympijskú víťazku! Nemôžeme tomu uveriť. A gratulujeme Slovensku k prvej zlatej medaile,“ vravela dojatá mama Alla Oľga Šipulinová.
„Som neuveriteľne šťastná,“ hekticky vypúšťala eufóriu do kamier slovenská zlatá olympijská medailistka. Anastasiini svokrovci zasa prijímali gratulácie v banskobystrickom byte na sídlisku Sásová, kde varovali vnúčika Jeliseja.
Foto: SITA
A hoci z vrúcneho maminho želania priniesť mu tri medaily boli napokon dve – Kuzminová pridala striebro v stíhacích pretekoch – aj tak dosiahla znamenitú bilanciu. Oslávila ju aj šampanským. Chutilo podstatne sladšie ako v symbolickom prípitku na Silvestra, v ktorom sa nástojčivo spomínalo najmä – zdravie. Akurát ruský biatlon smútil, že sa vzdal vzácneho klenotu.
Radosť i žiaľ v obývačke
Olympijský hokejový turnaj mal takpovediac – v obývačke. Len sa obával, aby ho nemusel sledovať v papučiach pred televízorom. Útočník Pavol Demitra sa vo vancouverskej hale cítil ako doma – veď tam hrával NHL za Canuks. Druhého mája si v zápase proti Chicagu zranil rameno. Po operácii ho stále pobolievalo, a tak návrat na ľad odďaľoval. Začiatkom decembra, keď už v rádiách zneli vianočné melódie, prišiel otec dvoch detí na dva týždne na Slovensko. Poslednou nádejou sa stal brezniansky fyzioterapeut Pavol Purdek.
„Má zázračné ruky, bolesť odstraňuje ihličkami. Pomohol mi, keď som mal problémy so svalovým zranením – a v nohe takmer dieru,“ opisoval dubnický rodák. Keď prišiel, nemohol poriadne strieľať, lebo ho pichalo v ramene. Keď odchádzal, zdržanlivo sa usmieval.
„Už som skúsil päťdesiat minút na ľade, strieľal som tak na osemdesiat percent sily, to je už slušné. Rameno mám stále trošku citlivejšie ako normálne, no pohybovať s ním môžem skoro tak, ako by to malo byť,“ hovoril pred návratom do zámoria. V horehronskom ovzduší si dokonale vyčistil hlavu. „Na rozohratie potrebujem v NHL takých päť, šesť zápasov,“ vravel optimisticky necelých sedem týždňov pred začiatkom olympijského turnaja – po vyše polročnej prestávke.
Rozohral sa parádne: s desiatimi bodmi (3 góly, 7 asistencií) sa stal najproduktívnejším hráčom, dostal sa do najlepšej zostavy. Po prehre 3:4 s Fínskom v stretnutí o 3. miesto však nadával od pľúc. „Toto ma bude mrzieť do konca života,“ vylieval si Demitra zlosť z duše. Priznal, že prežíval najbolestivejšie hokejové chvíle.
„Jednoznačne najhoršie. Vyhrávať po dvoch tretinách 3:1 a pokaziť to, to veľmi bolí. Všetci rozprávajú, že je to úspech, ale pre nás to úspech nie je. Možno o pár rokov si budeme hovoriť, ako sme ukázali, že Slovensko vie hrať hokej. Ale teraz nás to – s prepáčením – serie. Bol to posledný zápas našej partie, mali sme to dobre rozohrané, medaila bola hrozne blízko. Moje body nie sú dôležité, hneď by som ich vymenil za medailu. Ráta sa úspech tímu,“ prízvukoval.
Foto: SITA, AP
Slováci na ceste do najlepšej štvorky zdolali v skupine favorizovaných Rusov. Demitra prihral Mariánovi Hossovi na vyrovnávajúci gól. Víťazný dal po predĺžení zo samostatného nájazdu. „Je to úžasné. Keď som pocítil tú vlnu z hľadiska – bolo to nádherné. Neuveriteľný pocit. Pri prvom nájazde mi brankár Bryzgalov puk vypichol, ale dostal som druhú šancu. Šiel som na neho z opačnej strany ako pri prvom pokuse. Čakal som, čakal, kým nespraví prvý pohyb a obstrelil som ho,“ opisoval rozhodujúci okamih.
„Slovensko pripravilo prekvapenie na úkor Ruska. Ak si nebudeme všímať absenciu gólov, bol to jednoznačne najdramatickejší zápas na turnaji. Demitrov štrnásty nájazd dostal slovenských fanúšikov do extázy,“ písal denník New York Times.
Vo štvrťfinále vyradili Slováci Švédov, obhajcov olympijského zlata. Filcovi zverenci vyhrali 4:3. „Je to jedna z najhorších prehier v mojej kariére,“ vyhlásila švédska hviezda Peter Forsberg. Vo víťaznej kabíne si mužstvo, ktorému nedávali veľkú šancu, spontánne vychutnávalo postupovú radosť. „Chlapci si ma doberali, že je to pre mňa ako modré z neba. Splnil sa mi sen. Hrať s Demitrom a Hossom – čo mám k tomu povedať? To sú hráči, ktorým dáte puk, a ide to už do bránky. Mali sme dohodu, že ja im budem pomáhať zozadu a naháňať puky,“ nadchýnal sa Tomáš Kopecký, autor štvrtého gólu.
V závere semifinálového súboja stíchla aj domáca Kanada. Nad Slovenskom viedla 3:2, brankár Luongo, Demitrov klubový spoluhráč, osem sekúnd pred koncom zázračne zlikvidoval strelu najlepšieho slovenského útočníka. A tesne pred koncom stretnutia o bronz puk Demitrovej strele zazvonil o žŕdku…
Nič to nemení na tom, že vo Vancouvri sa predstavil v životnej forme.
