Opadáva už smútok z prehry v zápase o bronzové medaily?
Stále je to rovnaké. A ešte to asi bude trvať dosť dlho. Nestáva sa každý deň, že ste tak blízko k úspechu. Bolí to viac, ako keby sme dostali nakladačku 7:0.
Ako ste spali po malom finále?
Bola to jedna z najťažších nocí, aké som v kariére mal. Zaspal som asi o šiestej ráno, spal som len tri hodiny, všetky emócie sa nakopili. Mne aj ostatným chalanom je to strašne ľúto. Aj voči fanúšikom, vieme, ako nám doma verili.
Bude pre vás ťažké naskočiť do klubového života?
Neviem. Už v utorok hráme zápas proti Islanders. Ale tie emócie sú ešte tu, stále rozmýšľame nad tým, čo by bolo keby. Najradšej by som si zobral aspoň týždeň dovolenky, zabudol na hokej a na všetko. Aj finále… Síce som ho sledoval, ale predstavoval som si, ako tam hráme my. Tím sme na to mali, hrali sme dobrý hokej, len nám chýbalo trošku viac štiastia. V zápase proti Kanade spravil na konci Luongo neuveriteľný zákrok, proti Fínom to isté Kiprusoff. Ale človek musí prejsť aj prehrami, aby dokázal oceniť chuť víťazstva.
Pomôže vám olympijská skúsenosť a výkony v Chicagu, za ktoré hráte?
Získal som sebadôveru, dokázal som si, že môžem hrať aj proti najlepším hráčom sveta. Dúfam, že to prenesiem aj do svojho klubu.
Väčšinu spoluhráčov z reprezentácie ste síce poznali, ale až vo Vancouvri ste s nimi absolvovali prvý veľký turnaj. Ako ste sa medzi nimi cítili?
Boli sme neuveriteľná partia. To mi určite bude chýbať. Myslím, že už sa takto nestretneme. Sú to perfektní ľudia, v kabíne nebolo žiadne povyšovanie. Všetci sme si boli rovní, či ste hrali v prvom útoku alebo v poslednom. V tom bola sila tímu – všetci sme boli ako jeden, hrali sme jeden za druhého. Kedykoľvek by sme sa mohli znova stretnúť, napríklad na majstrovstvách sveta, hneď by som šiel. Dobrú partia tvorí osemdesiat percent z úspechu. To je veľmi veľká sila.
Väčšina hráčov z tímu už v hokeji preskákala všeličo. Prekvapili vás niečím?
Áno, na starších hráčoch bolo strašne vidieť, ako chcú vyhrať. Vôbec si nepripúšťali prehru, mali v sebe zdravú súťaživosť, ktorá je na veľkých turnajoch veľmi dôležitá. Ich vôľa víťaziť bola nesmierne veľká. Môžete byť akokoľvek zruční, akokoľvek rýchli, bez vôle nič nedosiahnete. Ale keď chcete, všetko sa dá. To som sa na tomto turnaji naučil.
Foto: SITA, AP
Jedným z tímových hesiel bola veta – nebojme sa snívať. Aká je sila slov v kabíne? Nakoľko dokážu znásobiť výkon kolektívu?
Tú vetu povedal Šarky (Miroslav Šatan), keď sme prišli do Vancouvru a mali sme prvý míting. Vystihol to úplne perfektne. Rozmýšľal som potom nad tým asi pol hodinu a normálne som si povedal, že vedel, o čom hovorí. Bola to silná motivácia.
Ktorí hráči mali hlavné slovo pred semifinále a zápasom o bronz?
Starší chalani, Zdeno Chára, Mišo Handzuš, Paľo Demitra, Marián Hossa, Žigo, Jožko Stümpel. Dá sa povedať, že oni našu loď viedli a my ostatní sme šli za nimi. Boli to lídri, ako sa patrí, na ľade aj mimo neho. Už len sledovať ich počas tréningov bolo pre mňa veľkou školou a som za to vďačný. Bola radosť hrať s nimi.
Rozprával niekto v šatni po prehre s Fínskom?
Nebolo o čom hovoriť. Všetci sme vedeli, čo sa stalo. Boli tam obrovské emócie. Aj slzy. Taký smútok som v kabíne nevidel ani vtedy, keď sme v Detroite prehrali siedmy zápas vo finále Stanleyho pohára. Keď hráte za celú krajinu, je to iné. Starší chalani už možno nebudú mať šancu hrať na olympiáde. Keď som ich tam videl, bolo mi to hrozne ľúto.
Povedal niekto z nich, že končí v slovenskej reprezentácii?
Nič také som nepočul.
Napadla vám myšlienka, že vypadnutie vo štvrťfinále by bolelo menej, než bojovať o medaily a skončiť štvrtý?
Nemôžeme sa na to takto pozerať. Skončili sme pred Rusmi, Švédmi a ďalšími tímami. Samozrejme, nevyrovná sa to pocitu zo zisku medaily, ale takéto niečo nás spraví lepšími hokejistami. Odviedli sme všetko, čo bolo v našich silách. Hádam som ešte nevidel slovenských hokejistov hrať s takým srdcom ako napríklad proti Švédsku. Neuveriteľný zážitok, na to nezabudnem do konca života.
Vy ste začali turnaj vo štvrtom útoku, ale skončili ste ho v prvom. Nezľakli ste sa v prvej chvíli, keď vás tréneri zaradili k Demitrovi a Mariánovi Hossovi?
Nechcel som nad tým príliš premýšľať, sústredil som sa na svoju hru. Ako som hral vo štvrtej lajne, snažil som sa aj v prvej. Uľahčil mi to Demo, začal si zo mňa robiť srandu – volal ma Vilo Rozboril a vítal ma v relácii Modré z neba (smiech).
Za presun do prvého útoku ste sa odvďačili víťazným gólom vo štvrťfinále proti Švédsku. Tešili ste sa niekedy z gólu viac?
Nie. Bol to môj prvý gól v reprezentácii a myslím, že zatiaľ aj najdôležitejší v mojej kariére. Neviem, či ešte niekedy zažijem taký pocit, aký som mal po jeho strelení. Neuveriteľné, nádherné. Platí, čo povedal Paľo, keď premenil rozhodujúci nájazd v zápase proti Rusom – keď som videl ľudí, ako vstávali zo sedadiel, bolo to elektrizujúce. Pre taký pocit sa oplatí hrať hokej.
Foto: SITA
Bol to váš najsilnejší zážitok z olympiády?
Áno, pamätám si, že po tom góle mi asi na tri sekundy vyplo. Už si len spomínam, ako prišiel Demo ku mne, skočil na mňa, trošku som ho zdvihol a chvíľku sme sa točili. To bola eufória.
Akú hudbu ste si púšťali v kabíne?
Tá pesnička sa volá Kanikuly a spieva ju nejaká ruská kapela. Pred pár rokmi to bol letný hit. Zdá sa mi, že ju doniesol Baran (obranca Ivan Baranka) na iPode. Raz sa to pustilo a viete, ako to chodí – všetci sme len pozerali a už sa to hralo pred každým zápasom. Keď tú pesničku budem hocikde počuť, určite si spomeniem na olympiádu.
Na veľkých turnajoch si mužstvo zvyčajne vymyslí nejaký rituál. Aký ste mali vy?
(s úsmevom) Paľovi Demitrovi som hladkal hlavu. Mám to ešte z Detroitu, tam som jednému strážnikovi pred každým zápasom len tak trošku pohladkal holú hlavu. A teraz pred štvrťfinále proti Švédom – neviem, čo mi to napadlo – pohladkal som hlavu Paľovi. Odvtedy som mu ju hladkal aj pred ďalšími zápasmi. Len neviem, či mám tomu rituálu veriť, lebo potom sme oba súboje prehrali.
Vnímali ste eufóriu, ktorú ste rozpútali doma na Slovensku?
Áno, vedeli sme, že celé Slovensko stojí za nami. To nám dodávalo energiu, akú v klube necítite. Vyburcuje vás to k takým výkonom, že by ste na ľade nechali aj dušu. O to viac nás mrzí, že sme si nechali ujsť medailu medzi prstami. Bolo by to teraz ešte krajšie. Ale aj prehry patria k hokeju.
Podľa ohlasov majú fanúšikovia pocit, že ste na ľade tú dušu nechali, sú na vás hrdí.
Zdeno Chára to vystihol, keď povedal – hrajme tak, aby sme po turnaji nemali žiadne výčitky, lebo to už nebudeme môcť vrátiť. Všetci sme hrali tak, aby sme výčitky nemali. Keď dáte zo seba všetko, je jedno, ako sa zápas skončí. Každý jeden z nás nechal na ľade všetko, čo mal.
