A nakoniec sa rozhodol, že bude reprezentovať krajinu svojej mamy v bežeckom lyžovaní. „V niektorých veciach je u nás systém podpory športovcov lepší ako v USA,“ tvrdí Peter Hinds (23).
Akú veľkú svalovicu ste mali po záverečnej etape Tour de Ski?
Bolo to brutálne. Pri stúpaní na zjazdovku na Alp de Cermis si človek siahne na dno síl. Je to veľké dobrodružstvo. Aj metaforicky sa dá povedať, že je to vrchol. Keď som došiel, cítil som obrovskú eufóriu.
Len na Tour de Ski je tento Final Climb (Záverečné stúpanie, pozn.) a všetci na začiatku idú v balíčku, debatujú a čakajú, keď sa pred vami objaví tá stena.
Pretekár má veľa času – asi šesť kilometrov – myslieť na bolesť, ktorá ho čaká. Keď stúpanie príde, už nie je žiadna taktika, smiech, plán. Ideš len čistou silou a o holé prežitie. Páčilo sa mi to. Zistil som, ako hlboko musím v sebe hrabať.
Po šiestich rokoch ste prvý slovenský reprezentant, ktorý dokončil tieto etapové preteky. Čo ste prežívali v cieli?
Je to ako Tour de France. Ak strácate nejaké percento času na lídra, vyhodia vás. Platí to aj v Tour de Ski.
Mojim cieľom bolo vždy sa tomuto situ vyhnúť. Na začiatku bolo 121 pretekárov, na Alp de Cermis prišlo do cieľa 69. Celých šesť etáp som myslel na to, že je za mnou tá nebezpečná potvora, pred ktorou musím utekať. Veľmi ma to motivovalo.
V tejto sezóne ste si pripísali premiérové štarty vo Svetovom pohári. Priznajte sa, na koho ste pozerali s otvorenými ústami?
Sú tam obrovské legendy. Keď som prišiel do Davosu, tak som bol ohromený z toľkých mien. Johannes Kläbo, Federico Pellegrino či Gus Schumacher, s ktorým som sa stretol na univerzite v Anchorage.
Je zaujímavé sledovať aj to, ako má jeden nervy, druhý sa smeje, tretí sa ide rozcvičovať úplne inde, aby bol osamote… Musím zabrať, lebo oni sú teraz moja konkurencia.
Je pekné sa obzrieť za tým, kam som sa dostal a koľko som sa posunul. Lenže nič z toho mi už nepomôže, lebo Svetový pohár je pre mňa teraz nový štandard.
Nie je to náročné na psychiku?
Počas Tour de Ski som si hovoril, že si musím dávať pozor, aby som sa nezbláznil, lebo musím akceptovať svoje výkonnostné limity.
Sú to moji hrdinovia, sledoval som ich ako chlapec na Aljaške. Vyhrávajú preteky Svetového pohára či zbierajú pódiá, lebo roky robili správne veci. Musím naďalej makať a neprestávať.
Slovensko má pre ZOH 2026 dve miestenky pre mužov a jednu pre ženy. Kedy sa rozhodne, kto pôjde do Milána a Cortiny?
Po Tour de Ski sme išli priamo do Seefeldu. Prišli aj rodičia, majú dovolenku. V stredu sa pripojili aj chalani z tímu a čakajú nás troje preteky vo FESA Cupe.
To je naša kvalifikácia. Kto bude najlepší, získa olympijskú miestenku. Je to taká tretia skúška – prvá bola v Planici, druhá v St. Ulrichu a teraz v Seefelde.
Veríte si?
Mám pocit, že moje šance na ZOH 2026 sú dobré. Vyjazdil som pekné FIS body aj vo FESA Cupe, ale aj vo Svetovom pohári. Napríklad v šprinte sú polovičné, oproti mojim začiatkom, čo je úžasné.
Aj na dlhých tratiach som FIS body dokázal výrazne znížiť. Ďalšia šanca príde v Oberhofe a Gomse, kde bude Svetový pohár pokračovať. Sú to posledné zastávky pred olympiádou.
Ako sa chlap, ktorý prežil drvivú väčšinu života na Aljaške, dostane k slovenskej reprezentácii?
Môj otec je Američan, mamina pochádza z Bratislavy. Často som vašu krajinu navštevoval. Chodil som v Bratislave do škôlky. Máme byt v Petržalke.
Keď som bol chlapec, chodievali sme tam každý rok. S maminou sme sa rozprávali po slovensky, takže sa môžeme porozprávať vo vašom rodnom jazyku. Ak sa to naučíš ako chlapec, je náročné to zabudnúť.
Čítajte viac Zima, vietor, hmla. Borguľa si v Oberhofe vyjazdil víkendovú stíhačku, víťaz venoval triumf zosnulému Nórovi
Ide vám to skvele, vraj je slovenčina náročná…
Veru je. Tých pádov a zmien. (smiech) Angličtina či nemčina mi prídu jednoduchšie, ale keď rozprávate cudzím jazykom, postupne už cudzí nie je.
Späť k slovenskej reprezentácii. Ako pokračovala vaša cesta do národného tímu?
Na jar som úspešne zvládol štátnice a dokončil univerzitu v Anchorage. Chcel som naďalej pokračovať v rozvoji mojej kariéry. Lenže v USA to nie je ľahké. Ak tam nie ste v najlepšej desiatke, tak si hradíte všetko z vlastného vrecka.
Napríklad niektorí terajší reprezentanti USA ako Kevin Bolger či Luke Jager sú síce v národnom tíme, ale veľa nákladov si platia sami.
V USA má všetko hradené len najlepšia šestka mužov a žien, kam patria Gus Schumacher či Jessie Digginsová. Musel som nájsť cestu, ako získať podporu. Inak by som musel skončiť.
Pred sezónou ste hovorili, že ste na Slovensku našli kvalitné podmienky. Čo to znamená?
Napríklad proces získania občianstva bol expresne rýchly. Bol som prekvapený, že to bolo také ľahké. Podľa mňa ich prekvapilo, ako dobre – alebo zle – hovorím po slovensky. (smiech) Všetko vyriešil Zväz slovenského lyžovania. Páči sa mi aj systém, v ktorom fungujeme.
Čo to znamená?
Napríklad plán tréningových kempov alebo priebeh pretekov. Prídeme na FESA Cup alebo Svetový pohár, máme zaplatenú a pripravenú bunku na prípravu lyží a nemusíme to riešiť na mieste. Veľké federácie ako Nórsko, Švédsko či USA majú svoje kamióny, ale my spolupracujeme s Českom či Poľskom.
Ako pretekári sa môžeme plne sústrediť na preteky. Platíme prakticky len ubytovanie. Šetríme tak veľa peňazí a mali sme pritom skvele pripravené lyže i podmienky.
Teraz je to na nás, pretekároch, aby sme to využili. Lebo ak nebudeme mať zlepšujúce sa výsledky, nikto nás nebude podporovať donekonečna. Povedal by som, že v niektorých aspektoch máte lepší systém podpory ako v USA.
Čítajte viac Skvelý výkon, ešte lepšia streľba. Bátovská-Fialková vo svojom obľúbenom stredisku opäť excelovala
Ako vás na Slovensku prijali ako naturalizovaného pretekára?
Skvele, cítim sa medzi nimi skvele. Sme mladí chalani. S Jelisejom Kuzminom, Maťom Horniakom, Tomášom či Jáchymom Cenekovcami a ďalšími máme podľa trénerov potenciál sa zlepšovať. Potrebujeme sa však merať s ostatnými vo Svetovom pohári.
Vzhliadame najmä k ďalšej olympiáde v roku 2030 vo Francúzsku. Tam by sme mohli mať silný tím. Veľkú zásluhu majú na progrese aj českí tréneri Ján Franc a Dušan Kožíšek. Priniesli nám novú energiu do tímu. Akoby to celé nanovo ožilo.
Pripravujete sa pravidelne na Aljaške?
Sú tam ideálne podmienky, lebo je tam sneh osem mesiacov do roka. Ja som pôvodne začínal ako zjazdár, ale od trinástich som prešiel na bežky. Narodil som sa na Aljaške a s výnimkou jednej zimy na Slovensku, roku v Nemecku a roku v Montane som tam prežil celý život.
Krásna príroda, zvieratá a mnoho detí. Kedysi som bol rovnaký chlapec ako Schumacher či Jager, s ktorými som jazdieval na univerzite. Patrili k najlepším a dostali podporu od národného tímu a teraz má Gus aj dve výhry vo Svetovom pohári.
Máte pocit, že aj na Slovensku je záujem o bežecké lyžovanie?
Aj v Tatrách a na Štrbskom plese vidím mnoho detí, ktoré to chcú robiť. A robia to aj tam, kde sneh nie je a skúšajú to na kolieskových lyžiach. To je základ. Čím viac detí a juniorov, tým väčšia konkurencia.
Môj malý slovenský príbeh začal zimou v Bratislave a na Pezinskej Babe, ale nakoniec z toho môže byť aj príbeh olympijský v slovenských farbách. To by bolo úžasné.
Čítajte viac Čas sa kráti, prvý test nevyšiel. Vlhovej sa vzďalujú ZOH 2026
Čo pre vás znamená reprezentovať krajinu, ktorá je menšia ako New York, Washington či Chicago?
Dobrá otázka, len neviem, či mám najlepšiu odpoveď. Je neuveriteľné, čo dokážete v takej malej krajine zvládnuť v športe vo všeobecnosti, nielen v bežeckom lyžovaní. Motivuje ma, keď vidím, ako ľudia okolo mňa pracujú.
Je to dobrodružstvo a tie mám rád. Som hrdý na svoje slovenské korene. Možno nie som hviezda a nemám vždy podmienky na úrovni top federácii ako sú napríklad severské krajiny.
Všetko sa však dá zmeniť a ja mám pocit, že prichádza ten čas. V minulosti malo Slovensko veľké mená ako Martin Bajčičák či Ivan Bátory. Človek prirodzene chce byť lepší a možno Američan so slovenským pasom bude správnou motiváciou aj pre ostatných, ako sa zlepšiť.
Aké sú vaše športové sny v reprezentačnom drese?
Nesmierne si to vážim, že môžem reprezentovať Slovensko, rodnú krajinu mojej maminy. V menších krajinách sa stáva, že konkurencia nie je taká silná, lebo je slabý záujem. Na Slovensku mám konkurenciu, môžem chodiť na Svetový pohár a to je ten môj oheň, ktorý ma ženie vpred.
Hovorili ste, že cieľom sú najmä ZOH 2030. Čo by ste dovtedy chceli dosiahnuť?
Čaká ma veľa práce, ale ak ju splním, môžem byť rovnako dobrý ako pretekári, ktorých som spomínal. Zároveň si to však chcem užívať. Máme dobrú partiu.
Rád by som sa postupne prepracoval do hlavnej fázy šprintu vo Svetovom pohári, aby som šiel do štvrťfinále. Samozrejme rád by som aj zabodoval vo Svetovom pohári, možno sa časom prepracoval k top desiatke, pódiu či víťazstvu. Je to na mne.
