Sánkovanie patrí medzi najrýchlejšie a technicky najnáročnejšie zimné športy, v ktorých rozhodujú detaily a každá chyba môže mať vážne následky.
Olympijské trate sú zasa navrhované tak, aby spĺňali prísne normy, no zároveň posúvali hranice rýchlosti aj náročnosti.
Práve v tomto prostredí sa odohral príbeh gruzínskeho sánkara Nodara Kumaritašviliho, ktorý v roku 2010 zahynul počas tréningu na olympijskej dráhe vo Whistleri.
Nešlo o favorita ani o medailového adepta, ale o reprezentanta malej krajiny, pre ktorého bola účasť na Hrách vrcholom kariéry. Jeho smrť sa stala impulzom k otázkam o bezpečnosti tratí, zodpovednosti organizátorov a limitoch rizika v modernom vrcholovom športe.
Čítajte viac Najkrajšiu tvár socializmu sledovali až do postele. Pre západniarov bola "komunistická koza"
Chlapec z hôr
Nodar Kumaritašvili sa narodil 15. apríla 1988 v meste Bakuriani, horskom stredisku v Gruzínsku, ktoré je kolískou miestnych zimných športov.
Práve tam vyrastajú sánkari, lyžiari aj biatlonisti krajiny, ktorá síce nemá veľmocenské postavenie v zimných disciplínach, no o to viac sa opiera o tradíciu a osobné príbehy.
Kumaritašvili pochádzal z takzvanej „sánkarskej rodiny“. Jeho pradedo Aleko pomohol začiatkom 70. rokov vybudovať prvú tréningovú dráhu pre sánkarov v krajine.
Starý otec súťažil v 70. rokoch za Sovietsky zväz. Strýko dodnes vedie národnú sánkarskú federáciu a v tejto funkcii sa ľudia s priezviskom Kumaritašvili striedajú už desaťročia.
Čítajte viac Keď drzý tínedžer započul svoje meno, hneval sa. Nikomu nepodal ruku, odmietol aj dres
Nodar sa sánkovaniu venoval prakticky od detstva. Nebol to žiadny exotický výber, keďže v Bakuriani boli sane prirodzenou súčasťou každej zimy. A Kumaritašvili patril medzi talentovaných, no nie výnimočných mladíkov.
Jeho kariéra rástla pomaly, bez veľkých titulkov. Na juniorských šampionátoch ani vo Svetovom pohári nepatril k špičke. Skôr k tým, ktorí v športe zostávajú z lásky, tvrdohlavosti a viery, že raz sa to zlomí.
Práve s touto výbavou – skromnými výsledkami, silným rodinným zázemím a dlhoročnou rutinou – sa dostal na trať, ktorá mala preveriť aj tých najlepších.
Koryto, ktoré desilo
Súťažná dráha Whistler Sliding Centre bola už pred olympiádou predmetom kritiky. Extrémne rýchla, technicky náročná, s rýchlosťami presahujúcimi 140 kilometrov za hodinu. Skúsení sánkari aj bobisti upozorňovali, že trať je na hrane bezpečnosti, najmä pre menej skúsených jazdcov.
Počas tréningov došlo k viacerým nehodám. Niektorí pretekári otvorene hovorili o strachu a upozorňovali, že menej skúsení jazdci – akým bol aj 21-ročný Nodar – budú mať problém vôbec bezpečne dokončiť jazdu.
Organizátori však ubezpečovali, že trať spĺňa všetky normy Medzinárodnej sánkarskej federácie. Napriek pochybnostiam sa program nemenil. Tréningy pokračovali podľa plánu.
Dvanásteho februára 2010, niekoľko hodín pred slávnostným otvorením olympiády, je na programe posledný tréning. Asi dve minúty predtým, než sa ľadovým korytom spustil Kumaritašvili, absolvoval jazdu jeho krajan, priateľ z detstva, Levan Gurešidze. Pamätá si, že bol veľmi šťastný.
Gurešidze následne sledoval kamaráta z priestoru neďaleko cieľa. Keď Kumaritašvili bezpečne prešiel trinástou zákrutou – mimoriadne zákerným oblúkom, tak nebezpečným, že ho prezývali „50 na 50“, pretože šanca na haváriu tam bola takmer ako hod mincou – Gurešidze s úľavou odvrátil zrak.
Čítajte viac Najväčšia americká hriešnica mala život plný chudoby a násilia. Hrozný čin, ktorý dodnes odmieta, šokoval celý svet
V tom však začul zvláštny zvuk…
Z horných častí dráhy sa ozval šum davu. Natiahol sa, no sánky nevidel. Potom sa pozrel na obrazovku vedľa dráhy a zaliala ho vlna nevoľnosti: rozhodcovia radšej vypli kamery.
Gurešidze vybehol po schodoch popri dráhe, až kým nenašiel Kumaritašviliho ležať na chrbte mimo koryta. Jeho ľavá noha trčala vo vzduchu. Chodidlo mal opreté o stenu. Telo sa vôbec nehýbalo.
Pokúsil sa priblížiť, no funkcionári popri trati ho zastavili. Niekto sa snažil Kumaritašviliho resuscitovať. Všade okolo ľudia plakali. Gurešidze sa snažil pretlačiť bližšie k priateľovi, no nikto ho nepustil.
Čítajte viac Príbeh, ktorý chceli Sovieti ututlať. Chlapec z Jerevanu stál na mieste, kde sa odohrala tragédia. To, čo dokázal, mohol zvládnuť len on
Šialená rýchlosť
Kumaritašviliho pri rýchlosti okolo 143 kilometrov za hodinu vynieslo z ľadového koryta. Telo vymrštilo cez mantinel a narazilo do nechránenej kovovej konštrukcie. Jeho zranenia boli nezlučiteľné so životom. Mladý Gruzínec zomrel krátko po prevoze do nemocnice.
Bol to prvý športovec, ktorý zahynul počas olympijského tréningu alebo súťaže od roku 1964.
Vancouverská dedina stíchla. Otvorenie hier sa pochopiteľne zmenilo na akúsi pietu. Za oficiálnymi správami a technickými popismi nehody však zostal aj jeden osobný príbeh, ktorý sa odohrával mimo kamier.
Gruzínsky sánkar sa vraj tesne pred tréningovou jazdou vyznal svojmu otcovi, že sa „veľmi bojí“ zákruty, v ktorej napokon zahynul. Zároveň ho však ubezpečil, že na trati sa nebude zdráhať. „Čo bude, to bude,“ spomínal si na synove slová.
Foto: SITA
Otec Nodara Kumaritašviliho o poslednom rozhovore so synom prehovoril pre NBC News. Aj o tom, aké ťažké bolo – najmä pre jeho manželku – vyrovnať sa s jeho smrťou.
„Myslel som si, že je to koniec,“ opisoval David Kumaritašvili telefonicky zo svojho domu v Bakuriani, asi 160 kilometrov od hlavného mesta Tbilisi. „Môj syn bol húževnatý, mladý a energický chlap. Trénoval od roku 2003 a tento šport naozaj miloval. Dokonca o ňom aj sníval,“ prezradil.
Pred nehodou mu vraj Nodar zavolal a hovoril o strachu z určitej pasáže trate. „Oci, veľmi sa bojím tohto miesta. Je to veľmi, veľmi rýchle. Ale neboj sa, zvládnem to dobre.“ „Povedal som mu len: brzdi, brzdi, neriskuj,“ spomínal otec. „Nie, oci, ja to risknem. Čo bude, to bude.“
Kým sa rodina vyrovnávala so stratou, športový svet sa snažil nájsť vysvetlenie.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Šok, smútok a otázky
Správa o smrti 21-ročného Gruzínca obletela svet v priebehu pár minút. Pre sánkarskú komunitu to bola rana, pre Gruzínsko národná tragédia. Prezident krajiny dokonca žiadal stiahnutie gruzínskej výpravy z otváracieho ceremoniálu
Okamžite sa otvorila debata o zodpovednosti. Bola trať príliš rýchla? Prečo neboli nebezpečné miesta lepšie chránené? Mal mladý pretekár vôbec jazdiť na takejto dráhe?
Vyšetrovanie oficiálne označilo nehodu za „tragickú kombináciu rýchlosti, ľudskej chyby a charakteru trate“. Pre mnohých to však bola nedostatočná odpoveď.
Podľa správy urobil Nodar „jazdecké chyby“, ktoré viedli k strate kontroly. Zvyčajne pri náraze sane ostávajú v dráhe, v tomto prípade však Kumaritašvili vyletel z trate a narazil do kovového nosníka. Podľa koronera zomrel na „mnohopočetné tupé poranenia“ po „náraze do pevných konštrukcií“.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch
Správa zároveň uvádza, že jeho „relatívny nedostatok skúseností“ bol „významnou nevýhodou“.
Americký reprezentant Christian Niccum to vlastne len potvrdil: „Je strašné povedať, že je to jeho vina, ale v konečnom dôsledku to bol on, kto sedel na sánkach. A tie nevyleteli samé. On ich pustil. To je na sánkach úplný základ.“
Lenže talianska legenda Armin Zöggeler, dvojnásobný olympijský víťaz, mala v ten istý deň tiež nezvyčajný pád. Rumunská sánkarka utrpela dva dni predtým ťažký náraz a stratila vedomie.
Rok pred olympiádou, keď jeden zo sánkarov dosiahol vo Whistleri svetový rekord 154 km/h, prezident medzinárodnej federácie Josef Fendt otvorene priznal obavy: „Znepokojuje ma to.“
Foto: SITA
Nebezpečný šport?
Aby bolo možné pochopiť mieru rizika, je potrebné rozumieť samotnému športu.
Zo všetkých troch olympijských kĺzavých športov – sánky, boby a skeleton – sú práve sánky všeobecne považované za najnebezpečnejšie. Jazdci ležia na chrbte a letia po ľadovej dráhe rýchlosťou až 150 kilometrov za hodinu, pričom trať sledujú pomedzi vlastné chodidlá.
Riadenie zabezpečujú jemnými pohybmi nôh a ramien.
Vybavenie majú pomerne jednoduché: rukavice, topánky, prilba a sánky. Tie sú vyrobené zo sklolaminátu a ocele a prispôsobené na mieru podľa výšky a hmotnosti športovca. Pohybujú sa na dvoch ostrých lopatkách, takzvaných bežcoch, ktoré sú jedinou časťou saní dotýkajúcou sa ľadu.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Pády nie sú nezvyčajné. Podľa Medzinárodnej sánkarskej federácie bola miera nehôd na dráhe vo Whistleri porovnateľná s inými dráhami vo svete. Počas troch rokov pred olympiádou tam zaznamenali 203 pádov pri viac než 30-tisíc jazdách na sánkach, boboch a skeletone.
Zatiaľ čo vyšetrovania pracovali s rýchlosťami, uhlami a normami, doma v Bakuriani plynul čas inak.
Žiaľ matky
Celú sitaciu pochopiteľne najhoršie znášala pani Dodo Kumaritašviliová, Nodarova mama. Dlhé roky po tragédii mala vážne psychické problémy. „Od tej noci som sa nevyspala. Nemôžem. Dávajú mi lieky, ešte aj teraz. Stále nedokážem zaspať sama,“ priznala sa novinárovi z New York Times asi štyri roky po smrti jej syna.
Dvakrát sa pokúsila o samovraždu. Raz vstala uprostred bezsennej noci a jednoducho vyšla do mrazivej tmy. Nezastavila sa po topánky ani po kabát. „Chcela som len kráčať, až kým nezomriem,“ povedala úprimne.
Čítajte viac Ticho, z ktorého mrazí... Ako bezohľadný Američan zničil životy dvoch odvážnych ľudí
Inokedy sa v Tbilisi pokúsila otvoriť dvere auta a vyskočiť priamo počas jazdy. Spočiatku sa hnevala, že jej pokusy nevyšli, neskôr však svoj osud jednoducho prijala.
„Nie je ani sekunda, ani minúta, kedy by som z tejto tragédie unikla,“ uviedla. "Nezostalo ani jedno percento z osoby, ktorou som bola predtým.
Celé ma to nútilo usmievať sa, správať sa normálnem. Kedykoľvek sa stane niečo dobré, prídem a porozprávam to Nodarovi. Môjmu synovi," opisuje, ako sa naučila zvládať náročnú situaciu.
Keď jej malá vnučka v Tbilisi rástla, chodievala sa o ňu starať. A keď sa zasa vracala domov do hôr, zavše vraj skríkla: „Som doma, synček,“ Potom sa pustila do varenia.
Pravda, to jej syn Nodar je bol dávno mŕtvy, no napriek tomu mu každý deň roky pripravovala jedlo. Zvyčajne ovocie, koláč alebo mäso, ale nikdy nie polievku, dokonca ani v tých najchladnejších dňoch. Jej syn totiž polievku neznášal.
„Keď dovarila, jedlo odniesla do synovej izby, sadla si medzi fotografie, trofeje a plagáty na stenách. Po niekoľkých hodinách jedlo odnášala a rozdala ho deťom, ktoré žili v okolí,“ opisoval mimoriadne silné okamihy novinár z The New York Times.
Celý život ju bude sprevádzať trauma, nikdy neuzná, že za tragédiu je zodpovedný aj jej syn, hoci sa po tejto smrti začali meniť veci, o ktorých sa predtým len diskutovalo.
Dôsledky, ktoré prišli neskoro
Už priamo po nehode – v onen tragický februárový deň 2010 – organizátori okamžite upravili trať. Štart sánkarských súťaží posunuli nižšie, čím znížili maximálnu rýchlosť. Zároveň pribudli ochranné bariéry. Pretekári nejazdili v podmienkach, v akých zomrel Kumaritašvili.
Dráha v Soči, kde sa o štyri roky neskôr konali olympijské hry, bola zámerne pomalšia a obsahovala bezprecedentné tri stúpajúce úseky.
Kumaritašviliho smrť sa totiž stala bodom zlomu v diskusii o bezpečnosti v rýchlostných zimných športoch. Odvtedy sa pravidlá sprísnili a dizajn tratí sa viac podriadil bezpečnosti než honbe za rekordmi.
Čítajte viac Londýn bol svedkom veľkej športovej tragédie. Ten, kto má rád tenis, v noci ťažko zaspával
Nodar Kumaritašvili je pochovaný pri Chráme Narodenia v centre rodného Bakuriani. Jeho hrob, s náhrobným kameňom zobrazujúcim ho na saniach pod olympijskými kruhmi, bol predčasom obohnaný jednoduchým drôtom. Rodina vraví, že po ňom niekedy prechádzali prasatá a dobytok.
Olympijské kruhy na kameni pripomínajú, že nie každý príbeh hier sa končí za cieľovou páskou.
