Skoky na veľkom mostíku sledovalo 140-tisíc divákov, čo je najvyššia návšteva na športovom podujatí u nás. Československá televízia uskutočnila zo šampionátu prvé farebné priame prenosy do celého sveta.
Vedúci československej výpravy na MS Martin Schelling, bývalý šéf slovenského lyžovania, minulý týždeň oslávil 92. narodeniny.
Od pamätného šampionátu uplynulo 55 rokov. Na čo si ešte aj teraz najradšej spomeniete?
Zostalo mi veľa pekných spomienok. Asi najdôležitejšie bolo, že som mal po jeho skončení dobrý pocit, že sme ho na vysokej úrovni zvládli, že všetko dobre dopadlo. Samozrejme, bolo to náročné, objavili sa aj problémy, ale rozhodujúci bol konečný dojem.
A ten bol pozitívny. Tak sme to vnímali nielen my, ale aj desaťtisíce návštevníkov. Na Vysoké Tatry sa sústredila pozornosť celého lyžiarskeho i športového sveta. Úžasné bolo množstvo divákov, prekonali naše očakávania, atmosféra bola výnimočná.
Medzi gratulantmi bol aj vtedajší americký prezident Richard Nixon…
Bol uveličený a poslal nám pozdravný list, kde vyslovil vďaku a uznanie, ako sme zvládli podujatie, ktoré aj on pozorne sledoval. Vyjadril sa, že podobné udalosti spájajú nielen športovcov z rôznych krajín, ale pomáhajú stavať mosty porozumenia aj medzi národmi.
Čítajte viac Klamári! Prečo končia nórske hviezdy? Kvôli dopingu, zatrhli im liek na astmu, tvrdí ruská legenda. Kde má dôkazy?
Spomenuli ste problémy. Čo bolo najzložitejšie?
Museli sme zvládnuť veľa rôznych úloh. Budovala sa infraštruktúra, trate, športoviská, vleky, hotely… Podujatie sme chystali takmer päť rokov, začali sme s prípravnými prácami ešte skôr, ako nám šampionát odklepli.
Tvrdým orieškom bolo zvládnuť dopravu. Tam to občas zahaprovalo, ale každý si to vie asi predstaviť. Zažili sme inváziu fanúšikov, dovtedy na takomto podujatí nevídanú.
Na slávnostnom otvorení na Štrbskom Plese bolo 80-tisíc ľudí a na záver na pretekoch na veľkom mostíku padol rekord – sledovalo ich 140-tisíc divákov. To bol obrovský zážitok. Veľa hostí prišlo zo zahraničia.
Čo zavážilo, že Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) pridelila v poradí 17. šampionát práve Štrbskému Plesu?
Výrazne sa o to pričinil Ján Mráz, skvelý človek i funkcionár, ktorý pôsobil aj vo vedení medzinárodnej federácie. Jeho pozícia bola veľmi silná, bol priateľom predsedu FIS Marca Hodlera.
Mal dobré kontakty, uznávali ho aj v zahraničí, veľmi pozitívne ovplyvnil kandidatúru. Garancie musela prevziať aj vláda. K tomu som trošku prispel aj ja.
Akým spôsobom?
Bol som v skupinke organizátorov, ktorá sa vybrala k vtedajšiemu podpredsedovi federálnej vlády Petrovi Colotkovi. Predložili sme mu našu predstavu, ako budú majstrovstvá sveta vyzerať, čo všetko treba urobiť, koľko by to asi stálo.
S Colotkom, ktorý sa pred MS stal aj predsedom slovenskej vlády, som sa poznal osobne, obaja sme študovali na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Bol o niekoľko rokov starší.
Foto: Archív SOŠV
Zobral ma trochu bokom a pýtal sa ma na môj názor. Neboj sa, zvládneme to, ubezpečil som ho. Vyjadril nám podporu, stal sa jedným z garantov úspešnej organizácie.
Dnes by vás i Jána Mráza možno označili za úspešných lobistov…
(smiech) Tak to bolo vždy, aj vtedy, aj teraz. Ak chcete niečo vybaviť a dosiahnuť, musíte mať kontakty a presadiť to na miestach, kde sa o tom rozhoduje. Bolo to v prospech dobrej veci, ktorá pomohla nášmu športu a spropagovala Československo.
Malo Štrbské Pleso súperov, keď sa diskutovalo o jeho kandidatúre?
O šampionát bol záujem, uchádzali sa oň ešte dve ďalšie silné strediská – Garmisch-Partenkirchen a Falun. Kongres FIS v Bejrúte nám pridelil šampionát tri roky pred jeho začiatkom. Sotva by nám prejavil takú dôveru, keby sme už aj vtedy nemali skúsenosti z organizovania lyžiarskych súťaží, v severských i zjazdových disciplínach.
Vo Vysokých Tatrách sa konal napríklad tradičný Tatranský pohár. Ale ako som už povedal, bolo potrebné urobiť množstvo vecí. A tiež sa vyrovnať s jednou špecifickou situáciou.
Akou?
Tatranci sa pozerali na funkcionárov z Bratislavy trochu pomedzi prsty a vládlo medzi nimi aj mierne napätie. Ale myšlienka šampionátu a túžba zainteresovaných, aby bol po športovej i spoločenskej stránke úspešný, všetkých spojila.
Spolu sa pustili do tvrdej práce. Dovtedy bola centrom Vysokých Tatier najmä Tatranská Lomnica. Štrbské Pleso nemalo taký význam ani cveng. Dokonca bolo trošku zanedbávané.
Čítajte viac Zmenil sa mi život, mala som iné ciele. Vlhová na Štrbskom plese potešila aj zarmútila fanúšikov
Spomínam si, že keď sme začali uvažovať o kandidatúre, mali sme v Lomnici poradu. Lacko Harvan, znalec tatranských pomerov, vtedy vyrukoval s návrhom, že súťaže by mali byť na Štrbskom Plese, že tam sú najlepšie prírodné podmienky.
Mnohí tvrdili, že areál na Štrbskom Plese patril v tom čase medzi najlepšie na svete…
Netrúfam si to porovnávať. Vo svete bolo viacero pekných a moderne vybavených lyžiarskych stredísk. Ale môžem potvrdiť, že náš naozaj patril k špičke. Vtedy sa tam postavilo všetko. Ľudia, ktorí budovali mostíky či bežecké trasy, boli v najlepšom zmysle slova machri a využili najlepšie skúsenosti zo sveta.
Vybudovali športoviská, ktoré mali svetové parametre. Patrili medzi najmodernejšie. Spomeniem aspoň Janka Terezčáka, autora tratí. Pod jeho vedením vyrástli aj mnohí skvelí reprezentanti.
Aká bola vaša úloha v čase šampionátu?
V roku 1968 ma zvolili za predsedu Slovenského lyžiarskeho zväzu, mimochodom, pracoval som v tejto funkcii viac ako dvadsať rokov. Na šampionáte som viedol československú výpravu, ktorá patrila medzi najpočetnejšie.
Na čele organizačného výboru stáli Tatranci. Predseda bol Jozef Lukáč, jedným z podpredsedom Ladislav Harvan. Ján Mráz sa ujal funkcie tajomníka. To boli všetko skúsení a schopní chlapi. Žiaľ, už nie sú medzi nami.
Čítajte viac Slováci sa na MS v lyžovaní zapísali do histórie. Bratia Žampovci sa postarali o výnimočný moment
Československá výprava patrila medzi najúspešnejšie. Najmä zlatá medaila združenára Ladislava Rygla bola senzáciou. Vravelo sa, že vyťažil z domáceho prostredia, že mu pomohla znalosť bežeckej trate…
Niečo na tom bude, ale túto otázku sme vtedy ani neskôr neotvárali. Je fakt, že k takému úspechu sa v dlhej kariére predtým ani potom už nepriblížil.
Na záver sa domáci fanúšikovia tešili ešte zo striebra. Vybojoval ho v krásnych pretekoch na veľkom mostíku Jiří Raška. Ako si spomínate na túto legendu československého športu?
Bol to úžasný skokan i človek. Patril medzi favoritov, veď dva roky predtým v Grenobli sa stal olympijským víťazom. Pod mostíkom boli davy nadšených ľudí. Medzi divákmi nechýbali ani najvyšší predstavitelia krajiny.
Stretávali ste sa nimi?
S niektorými. Prezident Ludvík Svoboda prežil vo Vysokých Tatrách celý šampionát. Býval v jednom penzióne v Tatranskej Lomnici, niekoľkokrát nás prijal.
Pred MS sa na Štrbskom Plese i v okolí vybudovalo veľa športovísk i rôznych objektov, ktoré slúžili na šport. Dnes mnohé chátrajú, mostíky sú nefunkčné. Na Slovensku chýbajú úspešní bežci či skokani, ktorých sme v minulosti mali. Čomu to pripisujete?
Ťažko sa mi to porovnáva a analyzuje, radšej by som sa do toho nepúšťal, už dlho v športe a ani v lyžovaní nepracujem. Športoviská aj mostíky sa po šampionáte ešte dosť dlho využívali. Ale často je to o financiách.
Aj mnohé iné športy mali problémy. Mnohé veci sme zanedbali. A nesmieme zabudnúť, že v čase svetového šampionátu sme boli súčasťou Československa. Česi boli v lyžovaní o niečo pred nami, mali šikovných trénerov, odborníkov, pretekárov. Ťahali často aj nás. Spolu sme boli silnejší.
Foto: Gabriel Bodnár
Na MS 1970 boli prelomové prvé farebné prenosy, ktorá zabezpečovala Československá televízia. Vy ste pracovali dlhý čas v televízii ako redaktor. Ako ste vnímali túto historickú udalosť?
Už v tom čase som pôsobil v televízii ako zahraničný redaktor, neskôr som pracoval aj ako zástupca šéfredaktora. Chvíľu som mal dokonca ponuku aj z redakcie športu. O to viac ma zaujímalo všetko, čo súviselo s prenosmi.
Zabezpečovali ich desiatky ľudí, boli to väčšinou moji kolegovia a priatelia, takže som medzi nich chodil a sledoval som ich prácu. Bol to jeden z významných medzníkov v televíznom vysielaní.
Boli ste aj aktívny lyžiar?
Pochádzam z Novej Bane, okolo bolo dosť lyžiarskych terénov, odmalička som sa tomuto športu venoval. Ale dotiahol som to len na krajskú úroveň.
Stále sa udržiavate v dobrej psychickej i fyzickej kondícii. Venujete sa ešte nejakým pohybovým aktivitám?
Som členom klubu Penati, ktorý sídli v Dúbravke. Chodím tam plávať.
Ako často? Raz do týždňa?
Usilujem sa, aby to bolo častejšie, aspoň dvakrát v týždni.
Máte recept na plnohodnotný život vo vašom veku?
Nerobím nič výnimočné ani sa špeciálne nestravujem. Ale stále sa snažím byť aktívny. Som pozorovateľ toho, čo sa okolo mňa deje. Odoberám Pravdu, čítam ju denne, ale sledujem aj iné médiá, pozerám televíziu.
A stále sa stretávam s priateľmi. Mám dve partie – televíznu, sú v nej bývalí kolegovia z brandže, a druhá je športová, najmä lyžiarska. Keď som pred pár dňami oslavoval narodeniny, stretli sme sa desiati.
Boli medzi nimi aj ľudia, ktorí patrili v roku 1970 medzi organizátorov MS?
Stále je dosť ľudí, ktorí túto výnimočnú udalosť zažili. Ale z tých, ktorí patrili medzi hlavné postavy organizačného tímu, už nežije asi nik. Aspoň o tom neviem. Boli to zväčša starší ľudia ako ja. Kamaráti, s ktorými sa stretávam, sú v porovnaní so mnou všetci mladší. Medzi nimi som už staršina.
Na Štrbské Pleso prišlo 320-tisíc divákov
Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní vo Vysokých Tatrách sa uskutočnili od 14. do 22. februára. Na šampionáte sa zúčastnilo 500 športovcov z 25 krajín.
Na malej rozlohe boli všetky športoviská, dva skokanské mostíky, rozhodcovské veže s tribúnami, 40 km bežkárskych tratí atď. Vybudovala sa zubačka z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso, zo Starého Smokovca začala na Hrebienok premávať lanovka, zrekonštruovali sa električkové trate.
Hlavným strediskom bol Hotel FIS, neďaleko vyrástli Panoráma, Hotel Park, viaceré zotavovne a ubytovne. V Tatranskej Lomnici postavili obchodný dom Prior.
Budovala sa infraštruktúra, cesty, parkoviská, telekomunikačné zariadenia. V prípravách na svetový šampionát sa preinvestovalo až 1,6 miliardy Kčs.
Technickou senzáciou boli prvé farebné televízne prenosy do 30 krajín. Pomohol Slovnaft, ktorý financoval nákladný prenosový voz s potrebnou technikou.
Celá krajina žila týmto podujatím, v mestách sledovali veľké skupiny ľudí farebné prenosy na televízoroch vo výkladných skriniach obchodných domov. Na šampionáte sa akreditovalo takmer 500 pracovníkov médií.
Podujatie sa zapísalo do dejín lyžovania s dovtedy najvyššou návštevnosťou. Súťaže na Štrbskom Plese videlo dovedna neuveriteľných 320-tisíc divákov, čo bolo viac ako aj počty divákov na lyžiarskych súťažiach zimných olympijských hier.
