Martina Halinárová zostala pri svojom milovanom športe ako fanúšička a pozorne sleduje aj svetový šampionát v Lenzerheide, ktorý dnes pokračuje šprintom žien (od 15.05 h).
„Viac ako na ženské sa teším na mužské preteky. Sú napínavejšie, je v nich väčšia konkurencia,“ vraví bývalá reprezentantka.
Na MS 1999 v Kontiolahti vybojovala v stíhačke senzačné striebro a stala sa prvou Slovenkou s cenným kovom zo svetových šampionátov.
Je spomienka na úspech vo Fínsku jednou z najkrajších v kariére?
Určite. Išlo o jedny z prvých stíhacích pretekov, dovtedy sme jazdili len rýchlostné a vytrvalostné disciplíny. Na stíhačku som bola výborne pripravená bežecky, aj lyže išli super. Na poslednom kilometri som vedela, že za mnou ide Magdalena Forsbergová, podľa mňa najlepšia biatlonistka aká kedy súťažila. Povedala som si, že ma nedobehne a tak sa aj stalo.
V Kontiolahti je zrejme najnáročnejší kopec, čo sa v biatlone jazdí, ale ja som si ho užívala. V cieli som si najskôr myslela, že som tretia, ale prišiel za mnou už nebohý novinár Ivan Kováč a zvestoval mi, že sa môžem tešiť z druhého miesta. Bolo to skvelé.
Ako ste sa vyrovnali s náročnými podmienkami?
Je pravda, že vtedy v Kontiolahti bola strašná zima. Teplota klesla aj na mínus 37 stupňov, začiatky pretekov sa niekoľkokrát posunuli a my sme museli čakať. Trénovali sme v mraze, ešte sme nemali také kvalitné oblečenie. Od lekárov sme dostali obväzy na tvár, ale ani tie príliš nepomáhali. Ak idete dole kopcom, mínus 30 je cítiť ako mínus 50.
Foto: TASR, Slovenský biatlon
Dá sa vôbec stlačiť spúšť pri takom mraze?
Veru, nebolo to jednoduché. Aj pri takej zime dáte pri streľbe rukavicu z prsta dole. Niekedy sa na spúšť doslova „prilepil“. Nuž, Fínsko je Fínsko, som rada, že som zažila aj také momenty.
Boli MS 1999 vrcholom vašej kariéry?
Áno, beriem ich ako svoju „topku“ predovšetkým čo sa týka pripravenosti. Išlo sa mi skutočne úžasne, práve behom som vybojovala striebro.
Ale som hrdá aj na ďalšie moje výkony – šieste miesto na ZOH v Lillehameri, štafetu na olympiáde v Nagane, kde som bola prvá na svojom úseku a celkovo sme skončili štvrté. Aj dve zlatá z ME majú pre mňa veľkú hodnotu. Vtedy chodila na európske šampionáty nabitá konkurencia.
Je náročné načasovať formu na svetový šampionát?
Za mojich čias sme trénovali akoby samé, nemali sme okolo seba veľkých odborníkov. V roku 1992 padol slovenský šport na „papuľu“. Ako pretekárky sme mali viac skúseností ako tréneri, ktorí nás dostali na starosť. Učili sa oni od nás.
Boli sme bežci a oni len biatlonisti. Bol to čistý amaterizmus, keď to teraz spätne hodnotím. Terajší tréneri ako Juraj Sanitra už majú čo-to za sebou. Ak by som mala vtedy poznatky, ktoré som neskôr získala ako pretekárka a neskôr ako trénerka, tak veľa vecí urobím v tréningu inak. Ale jedna skutočnosť sa nemení – týždeň pred MS je už zbytočné trénovať.
Čítajte viac Hrôza pre biatlonistku po zbabranej štafete: Prajem ti všetko zlo sveta, napísali jej na sociálnej sieti
Skutočne?
Áno, dokonca pretekár tým môže niektoré veci pokaziť. Dôležitejšie je, aby sa dostal do mentálnej pohody.
Na čo sa tešíte počas MS v Lenzerheide?
Milujem mužské preteky, sú napínavé. Ale rada si pozriem aj ženské disciplíny. Biatlon je úžasný v tom, že nikdy nemáte vopred určeného víťaza. V tom je iný ako napríklad bežecké lyžovanie.
Neznamená to, že najlepší pretekári vo Svetovom pohári automaticky poberú cenné kovy aj na MS. Medzi ženami sa teraz darí mladším pretekárkam. Som na ne zvedavá, rastie medzi nimi veľmi silná generácia.
Čo by mohlo byť úspechom pre slovenskú reprezentáciu?
Paulína Bátovská-Fialková sa vrátila po materstve a ukazuje dobrú bežeckú formu. Bola zdravá, jej telo funguje akoby o dve triedy vyššie. Nie je pretekárka, ktorá je spokojná s miestami okolo tridsiatky. Nemyslím si, že je výborná strelkyňa, nikdy taká nebola. Teraz sa v streľbe trochu trápi, ale pracuje na tom, veľmi chce. Už je len na nej, čo predvedie na strelnici, lebo bežecky ukazuje veľmi dobré časy. Ema Kapustová sa trápi v behu. Na januárových ME v Taliansku nemohla byť spokojná s časmi a neviem, či sa za dva týždne v tomto smere dá niečo spraviť.
Fyzicky to „nedáva“ tak, ako vlani a z toho potom pramení aj nie najlepšia streľba. Nie je to Ema, ktorú sme poznali vlani. Anastasia Kuzminová bežecky nebola zlá, ale rozprávala o tom, že posledné kolo silovo odchádzala. Darmo, medzi organizmom 20-ročnej a 40-ročnej pretekárky je rozdiel. Uvidíme, ako sa dievčatá so všetkými okolnosťami vyrovnajú.
Čítajte viac Najlepší výsledok po rokoch! Slovenky na čele s Kuzminovou predviedli parádnu štafetu
A čo štafeta?
Nemám od nej veľké očakávania.
Neveríte jej ani po tom, ako Slovenky pred mesiacom na podujatí SP v Ruhpoldingu skončili na siedmom mieste?
Áno, bol to solídny výsledok, ale potom boli aj také, ktoré vôbec neboli dobré. Umiestnenie do šiesteho miesta by bolo nádherné, ale nepočítam s tým. Treba povedať, že Ruhpolding je jedna z najľahších tratí, aké existujú v seriáli SP. Navyše, pár dobrých krajín v týchto pretekoch „vybuchlo“, čo sa nám našťastie nestalo.
Trate v Lenzerheide sú vo vyššej nadmorskej výške a z toho dôvodu sú náročnejšie. Kľúčové bude dobre zastrieľať, chyba po dobíjaní znamená trestné kolo a to je konečná. Umiestnenie Sloveniek bude záležať aj od toho, ako si povedú konkurenčné výbery.
Ak by ste boli reprezentačná trénerka, ponecháte poradie Kapustová, Bátovská-Fialková, Kuzminová, Remeňová?
Zrejme áno. Prvý úsek pre Kapustovú, tým že nie je až tak fyzicky zdatná, je veľmi dobrý. Aj ďalšie úseky by som nechala tak.
Foto: fb slovensky biatlon
Čo vy a biatlon? Chýba vám niečo z neho – výzvy, kamarátstva, súťažné napätie?
Absolútne nič. Pozriem si ho, kedy chcem. Ani nemôžem povedať, že by mi chýbali ľudia či vzťahy. Žijem si svoj život. Rozlúčili sme sa ako sme sa rozlúčili, niektorí ľudia už pri tomto športe ani nefungujú. Snažila som sa slovenskému biatlonu pomôcť, otvoriť ľuďom oči.
Prišlo na moje slová – keby nenastúpila Kuzminová ako najstaršia pretekárka v tíme a nevrátila sa Paulína, tak na MS by nás čakala jedna veľká katastrofa. Najstaršie baby zachraňujú celé družstvo.
Vedenie zväzu predstavilo „víziu 2030“, na preteky posiela zástupy dorastencov či juniorov. Má slovenský biatlon svetlú budúcnosť?
Vidím v tom veľkú bublinu, očakávania by som držala nižšie. Áno, zväz sa snaží, robí si svoju robotu. Ale keď máte tridsať športovcov a všetci sú reprezentanti, potom väčšinou platí, že nie všetci vydržia. Štyri roky za chvíľu uplynú, som zvedavá, ako „vízia 2030“ dopadne. Treba sa na veci pozerať triezvo a nie cez ružové okuliare.
Ten, kto pozná biatlon, vie, že teraz sú to 20-, 21– či 22-ročné dievčatá, ktoré stoja na stupni víťazov. Kedysi dorastenecké preteky ani neexistovali. Bola som juniorka, po dovŕšení 19 rokov ma dali medzi ženy a súťažila som s nimi. Híkame nad umiestneniami v juniorských kategóriách, ale potom pretekárka príde do Svetového pohára už medzi ženy a je z toho „prúser“. Odporučila by som ísť do toho s menšími chválospevmi a väčšou skromnosťou.
Čomu sa teraz venujete?
Pôsobím ako kondičná trénerka v Dukle Banská Bystrica. Mám svojich zverencov, ktorým pomáham, som spokojná. Matej Tóth (bývalý riaditeľ Dukly Banská Bystrica, pozn.) mi raz povedal: nechoď tam, kde ťa nechcú. Realizujem sa v tom, čo viem. Strelec Patrik Jány je majster Európy, spolupracujeme už osem rokov. Na Dukle som k dispozícii aj ďalším strelcom, zjazdárom či vodným slalomárom.
Foto: SITA, Dušan Hein
Fanúšikovia nielen na sociálnych sieťach vás chvália, že stále vyzeráte výborne. Aj sa tak cítite?
Nemala som jednoduchý život, bola som sama matka na syna. Keď som prišla do Dukly ako trénerka, vypočula som si viacero útokov na moju odbornosť. Ale išla som si svojou cestou a rýchlo som pochopila, že psychohygiena je pre mňa šport. Tiež som si uvedomila, že keď budem úprimný človek smerom k svojim zverencom a budem im chcieť dať to najlepšie, napriek tomu, že okolie na mňa kydalo, tak športovci ocenia, čo pre nich robím.
Zároveň platí, že sa im snažím ísť príkladom. Nie som tréner, ktorý buzeruje a rastie mu pupok. Pochopila som, že v päťdesiatke, keď sa chcem postaviť zo stoličky, musím na sebe pracovať. Takže praktizujem veľa pohybu, keď mám možnosť, tréning so zverencami si odmakám s nimi. Keď má človek kondíciu, život nielen po fyzickej, ale aj po mentálnej stránke zvláda úplne inak.
Tvrdíte, že keď je človek spokojný sám so sebou, aj okolie je spokojné. Platí to vo vašom osobnom i profesionálnom živote?
Som presvedčená, že áno. Ale musíte to robiť s čistou dušou. Po rozvode som pochopila, že moje dieťa bude šťastné len vtedy, ak budem šťastná ja. Chvíľu mi to trvalo, ale môžem povedať, že teraz som spokojný a šťastný človek. Ak ste férový voči sebe, vráti sa vám to. Je to karma – čo dávaš, to dostaneš.
