Udržiava sa v dobrej kondícii, spomína na horolezecké legendy a vysvetľuje, prečo neverí, že Mallory a Irvine, ktorého kus nohy nedávno našli pod Everestom, vystúpili naň pred sto rokmi ako prví.
Zažili ste prvé expedície do Himalájí. V čom sa líšili od súčasných?
Dnes je len málo výprav, aké bývali kedysi, keď každá predstavovala veľkú udalosť. A ten, kto ju organizoval, chcel, aby si ju svet všimol a venoval jej pozornosť. Druhý kontrast, ten najhorší, sú súčasné masové everestské púte.
Každý z účastníkov má dvoch i troch šerpov, nosia im kyslík a starajú sa im o servis. Ak hovoríme o horolezcoch, v porovnaní s minulosťou sa výrazne znížili ich počty vo výpravách. Napríklad na Evereste 1984 nás bolo viac ako dvadsať.
Ako sa zmenili podmienky?
Toho je viac. My sme spočiatku nemali peniaze na letenky, presúvali sme sa do Himalájí na nákladných autách. A keď sme putovali pod Everest, pomáhalo nám vyše 100 nosičov.
Mali sme veľa zásob, potravín, materiálu. A bolo nás dosť. Teraz si často horolezci zoberú v Káthmandú vrtuľník a sú hneď v základnom tábore pod osemtisícovkou.
To sa vám nepáči?
To je v poriadku. Prečo to nevyužiť, keď je taká možnosť? Aj Peter Hámor to využíva. Ak nájde sponzorov, ušetrí veľa vzácneho času. Chodí do Himalájí rok čo rok a obdivujem ho, že ho to ešte baví, hoci už vyšiel na všetky osemtisícovky. Zvládol aj výstupy, ktoré si zaslúžia veľkú pozornosť.
Lebo výstupy po takzvaných normálkach už horolezcov príliš nezaujímajú. A nie je ani natoľko dôležitý fakt, na koľko osemtisícoviek niekto vyšiel, ale akým spôsobom, akú horolezeckú hodnotu majú výstupy. Keď niekto zvládne Everest s pomocou kyslíka, to si nik vo svete už ani nevšimne.
Aj vy ste stáli na čele výpravy, ktorá mala veľký ohlas, hoci neviedla na osemtisícovku…
V roku 1978 sme sa vybrali na severný vrchol Nanga Parbatu, ktorý je vysoký 7 816 metrov. Každý sa vždy zaujímal o hlavný vrchol vo výške 8 125 metrov. Severný sme zvládli prvovýstupom západnou triapolkilometrovou stenou.
Práve náročná stena bola dôležitejšia ako výška. Tento výkon vzbudil záujem. Napísal mi šéfredaktor prestížnej ročenky American Alpine Journal, ktorá má aj kapitolu – Čo významné sa vo svete stalo. Chcel vedieť podrobnosti a tvrdil, že táto informácia nemôže v ročenke chýbať.
Často sa hovorí o výstupoch s podporou umelého kyslíka a bez neho. Ako by ste laikovi vysvetlili rozdiel medzi takými výkonmi?
Umelý kyslík je v horolezectve doping. Ak ho niekto použije, utvorí si prostredie, ktoré nezodpovedá výške, v ktorej sa ocitol.
Ak vystúpil na métu osemtisíc metrov a pomáha mu umelý kyslík, akoby sa pohyboval takmer o dvetisíc metrov nižšie. A to je už podstatný rozdiel. Presvedčil som sa o tom napríklad na expedícii Everest 1984, kde som desať dní trávil vo výške šesťtisíc metrov a o niečo viac.
Prečo toľko dní?
Plnil som tam rôzne úlohy. Vynášali sme postupne všetky potrebné veci. Nemali sme úplný prehľad, čo kde je. Robili sme tam poriadok. Vedúci expedície Fero Kele mi dal zoznam, čo v ktorom výškovom tábore musí byť.
Dva razy som vyšiel do výšky 7 300 metrov. A raz až do štvrtého tábora vo výške 8 050 m. Nemal som tam nijaké povinnosti, len som to urobil pre osobný pocit, že som sa dostal tak vysoko. Vydržal som tam desať minút a rýchlo som sa otočil. Ale Jožo Just tam ukázal neskutočné veci…
Foto: Archív ŠK IAMES
Čo konkrétne?
V roku 1984 vystúpili na Everest prví Slováci – Jozef Psotka a Zoltán Demján. Prvý z nich zahynul, keď zostupoval z vrcholu. Keď sme s ním stratili kontakt, Kele žiadal, aby sme sa ho pokúsili hľadať. A ak sa dá, aby sme vystúpili až do piateho tábora, do výšky 8 300 metrov.
Jediný, kto to vtedy dokázal, bol Just. Ten aj Juzeka našiel, ale už mŕtveho. Čo robí s človekom extrémna výška, som zažil aj v Hindúkuši na kopci Nošaq, čo je najvyšší vrch Afganistanu.
A Hindúkuš nie je osemtisícové horstvo…
Nošaq leží vo výške 7 492 metrov. Špeciálne na túto príležitosť som si kúpil farebný film, ktorý nebolo ľahké zohnať. Viezol som ho z Bratislavy tisíce kilometrov, až na vrchol Nošaqu. Tam som si chcel spraviť diapozitívy. Až po zostupe v základnom tábore som zistil, že ich mám tri – z dvanástich.
Vôbec som si to neuvedomoval. To je len malý príklad, že v takej výške je myslenie poznamenané, mozog nedostáva dostatok kyslíka. Od roku 1978, keď Messner a Habeler ako prví vystúpili na najvyššiu horu sveta bez umelého kyslíka, vieme, že sa to dá. Ale zatiaľ nevieme, koľko v takej výške človek vydrží.
S podporou umelého kyslíka môže na Everest vystúpiť každý? Je to také jednoduché?
To si nemyslím. Musí mať niečo za sebou. Nepoznám nikoho, kto by len tak prišiel do Himalájí a vybehol si na Everest. Ale kyslík hrá vo výstupoch významnú úlohu.
Nikoho, kto vystúpi na Everest s jeho podporou, neodsudzujem. Len to neglorifikujem a neberiem to ako vážny športový výkon. Pre všetkých, čo vystúpia na vrchol najvyššej hory, to má však veľký význam a je to ohromný zážitok.
Nedávno spôsobil rozruch nález časti nohy na úpätí Everestu, mala patriť Irvinovi, ktorý sa spolu s Mallorym pokúsil vystúpiť na vrchol pred sto rokmi. Stále platí, že ich pokus bol neúspešný a na Evereste stáli ako prví Hillary a Tenzing Norkej 29. mája 1953…
Neverím, že Malloryho a Irvinov pokus bol úspešný. Je to len špekulácia. Niečo o tom viem. Najmä vďaka Messnerovi. Podobné úvahy sa objavili, keď našli Malloryho telo. Isté je len to, že oboch videli tristo metrov pod vrcholom. Potom ich zahalili mračná. Messner sa touto otázkou detailne zaoberal, napísal knihu Malloryho druhá smrť.
Urobil logický a vyargumentovaný záver, že je vylúčené, aby vystúpili na vrchol. Lebo na ceste zo severu, po ktorej išli, existuje na hrebeni pod Everestom asi tridsaťmetrový úsek, takzvaný výšvih, nedá sa prejsť bez rebríka. Ten nainštalovala čínska výprava a využili ho všetci ďalší. Rebrík v roku 1924 neexistoval.
V roku 1988 podnikli výstup na Everest alpským štýlom náročnou Boningtovovou cestou štyria Slováci. Vrchol dosiahol Just, pri zostupe všetci zahynuli. Táto udalosť sa zapísala do histórie ako najväčšia tragédia slovenských športovcov. Zostala neobjasnená…
Všetci boli špičkoví horolezci. O tom, čo sa 17. októbra 1988 presne stalo, sa stále špekuluje. Zmizli bez stopy. Ja som presvedčený, že ich zmietla lavína. Inak si to neviem vysvetliť.
Just s Becíkom krátko predtým v rámci aklimatizácie „vybehli“ na Lhoce – štvrtú najvyššiu horu planéty s 8 516 metrami. Čo sa dá ešte viac urobiť v príprave…? A na Evereste ich zabila výška.
Zažili ste expedície s viacerými účastníkmi. Na vrchol vystúpili alebo sa o to pokúsili vždy jednotlivci, ktorí boli na tom najlepšie. Aká bola úloha ostatných členov výpravy?
Boli medzi nimi nielen horolezci, ale aj lekári, fotografi, filmári… Všetci sa podieľali na príprave trasy, budovaní výškových táborov, vynášaní materiálu… Na Evereste 1984 sa utvorili postupne tri výstupové dvojice, dve sa z rôznych dôvodov predčasne vrátili. Až tretia vystúpila na vrchol.
Odohrala sa však aj situácia, o ktorej sa málo hovorí. Prvá podnikla vrcholový útok dvojica Just a Ang Phurb. Zastavilo ju zlé počasie. Ale ešte pred ňou vyrazil hore na vlastnú päsť Pavel Pochylý…
Z toho, čo sa vtedy udialo, som dodnes nešťastný. Pochylý bol kontroverzná postava a ak hovoríme o tejto výprave, nemôžem povedať o ňom nič dobré. Bol talent a dokázal aj úžasné veci, no mal som občas pocit, že mu chýbal pud sebazáchovy.
Ale na osemtisícovku nikdy nevystúpil. Keď sme dorazili do Nepálu, vyhlásil, že je lepší ako my všetci dokopy a nebude s nami strácať čas, ale vylezie na Everest sám Boningtonovou cestou. Napokon sa však pohyboval len po ceste, ktorú sme my budovali.
Foto: Archív ŠK IAMES
Do akej výšky sa dostal?
Do štvrtého tábora, čo je 8 050 metrov. Ale najprv vystúpil do tretieho aj s kameramanom Milanom Matisom. Našli sme ich v stane, ležali tam už od predchádzajúceho večera. S Justom sme ich donútili, aby vstali a začali zostupovať. Ja som pomáhal Matisovi, ktorý bol pomalší.
Každú chvíľu si sadal, musel som na neho aj zvýšiť hlas a stále ho burcovať. Keď sme prišli do základného tábora, Pochylému sme, samozrejme, vyčistili žalúdok, vyhodili ho z expedície.
Pomohlo to?
O niekoľko dní vyrazil hore sám a skončil vo štvrtom tábore. Všetko sa zopakovalo, museli sme ho zachraňovať. Od Miša Orolína, ako sa hovorí, dostal aj po hube. To sa medzi chlapmi občas stane… Pochylý uznával len seba a kašlal nielen na ostatných, ale aj na zákony. Dostal sa neskôr aj za mreže.
Za čo ho odsúdili?
V tom čase sme robili rôzne výškové práce, na budovách, komínoch, skalách. Na to si nemohol trúfať hocikto, horolezci si takto privyrábali. Aj Pochylý. Bral veľké peniaze aj na fiktívne osoby. On tú prácu síce v podstate urobil, ale aby vysoká suma neklala oči, rozložil ju na viacerých, na vymyslené osoby.
Zúčastnili ste sa na himalájskych expedíciách, ale nikdy ste nestáli na osemtisícovke. Nemrzí vás to?
Možno mi to niekto neuverí, ale určite nie. Ja som si svoju robotu na expedíciách vždy odrobil. Na Hindúkuši, ktorý som už spomenul, mal vážne problémy Rudo Mešo. Našli sme ho traja. Okrem mňa Paľo Rajtár a Jano Čupel.
Vybrali sme sa pôvodne len naľahko, bez výstroja oproti dvom kamarátom, ktorí sa vracali zhora. Stretli sme sa najprv s jedným z nich, mal toho plné zuby, ale zišiel. Druhý bol Rudo, ktorý zostal hore, našli sme ho takmer v sedemtisícovej výške.
Prečo nezostúpil s kamarátom?
Ocitol sa na pokraji síl, ešte ako-tak komunikoval, ale už nebol schopný zostúpiť. Umieral. V stane sme objavili len dve tridsaťmetrové šnúry. Skrátim to. S veľkými problémami sme ho dostali dolu, museli sme zvládnuť najmä vyše tristometrovú strmú stenu.
Spúšťali sme ho pomaly dolu, trvalo nám to niekoľko hodín. Tento výkon mi dal zabrať. Neskôr sa ma na rôznych besedách pýtali, ktorý výstup si najviac cením. Vždy som odpovedal rovnako: nijaký výstup, ale to, že som sa podieľal na záchrane Ruda Meša. To je najviac, čo som v horách dokázal.
Čítajte viac Prví Slováci, ktorí dobyli najvyššiu horu sveta: Domov sa vrátil iba jeden. Čo sa v októbri 1984 pokazilo na Evereste?
Boli ste skoro desať rokov aj šéf JAMES. Funkcionárčenie ľuďom hôr príliš nevonia… Ako si na to spomínate?
JAMES má pre mňa aj veľkú duchovnú hodnotu. Jeho história, to, ako vznikol, čo znamenal, to zostáva skoro posvätné. Keď oslavoval storočnicu, vyšla kniha a ja som v nej mapoval prvých 40 rokov, takže jeho príbeh poznám. Pre mňa bola česť, že som mu mohol slúžiť.
Oslavujete 85 rokov. Na čo by ste si ešte v tomto veku trúfali?
Ak narážate na nejaký výstup, tak to už je minulosť. Ale na Brnčalku vo Vysokých Tatrách som sa zatiaľ vždy dostal.
Mal som aj zdravotné problémy, zrazila ma na priechode jedna pani, k tomu sa nechcem vracať, ale v teréne sa už musím pohybovať s palicami. A mám aj chorú manželku, ktorá si vyžaduje moju starostlivosť, a keď sa niekam vyberiem, musí ma zastúpiť jedna z dvoch dcér alebo mi pomôže opatrovateľka.
Vyšli by ste v osemdesiatke s kyslíkom na Everest?
Nie, nevidel by som dôvod. Ako som povedal, odkedy Messner a Habeler vyšli na Everest, urobili čiaru a pre horolezca je kyslík doping. Pravda, pokiaľ mu nezachraňuje vo výškach život.
Spolupracovali ste so slovenskými horolezeckými osobnosťami. Ktorý výkon pokladáte vy za najhodnotnejší?
Poznám všetky osobnosti v slovenskom horolezectve v uplynulých desaťročiach. Mám ich rád, sú to moji priatelia. Žiaľ, mnohí už nežijú. Blízko som mal k Jožovi Justovi i k Zolovi Demjánovi. Dávnejšie mi poslal list a podpísal sa – Tvoj učeň Zolo. To si vážim.
Veľkou udalosťou bol úspešný výstup na Nanga Parbat 1971. Prvá osemtisícovka, na ktorej stáli Slováci – Ivan Fiala a Michal Orolín. Vtedy boli doma populárni ako najlepší futbalisti či hokejisti. Ale športovo najcennejší bol bez debaty Demjánov prvovýstup na Dhaulágirí 1988. Vyhlásili ho za najhodnotnejší výkon roka na svete.
Čo výstup na Everest 1988?
Jednoznačne výnimočný výkon. Ale zahynuli tam štyria špičkoví horolezci, naši výborní kamaráti. Preto o úspechu nemôžem hovoriť.
Čítajte viac Pohľad na mŕtve telá ešte stále spracováva. Prvá Slovenka na Mt. Evereste vysvetlila, prečo zvolila kyslíkovú cestu