Koľko vám trvala príprava Lomnického sedla?
Asi šesť dní. Tamojší ratrakisti sú neskutoční frajeri, pripravili to tip-top. Noc pred našim pokusom jazdili vkuse od piatej večera do tretej rána.
A je vôbec Lomnické sedlo najlepším miestom na Slovensku na vytvorenie tatranského rekordu?
Jednoznačne. Dovolím si tvrdiť, že ak by bol v sedle tzv. jarný firn, akýsi zrnitý kašovitý sneh, ktorý sa mení na ľad, potom by to bolo iné. Taký sneh je na rýchlostné lyžovanie najlepší. V tom prípade by sa dalo ísť aj o dvadsať kilometrov rýchlejšie. Potrebujeme teplejší slnečný deň bez vetra. Žiaľ, nebol to ten prípad. Pretekár musí mať aj šťastie a ja som ani pri ideálnej jazde rekord prekonať nemohol.
Nemholi ste si pokus zopakovať?
Mal som tri. Prvá bol tréningový, kde som sa spúšťal z troch štvrtín kopca, je to zoznamovacia jazda, keďže terén sa mení každý deň. Druhá sa začína 50 metrov pod vrcholom, je to niečo ako semifinále. A potom sa ide nadoraz. Mne však finále nevyšlo najlepšie.
Čo sa stalo?
Zahranil som. Predovšetkým v sedle to je nebezpečné, lebo zjazdovka má sklon. Keď zaťažíte ľavú nohu a pravú máte voľnejšiu, tak má tendenciu hraniť na vnútornej strane lyže. Keď sa mi to stalo, hneď som vedel, že rekord je pasé.
O akú rýchlosť vás také zahranenie pripraví?
V pohode tri-štyri kilometre dole. To by sa jednoducho nemalo stať. Nešiel som však absolútne na podlahu, s ostatnými lyžiarmi sme sa dohodli, že bezpečnosť je na prvom mieste. Hlavy sme mali vyššie, aby sme mali lepší výhľad na trať. To sú ďalšie dva kilometre dole. Za štandardných okolností – v pretekoch Svetového pohára – sa pozeráme iba pod seba.
O rok to skúsite opäť?
Ak pánboh dá… Lebo ak nenasneží, jazdiť nebudeme (smiech). A v Lomnickom sedle to je neraz problém, napokon, prvý rekord som tam stanovil v roku 2015 a prekonal ho až o sedem sezón neskôr. Medzitým sa tam jazdiť nedalo. Keď je málo snehu, je tam mnoho nerovností. Musíme dúfať, že nasneží.