O úmrtí informovala stránka Českého olympijského výboru.
Dvojnásobného majstra Európy a vicemajstra sveta na predvianočnom galavečere slovenského športu v roku 2015 vyhlásili v prítomnosti manželky Mirky za Športovú legendu.
Jeho babička pochádzala zo Slovenska, otec z Maďarska, mama z Plzne. Narodil sa v Budapešti, športovo však vyrastal v Bratislave.
Z vrcholných podujatí mal vo vitríne jedenásť medailí. Prvú zlatú získal práve na domácom ľade v Bratislave – na európskom šampionáte v roku 1958. O rok ju v Davose obhájil.
V decembri 2015 v rozhovore priznal, že obhajoba nebola náročnejšia.
"Zajazdil som lepšie, lebo som bol zdravotne fit. V Bratislave ma obchádzala chrípka, nekorčuľoval som v najlepšej kondícii. Stále si však myslím, že najlepší výkon som predviedol v roku 1957 vo Viedni. Tam som mal vyhrať, no skončil som druhý,“ podotkol.
Čítajte aj K olympijskému striebru som sa odrážal z jednej nohy
Najviac si vážil olympijské striebro zo Squaw Valley 1960. Vybojoval ho s vypätím posledných zvyškov síl – a dodržal slovo, ktoré dal. Lebo nechýbalo veľa a do zámorského dejiska by necestoval.
„Necelý mesiac pred olympiádou som sa na tréningu vo Vysokých Tatrách zranil – natrhol si úpon sedacieho svalu. Predvolali si ma na čéestevé (Čs. zväz telesnej výchovy, pozn.)
S jeho podpredsedom sme debatovali o mojej účasti. Traja hokejisti a ja sme mali ísť dodatočne za výpravou.
Sľúbil som, že súťaž dokončím – hoci aj na štyroch. Tým som ho presvedčil. Nemohol som naplno trénovať, a tak som sa len kĺzal a cibril povinné cviky,“ opisoval neľahkú situáciu.
Foto: archív Múzea telesnej kultúry SR
Povinné cviky zajazdil brilantne – viedol s veľkým náskokom. Pomýšľal i na zlato?
"Nie. To som neočakával, lebo David Jenkins, mladší brat Hayesa Alana Jenkinsa, bol vynikajúci skokan a aj ďalší súperi boli veľmi dobrí. Donald Jackson, neskorší majster sveta, skončil za mnou tretí. Stratu z povinných už nedohnal,“ priblíži cestu k cennému kovu.
Pred voľnou jazdou dostal injekcie proti bolesti, pri skokoch sa odrážal len zo zdravej nohy, preto vynechal trojitého rittbergera. Päťminútové vystúpenie dokončil len vďaka nezlomnej vôli.
Čítajte aj Miloval aj hokej, Divín sa však stal kráľom povinných figúr
„Ale – stálo to za to. S napätím sme čakali na výsledky. Keď sa moje meno objavilo na druhom mieste, mal som obrovskú radosť.“
Presne si pamätal i na odmenu, no jedným dychom doplnil, že vôbec na ňu nemyslel: „Ešte v dejisku mi dali päťdesiat dolárov. Minul som ich na sako a nohavice. Po návrate som od vedenia Slovana dostal nábytok za desaťtisíc korún.“
Karol Divín (22. 2. 1936 – 6. 4. 2022)
Okrem striebornej medaily zo ZOH bol tiež dvojnásobný majster Európy (1958, 1959), strieborný aj bronzový medailista z majstrovstiev sveta (striebro 1962, bronz 1964) aj z majstrovstiev Európy (striebro 1957, 1962, bronz 1954, 1955, 1956, 1964).
Na konte mal jedenásť titulov majstra Československa v krasokorčuľovaní. Potom sa z neho stal úspešný tréner a istý čas rozhodoval súťaže profesionálov.
Foto: SITA, Marko Erd
Bol prvý z trojice slovenských a zároveň bratislavských krasokorčuliarov svetového mena (Ondrej Nepela, Jozef Sabovčík). Ako prvý zo Slovenska získal medailu na ZOH, majstrovstvách sveta i Európy a bezprostredne ovplyvnil rast najúspešnejšieho z tohto tria – Ondreja Nepelu.
Má členstvo v Sieni slávy Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a ocenili ho Striebornými kruhmi SOŠV (2000) a Zlatým odznakom SOŠV (2011).
Divín sa narodil v Budapešti, ako osemročný sa s rodinou presťahoval do Plzne, po skončení kariéry pôsobil ako tréner dovedna pätnásť rokov v Kanade (okrem toho aj v Dánsku) a neskôr sa usadil v Brne. Ako uvádza SOŠV na webe pri Divínovom profile, Slovensko ho oprávnene považuje za svojho.
Okrem slovenského pôvodu a v záujme jeho krasokorčuliarskej kariéry sa celá rodina rodina v čase jeho dospievania presťahovala do Bratislavy a väčšinu najväčších úspechov dosiahol počas pôsobenia v Slovane, kde v rokoch 1959–1964 trénoval pod vedením svetovo uznávaného odborníka Ivana Mauera.
Bol prvý z trojice slovenských a zároveň bratislavských krasokorčuliarov svetového mena. Ako prvý zo Slovenska získal medailu na ZOH, majstrovstvách sveta i Európy a bezprostredne ovplyvnil rast najúspešnejšieho z tohto tria – Ondreja Nepelu.
Má členstvo v Sieni slávy Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a ocenili ho Striebornými kruhmi SOŠV (2000) a Zlatým odznakom SOŠV (2011). (TASR)