A čo na to Tatranec zo Ždiaru? Vzoprel sa osudu aj odporúčaniam väčšiny lekárov a aktuálnu sezónu skončil na 6. mieste Svetového pohára v rýchlostnom lyžovaní.
Môže sa tomuto športu venovať aj niekto, kto nemá rád adrenalín?
Isteže, ale čo by z toho mal? Nemuselo by sa to skončiť dobre. Ešte dôležitejšie ako adrenalín sú technické zručnosti – rýchlosť od 180 km/h vyššie vám dokáže narobiť obrovské nepríjemnosti. Keď vám raz zafúka bočný vietor, pošle vás dva-tri metre z ideálnej stopy. Potom sa to môže skončiť fatálne – niekoľko pretekárov v minulosti na trati aj zahynulo.
Na akých strmých svahoch jazdíte?
Vo francúzskom Vars to je 98 percent. Trať je zvyčajne dlhá od 800 do 1300 metrov, ďalších 500 je na dojazd. Predsa len, z obrovskej rýchlosti na metri nezabrzdíte.
Veď to je ako stena…
Veru, keď som stál na štarte, aj sám seba som sa pýtal, kde to vlastne som. Ratrak, ktorý je na dvoch poistných lanách, vyjde tak do troch štvrtín zjazdovky. Na štart sa presúvame lanovkami, no neraz sa stane, že naň musíme traverzovať po cestičke na šírku lopaty.
Za aký čas zrýchlite na dvestovku?
Za menej ako šesť sekúnd.
To je rýchlejšie ako voľný pád parašutistu…
Je to tak. Robia to aerodynamické doplnky. Navyše, dolu nás ženie aj sneh.
Nebojíte sa?
Ak by tam bol strach, nerobil by som to. Mám rešpekt. Neustále. Aj v tréningu, inak by sa mi to mohlo vypomstiť.
Čo cíti človek, ktorý sa rúti takouto rýchlosťou?
U mňa to je radosť – akási príjemná chvíľka. Túžim po čo najvyššej rýchlosti a keď som v cieli, ihneď ma to ťahá späť na štart. A – samozrejme – obrovský nápor vetra.
Počujete pri tom niečo?
Nič, iba ticho. Keď som však stál 30 metrov od rýchlostného lyžiara, ktorý šiel dvestovkou, poviem vám, bolo to, ako keď okolo vás preletí stíhačka. V dolinách to potom narobí poriadny hluk.
Koľko metrov pred seba pozeráte?
Možno vás prekvapím, ale sledujem iba špičky lyží. Problém je, keď dostanete horšie štartové číslo – v snehu sa vytvoria ryhy a trať už nie je ideálna. Lyža mierne zahraní a v obrovskej rýchlosti to môže byť osudné. Trať je 20 metrov široká, ohraničuje ju farebné značenie. Stopu si vyberiem už na štarte.
Myslíte počas jazdy na niečo?
Nie, absolútne na nič. Iné myšlienky ako samotný výkon sú v takejto situácii neprípustné. Maximálne pred štartom sa naladím dobrou hudbou, najlepšie nejakým poriadnym rockom. Mimochodom, pustil som si už aj tie naše – goralské – ale nijako mi to nepridalo (smiech).
Akú najväčšiu rýchlosť ste dosiahli?
Najviac to bolo 223,474 km/h. Svetový rekord je 254 a nejaké drobné. Bolo to však z vyššieho nájazdu.
Laický rozum vraví, že ak priberiete, zrýchlite. Platí to?
Nie. Možno do 170-ky, potom sa to už obracia proti vám. Ťažší ľudia sú zväčšia aj mohutnejší a potom už začína pracovať odpor. Ideálny pretekár je vysoký a štíhly. Má kilá, ale keď sa dá do zjazdárskeho postoja, zaberie menej miesta.
Ako ovplyvňuje rýchlosť počasie?
Keď je príliš chladno, zo snehu sa stáva ľad. Nie je to však dobré, lebo naše sklznice sa príliš rýchlo spália a odchádza aj vosk. Ideálne je, keď je v noci päť pod nulou a o desiatej ráno plus jeden-dva stupne. Sneh sa začne pomaly topiť a na ňom dosahujeme najvyššiu rýchlosť. Samozrejme, dôležitá je aj nadmorská výška. Všetko od 2000 m n. m. vyššie je fajn.
Pády v zjazde majú neraz aj fatálne následky, ako je to u vás?
Občas ešte horšie. Každý pád znamená popáleniny. Používame kombinézy, ktoré sa podobajú latexu – keď spadneme, vzniká obrovské trenie.
Nakoniec sú z toho aj popáleniny tretieho stupňa. Zväčša to má za následok predčasné ukončenie sezóny. Lebo s popáleninami na zadku vás už nikto do kombinézy nenavlečie. Niečo podobné sa mi stalo na tréningu v Poľsku – veľmi som chcel zabrzdiť, ale nešlo to.
Až som mal pocit, že zrýchľujem. Roztrhal som dve ochranné siete, zastavila ma až tretia. Mal som také popáleniny, že som takmer dva mesiace nechodil. Aj padať treba vedieť – základné pravidlo znie nepadať dopredu ani na zadok.
Ale?
Na bok.
Ako sa brzdí v cieli?
Najprv si musíte všimnúť široký nastriekaný pás na snehu (úsmev). Potom pomaly začneme rozťahovať ruky a dvíhať sa zo zjazdového postoja. Následne pluhujeme, lebo obrovský nápor vetra a spojlery na našich nohách by nám nedovolili urobiť oblúk.
Pretekáte v špeciálnom výstroji – o koľko vás zrýchli oproti klasickému lyžiarskemu, aký nosí napríklad Petra Vlhová?
Ak by sme vyšli z rovnakého bodu, zatiaľ čo ja by som dosiahol dvestovku, ona by šla možno 160–170. V nižších rýchlostiach sa ten rozdiel zmenšuje.
Na kombinéze máte goralské motívy…
(smiech) A viete, ako sa to ľuďom páči? Často sa ma pýtajú, čo to je. Skvelá reklama pre náš krásny región.
Je pravda, že rýchlostný lyžiar musí mať celý deň obutú lyžiarku?
<Ak>Obúvať sa začneme o siedmej a vyzúvame sa po tretej poobede. Je to zdĺhavý proces – kvôli aerodynamike idú všetky pracky dolu a topánku oblepujeme iba páskami. Potom pripíname spojler. Všetko musí presne sedieť.
A čo kombinéza?
Obliekanie trvá hodinu. Je to o 50 percent horšie ako keď idete do neoprénu. Musí absolútne priliehať, inak by sa vám pri vysokých rýchlostiach mohla nafúknuť. Preto je menšia a kým sa do nej dostaneme, bolí to. Keď si dávam rukáv, pomáhajú mi dvaja ľudia. Veru, nie je to príjemný odev. To je azda najhoršia časť rýchlostného lyžovania.
Dá sa trénovať aj na Slovensku?
Pripravujem sa v Lomnickom sedle ešte predtým, ako tam prídu rekreační lyžiari. Dá sa zjazdovať aj inde, len si najprv musíte vyšliapať.
Ktorý štít je ideálny?
Napríklad Závrat smerom do Veľkej studenej doliny. Keď sa zhora spustíte, vie to byť celkom rýchle. Je to voľný terén, ale 130-kou tam viem ísť (smiech).
A v Lomnickom sedle?
Niečo vyše 160 km/h. Ak by som si však obliekol „speed ski“ kombinézu, dám aj dvesto. Ale potom by som nemal kde zabrzdiť. Nepomohol by som si, všakže (úsmev).
Aká rýchlosť je podľa vás v ľudských možnostiach?
Viac ako 260 km/h sa v pohode dá ísť. Musia byť však dokonalé podmienky.
Aký je ideálny pretekársky vek?
Asi 35, ja doň stále iba spejem. Medzi najlepšími sa však nájdu aj štyridsiatnici. Jazdí s nami aj 71-ročný Američan, bývalý profesionálny letec. Ide však o 30 percent pomalšie. Robí to predovšetkým preto, aby sa s nami mohol aj naďalej stretávať. Sme výborná partia.
Koľko stojí jedna vaša sezóna?
Desiatky tisíc. Od roku 2015 do 2020 mi SLA dohromady prispela pár tisíc eur. Zvyšok som si hradil sám. Nová strešná organizácia (ZSL) mi pomáha oveľa viac. Hádam raz dospejem k tomu, že sa budem môcť venovať výlučne tomuto športu. Tak ako najlepšia päťka na svete. Tá rieši len tréning a aerodynamické tunely, my s manželkou to, aby sme na to zarobili.
Petra Vlhová dosiahla azda najväčší úspech, aký sa dosiahnuť dá. Pomôže to lyžovaniu?
Určite. Všetkým odvetviam. Klobúk dole pred tým, čo dokázala. Fantázia.
V tejto sezóne definitívne zaradila do svojho itinerára aj zjazd. Čo z jej prejavu na trati vyčíta profesionálny rýchlostný lyžiar?
Že aj v tejto disciplíne patrí do elitnej päťky. Má všetky predispozície, aby uspela aj v zjazde – ideálnu postavu, teraz už aj podmienky na tréning. Ak chce však prenikavé výsledky, musela by sa naň ešte viac zamerať.