A presne toľko čoskoro uplynie od ich rozchodu. Skúsený kouč, ktorý naštartoval veľkú kariéru slovenskej hviezdy a dosiahol s ňou prvé úspechy, sa vybral svojou cestou – za hranice vlasti.
Najprv do Francúzska, potom do Poľska, kde pôsobí druhú sezónu.
„Dúfam, že to, o čo sa Vlhovci pokúšajú, im aj vyjde. Najmä nech je Petra zdravá,“ vraví s nadhľadom i tým, že do minulosti sa viac vracať nechce. Napriek tomu má čo povedať.
Kde sme vás zastihli?
Konečne som doma. Vrátil som sa po necelom mesiaci. Aj to len na chvíľu – aby som bol trochu s rodinou. Nuž, taká je sezóna lyžiara.
Neľutujete?
Ale nie. Vďaka práci som sa rozpozeral po svete. Tri roky som bol vo Francúzsku, čo bola pre mňa cenná škola. Videl som, ako funguje veľká federácia, nabral som veľa kontaktov, to je na nezaplatenie.
Teraz som bližšie k domovu, keďže poľská federácia je v Krakove, čo je len dve hodinky cesty domov. Mám rodinu, ktorá mi to toleruje. Šťastie je, že syn je už dospelý, už ma toľko nepotrebuje. Manželka je bývalá športovkyňa, podporuje ma a vie, o čom to je.
Čomu sa momentálne venujete?
Vediem mladú, ešte len 19-ročnú pretekárku Magdalenu Luczakovú. Minulú sezónu bola zranená, mala vyskočenú platničku. Celý december pauzovala. V januári sme sa pokúšali o návrat, no napokon sme sezónu ukončili.
V aktuálnej je to podstatne lepšie, aj výsledkovo prevyšuje očakávania. Na poslednom Európskom pohári pred juniorskými majstrovstvami sveta obsadila tretiu priečku. Na seniorskom svetovom šampionáte v Cortine d'Ampezzo bola v obrovskom slalome devätnásta. Pred sezónou som pritom netušil, či do Talianska vôbec pocestujeme.
O Luczakovej idú dobré chýry. Máte v rukách ďalší veľký talent?
Magda ním síce je, ale čo je to talent? Môže vám pomôcť v určitých veciach, ale potom je to už len o práci, práci, práci. Ak nie je športovec dobre kondične pripravený, môže sa veľmi ľahko zraniť. Myslím si, že je to aj prípad Magdy. Všetko závisí od zdravia. Stačí jeden ťažký pád, akých sme v tejto sezóne už videli vo Svetovom pohári mnoho, a je po sezóne.
Také, aké sa nedávno udiali napríklad vo Val di Fassa, kde sa ťažko zranili Rakúšanka Rosina Schneebergerová a Nórka Kajsa Vickhoffová Lieová…
Veru, to bolo strašné. Nevidel som to v priamom prenose, ale len zo záznamu pri obede. Také niečo musí každým zamávať. Aj tým najsilnejším jedincom. Pády však patria k nášmu športu.
Foto: ARCHÍV IVANA IĽANOVSKÉHO
Pri takýchto okamihoch si človek uvedomí, že strach je pevnou súčasťou lyžovania. Dá sa odstrániť z hlavy pretekára?
Určite, je to však dlhodobý proces. Aj strach sa dá odbúrať – tréningom. Človek si musí veriť. Lyže sa vo veľkých rýchlostiach inak správajú, nesmiete sa báť dať ich na hranu. No tréning pre rýchlostne disciplíny, akými sú zjazd či super G, nie je ľahké urobiť.
Potrebujete zjazdovku zabezpečenú bezpečnostnými sieťami, po celej trati ľudí. A za to sa platí, nie málo. Potom prichádza k takým situáciám, že sa pridáte k tímu, v ktorom je viac pretekárov. Vy máte jedného, no z celkovej sumy zaplatíte polovicu. A to veru nie je lacný špás.
Vidí tréner, keď sa jeho zverenec bojí?
Samozrejme. Všetko prezradí oblúk a jeho postavenie na lyžiach v ňom – ak nie je čistý, ale sa na lyžiach len šmýka, má rešpekt.
Vráťme sa k vášmu pôsobeniu v Poľsku. Keď ste prichádzali do tamojšieho prostredia, predstavovali vás ako bývalého trénera juniorskej majsterky sveta. Ako vás vnímajú miestni?
Sú radi, že pre nich pracujem. Napokon, výsledky prevyšujú očakávania. Veľa poľských trénerov sa ma pýta na rady, vždy som ochotný im pomôcť, keď majú záujem.
Aké podmienky ste našli u našich severných susedov?
Výborné. Máme dobrého sponzora. Aj vďaka nemu máme v Szczawnici -Pálenici vytvorené skvelé podmienky na tréning. Fungujeme na online systéme. Stačí, aby sme sa nahlásili a máme k dispozícii ohradený kopec. Na zväze pôsobí veľmi ambiciózny šéf alpských disciplín, ten má záujem o neustále rozširovanie zjazdoviek. Navyše, miestne spoločnosti sú tomu otvorené. Som naozaj prekvapený, ako funguje národný zväz.
Na rozdiel od slovenského?
Nuž, niečo si o súčasnej situácii prečítam v novinách, niečo mi povie manželka, niečo sa dozviem od Timoteja Zuzulu či ďalších trénerov. Podrobne to však nesledujem. Jedno je však isté – ľuďom v terajšom zväze nejde o šport. Tí, ktorí ho vedú, tam nemajú čo robiť.
Nemáte v Poľsku problém s materiálnym ani finančným zabezpečením?
Absolútne. A už vôbec nie teraz, keď máme dobré výsledky. Na zväze mi povedali – čo si naplánuješ, to budeš mať. Peniaze máme, s tým nie je problém. Na Slovensku berie zväz od štátu milióny. Kde sú? Veď takej Rebeke Jančovej, veľkému talentu, dal na prípravu v minulej sezóne 800 eur. To je tragédia.
V Poľsku hrajú zo zimných športov prím skoky na lyžiach. Nie je alpské lyžovanie v ich veľkom tieni?
Poliaci sú veľký národ. Dva či tri milióny z nich lyžujú. Ich problémom však je, že len z malého percenta detí niečo vyrastie. Poľsko je jedinou krajinou v okolí, kde nefunguje pre športovcov – ako je to aj u nás – Dukla.
Zrušili ju v deväťdesiatych rokoch. Lyžiarom potom chýba sociálne zabezpečenie. Napokon, aj skokani majú buď osobných sponzorov alebo sú zamestnaní na zväze. Na druhej strane, tým, že poľské skoky sú svetová špička, pomáhajú aj ostatným úsekom v Poľskom lyžiarskom zväze. Aj tým sa potom čosi ujde.
Dobrý stav vo vnútri poľského lyžovania sa prejavil aj na nedávnych majstrovstvách sveta, kde zažiarila Maryna Gasienicová-Danielová. V obrovskom slalome obsadila šieste miesto – nebyť chyby, mohla mať dokonca medailu. Radíte aj jej?
Maryna má svojho trénera – Marcina Orlowskeho. Samozrejme, tréneri si vymieňajú informácie. Predsa len, každý kouč má svojho zverenca na očiach neustále. Keď potom debatujete s iným trénerom, dostanete nový impulz a už sa na mnohé veci pozeráte inak. Maryna je však veľkou motiváciou pre moju zverenku, keďže vo Svetovom pohári dosahuje dobré výsledky.
Aký ohlas vyvolal jej úspech na svetovom šampionáte?
Videl som analýzu, v ktorej Marynu porovnávali s Mikaelou Shiffrinovu. Vinou chyby v druhom kole stratila takmer 1,5 sekundy. Isté je, že jej ušlo pódium. Žiadne keby však v športe neexistuje. Aj šieste miesto je obrovský úspech. Na to, že od osemdesiatych rokov nemali Poliaci na majstrovstvách sveta v najlepšej dvadsiatke dve pretekárky, je to výborné.
Mimochodom, čo si vyžaduje premena talentu na svetovú hviezdu?
Je to o odriekaní. Šport veľa berie, no ešte viac dáva. Treba nájsť dobré podmienky na tréning, to je základ. Najmä v tejto koronavírusovej dobe. Stalo sa nám, že po majstrovstvách sveta sme mali ísť na Európsky pohár, no ten zrušili.
Narýchlo sme teda hľadali, kde by sme mohli trénovať. Pýtal som sa jedného rakúskeho kouča, ktorý šéfuje malému stredisku. Dohodli sme sa, prvé dva dni sme bez problémov trénovali, na tretí deň sa mi už neozýval. Volal som mu, písal sms-ky – bez odpovede. O jednej v noci mi napísal, že sa môžem pripojiť k lokálnemu rakúskemu tímu. Čiže podmienky na tréning sú často veľmi neisté.
Väčšie tímy majú teda značnú výhodu…
Samozrejme, V každom stredisku v Alpách idú najprv na trate domáce tímy a väčšie tímy pre Svetový pohár či Európsky pohár. Majú veľké štáby, dostatok ľudí, aby zabezpečili kvalitný tréning. Menšie tímy sú potom odkázané na to, aby sa pridávali k veľkým.
Čo pre to musia urobiť?
Keď vás väčší tím vezme, očakáva, že aj vy mu niečo za to ponúknete. Moja zverenka je dobrá v obrovskom slalome, preto máme otvorené dvere aj na tréningy k iným tímom, kde sa s ňou ďalšie lyžiarky môžu porovnať. Je to skrátka niečo za niečo.
Celý život vediete ženy. Nepremýšľali ste niekedy nad tým, aké by to bolo trénovať mužov?
To sú akoby dva rozdielne športy. U žien je o čosi jednoduchšia cesta nahor. Predsa len, konkurencia nie je taká tvrdá ako u mužov. V každom prípade, nie je to jednoduché. Na prerazenie do špičky potrebujete aj kus šťastia.
V rukách máte mladučký talent. Je to iné ako viesť vyspelú pretekárku?
Čím je lyžiarka mladšia, o to viac ju musíte učiť. Aj Magde chýbali niektoré veci, ktoré sú dôležite pre profesionálny šport. Nevedela, čo a ako správne robiť. Pomaly sa učí, mnohé pochopila. Ideme krok za krokom.
Pre lyžovanie je typické, že pretekári prechádzajú z technických disciplín k rýchlostným, málokedy naopak. Prečo?
Všetko je o dynamike. A tá súvisí s vekom. Čím je pretekár starší, o to je menej dynamický. Aby si udržal dynamiku na lyžiach, musí mať správne nastavený tréning. A ten potom viac bolí. S tým úzko súvisí regenerácia. Mladšie telo sa dá dokopy rýchlejšie.
Slovenské lyžovanie malo v minulosti Veroniku Velez-Zuzulovú, v súčasnosti sa opiera o Petru Vlhovú. Vidíte niekoho po nej?
Začiatkom roka som telefonoval s Timotejom Zuzulom. V jeho akadémii sú šikovné dievčatá – Rebeka Jančová, Ela Hrbánová či Sophia Polak. Mesiac sme spolu trénovali. Rebeka skúšala aj Európsky pohár. Mala to síce ťažké, no niečo z nej môže byť, je naozaj šikovná. Potrebuje sa však veľa učiť a nabrať skúsenosti.