Po lanskom ukončení kariéry si mohla sviatky už naplno vychutnať s najbližšími a rovnaké plány má aj tento rok.
„Upiecť koláče mi pomáha dcérka, s výzdobou stromčeka aj manžel so synom. Fungujeme ako tím,“ usmieva sa jedna z najlepších biatlonistiek uplynulej dekády Anastasia Kuzminová.
Ako si spomínate na Vianoce na Sibíri? Boli niekedy bez snehu?
Vianočné sviatky sa tam oslavujú v noci zo šiesteho na siedmeho januára. Moje Vianoce z detstva v Rusku boli vždy spojené so snehom, hoci teraz je ho každým rokom menej. No zima je tam stále „ako na Sibíri“.
Aké dobroty ponúkal váš sviatočný stôl?
V Chanty-Mansijsku to bola ryba, ale nielen na Vianoce, keďže je to kraj s veľkými riekami a množstvom rýb. Viem to, lebo moja mama odtiaľ pochádza. Doma v Ťumeni sme na sviatky vždy mali pre každého člena rodiny aspoň jedno obľúbené jedlo. Tak, aby sa každý cítil spokojný a milovaný, že sa na neho myslelo, keď sa chystali Vianoce. Pretože tieto sviatky sú v Rusku naozaj o rodine – nie o jedle či darčekoch.
Aký najkrajší vianočný darček ste ako dieťa dostali? Ako dlho vám vydržal?
Pamätám si na svoje prvé ozajstné bežky. Nedali sa skryť za stromček, ani pod, preto vytŕčali spoza neho opreté o stenu. Nevedela som sa dočkať, keď ich budem môcť rozbaliť a obuť si na nohy. Vydržali mi, pokiaľ som z nich nevyrástla. Po mne ich zdedili súrodenci – najskôr sestra, potom brat. Myslím, že sú doteraz odložené u rodičov v Rusku.
Dokedy ste verili, že darčeky nosí Ježiško?
V Rusku je to Dedo Mráz (Ded Moroz) a nosí ich pod stromček už od 31. decembra. Rozbaliť ich môžeme 1. januára, lebo s novým rokom prichádza všetko nové – aj nové prekvapenie v podobe darčeka od Deda Mráza. Verila som na neho do momentu, kým ma rodičia nepoprosili baliť darčeky pre mladších súrodencov tak, aby sa to nedozvedeli. A práve odvtedy som sa považovala za „velkáčku“ s úlohou od Deda Mráza (úsmev).
Kedy ste prvýkrát oslavovali Vianoce na slovenský spôsob?
V roku 2007. Vtedy sme sa presťahovali na Slovensko, zhodou okolností tesne pred sviatkami. Užila som si niekoľko dní v „rozprávkovej“ nálade, pretože som potrebovala nasávať slovenčinu cez televíznu obrazovku. Chcela som sa zoznámiť s tradíciami a zvykmi krajiny, ktorú sme si zvolili za náš domov. O rok som už bola odhodlaná pokúsiť sa navariť kapustnicu a urobiť medovníky.
Váš boršč je údajne excelentný, ale kapustnica sa vám nie vždy podarí podľa predstáv. Čím to je?
Boršč varím už od malička, máme tradičný rodinný recept. Podarilo sa mi už niekoľkokrát urobiť aj chutnú kapustnicu, avšak nie je tak často v našom jedálničku ako boršč. Varenie kapustnice beriem skôr ako výzvu.
Akú vôňu máte najviac spojenú s Vianocami?
Mandarínkovú. Toto ovocie u nás cez vianočné sviatky nikdy nechýba.
Čo pečiete na sviatky? Pomáhajú vám aj manžel s deťmi?
Keďže sme veľa rokov tieto dni trávili vonku na sústredeniach, tréningmi a prípravou na novoročné kolá Svetového pohára, MS či olympijské hry, Vianoce sme si vždy „zabalili“ so sebou. Suseda nám napiekla koláče, koliba u Sv. Krištofa dodala kapustnicu, do auta sme naložili vianočnú výzdobu i celú rodinku vrátane detí a svokrovcov a tešili sme sa, že môžeme byť konečne spolu. Teraz, keď už nesúťažím, mám konečne čas a možnosť vychutnať si atmosféru Vianoc naplno. Upiecť koláče mi pomáha dcérka, s výzdobou stromčeka aj manžel so synom.
Písali ste s deťmi list Ježiškovi? Mali veľké nároky?
Syn má už 13, vie, kto nosí darčeky. Vždy sa s ním dohodneme na tom, čo naozaj potrebuje. Dcérka má päť, vie napísať svoje meno. Vystrihuje obrázky z detských časopisov tak, aby potom Ježiško mal možnosť sám si vybrať, čo jej prinesie.
Hovorí sa, že deti sú naším zrkadlom. V čom sa zatiaľ Jelisej a Olivia podali na mamu?
Genetika sa naozaj nedá oklamať. V každom z nich sa vidíme obaja – ja i manžel. Vždy si nahlas a s úsmevom povieme: „Toto má po tebe!“ Sme radi, že rovnako ako ich rodičia, aj oni majú radi šport a pohyb. Od malička bežkujú a sú naši veľkí parťáci.
Máte väčšiu radosť, keď ste obdarovaná alebo keď obdarujete vy?
Pre mňa nie je dôležité, či a aký darček dostanem. Mám väčšiu radosť, keď prekvapím a poteším vzácnym či vytúženým darčekom niekoho iného.
V predvianočnom období ste mávali sústredenia, teraz musíte stíhať rodinné prípravy na sviatky. Platí, že obe činnosti sú náročné, hoci iným spôsobom?
Áno, je to tak. Avšak o to je potom vzácnejšie obdobie vianočných sviatkov, keď konečne aspoň na chvíľu môžeme spomaliť v každej činnosti.
Želali ste si niekedy pod stromčekom športový úspech?
Nie. Športový úspech nie je darček, ktorý prinesie Ježiško či Dedo Mráz. Ak ho chce športovec získať, musí ho budovať aj niekoľko vianočných období.
Ako sa prejavoval duch Vianoc v kolotoči Svetového pohára?
Každý z biatlonovej rodiny sa vždy tešil práve na posledné decembrové preteky pred sviatkami, pretože potom už opadol stres i napätie. Súperky aj tímy, ktoré majú priateľské vzťahy, si navzájom vymenili darčeky. Vtedy nebol cítiť rozdiel medzi víťazmi a ostatnými účastníkmi.
Sama o sebe hovoríte, že neviete len tak oddychovať, aj dovolenku trávite aktívne. Dokážete vypnúť aspoň počas Vianoc?
Fyzicky nie, lebo počas vianočných prázdnin vzniká priestor pre rekreačné športovanie a pohyb v prírode – individuálne či s celou rodinkou. Ale hlava si musí oddýchnuť a človek zregenerovať z tempa a zhonu, v ktorom bežne žijeme.
Je niečo, čo na Vianociach nemáte radi?
Dve veci – šialenstvo okolo zháňania darčekov a medializovanú prípravu na Vianoce už od začiatku novembra.
Nemáte niekedy pocit, že Vianoce sú už príliš skomercializované? Snažíte sa držať pri nákupoch na uzde?
Vianočné darčeky zbieram počas celého roka. Hneď, ako zistím, že niekomu z našej rodiny niečo chýba alebo po niečom túži, zadovážim to a odkladám do veľkej krabice. Potom mi zostane už len balenie.
Žijeme v náročnej dobe, krajina je v lockdowne, pandémia nespomaľuje. Mali by byť ľudia k sebe obzvlášť cez tieto Vianoce ohľaduplnejší a tolerantnejší?
Nemám právo nič odporúčať alebo určiť, čo by ľudia mali robiť… Viem, že všetci sú už unavení z tejto situácie. Ten, komu záleží na zdraví svojom a blízkeho okolia, je tolerantný a ohľaduplný aj bez odporúčaní či opatrení.
Blíži sa koniec roka 2020. Aký bol ten váš a čo si želáte do nového roka?
Uplynulé obdobie bolo pre nás všetkých náročné a zároveň špeciálne v tom, čo sme sa naučili a čo nám prinieslo. Želám si, aby sme v novom roku dokázali využiť a znásobiť to, o čo nás obohatil rok 2020.
Prajem si – i každému z vás – veľa fyzického i duševného zdravia, množstvo úspechov v tom, čo vás napĺňa radosťou a dáva vám zmysel. Všetkým želám veľa pevných rodinných aj medziľudských vzťahov, nech len nečakajú lásku od iných, ale vedia ju aj rozdávať.
Anastasia Kuzminová
Rodáčka z Ťumeňa (bývalý Sovietsky zväz) začala športovú kariéru ako bežkyňa na lyžiach, neskôr prešla na biatlon.
Medzi profesionálkami debutovala v roku 2006. Jej kariéru prerušili láska a materstvo. Zoznámila sa so svojím budúcim manželom, biatlonistom Danielom Kuzminom, ktorý v tom čase už pôsobil na Slovensku.
V roku 2007 sa im narodil syn Jelisej. Kuzminová nemohla pre materské povinnosti odcestovať na reprezentačné sústredenie a tak sa s ňou vedenie ruského tímu rozlúčilo. Slovenské občianstvo získala v roku 2008.
V nasledujúcich rokoch sa zaradila medzi najlepšie biatlonistky sveta, o čom svedčí jej šesť olympijských medailí (z toho tri zlaté) i kompletná medailová zbierka z MS. Kariéru ukončila vlani v októbri. Naďalej zostala pri športe, spolupracuje aj so Slovenským olympijským a športovým výborom.