V netypickej sezóne Svetového pohára sa však na súťažnom kopci zrejme neobjaví. „Nechceme v tejto pandemickej situácii nič riskovať. Zostávame s manželkou doma,“ vraví Igor Vlha, otec slovenskej lyžiarky Petry Vlhovej.
Kedy naposledy ste museli pozerať Petrine preteky v televízii?
Presne to neviem, ale sú to mesiace.
Ako ste prežívali sobotňajšie tretie miesto v obrovskom slalome v Söldene?
Obrovská zmena. Boli sme ďaleko a bezmocní. Aj na svahu sme síce bez možnosti niečo zmeniť, ale predsa aspoň prehodíme pár slov s tímom. Medzi kolami sa totiž s Peťou nestretávame, až po pretekoch. Ona nás však vidí a registruje.
Nezvažovali ste, že na preteky pôjdete?
Áno, ale zatiaľ sa nechystáme. Nechceme v tejto pandemickej situácii nič riskovať. Zostávame doma.
Čo hovoríte na vstup do sezóny?
Máme po prvých pretekoch najviac bodov v kariére. Som spokojný, Petra tiež, Livio nie, on chce víťaziť. A to je správny prístup. Ťahá nás k veciam, o ktorých sme niekedy ani nesnívali. Sölden je veľmi zvláštny i krásny. Pred ním nevieš nič. Po pretekoch už máš predstavu o forme Petry aj jej súperiek.
Takže čo vám ouvertúra Svetového pohára ukázala?
Že máme na to, aby sme vyhrávali obrovský slalom.
Po 1. kole to však na toto konštatovanie nevyzeralo…
Súhlasím, Petina prvá jazda bola pomalá a profesorská. Chýbal mi drajv. V kútiku duše som veril, že sa oťuká a v druhom kole to rozbalí. Chceli sme umiestnenie do 5. miesta. Máme tretie, úloha splnená.
Čo to s ňou môže urobiť počas skoro mesačnej pauzy bez pretekov?
Rozprávali sme sa spolu, je pozitívne naladená. Pochválil som celý tím, všetci sú pokojní. Ukázalo sa, že v prípade lepšej prvej jazdy môžeme v najvyrovnanejšej disciplíne medzi ženami víťaziť. Söldenské otázniky nám priniesli odpovede na otázky, ako na tom je a dodali jej sebavedomie. Navyše Petru v Lechu čaká jej silná disciplína – paralelný slalom.
Aj tam sa bude jazdiť bez divákov. Neobávate sa, čo s ňou môžu prázdne tribúny urobiť?
Podpora jej bude chýbať. Situácia je vážna, Petra je s týmto rozhodnutím zmierená. Má radosť, že môže jazdiť. Musíme rešpektovať tieto opatrenia. Každý z nás musí v týchto neľahkých časoch čosi obetovať. Aj ja som Liviovi povedal, že ak je prítomnosť mňa a manželky problém, neprídeme ani na jedny preteky.
Aj napriek tomu mala vaša dcéra životnú prípravu. Bolo náročné ju zrealizovať?
Veľa sme o tom nehovorili, ale dostali sme po predošlej sezóne od kompetentných povolenie jazdiť v Jasnej. Počas pandémie sme celý mesiac boli na lyžiach. Cez karanténu si dobre oddýchla a aj vypla.
Potom mala dva mesiace letnej prípravy, následne sústredenia. V septembri bola 24 dní na snehu, bolo to pre ňu náročné na psychiku. Prosil som ju, nech sa zatne. Vydržalo jej zdravie a urobili sme obrovský kus práce, čo Livia veľmi potešilo.
Spomínali ste, že vás Magoni ťahá k métam, o ktorých ste ani nesnívali. Čím to je?
Víťaznou mentalitou. Slovenskí športovci majú problém v tom, že sú zakríknutí. Nevedia si povedať: dnes všetkých zdolám. Taliani nás naučili dávať si méty a nebáť sa ich vysloviť a naplniť. Mnohým ľuďom sa možno nepáči, keď niekto povie, že chce byť majster sveta. Ťukajú si na čelo.
Aj nám na začiatku hovorili, že s takýmito prístupom ďaleko nezájdeme. Možno aj športovec o tom vnútorne pochybuje, ale napĺňa ho to. Buď radosťou, lebo to dokázal, alebo smútkom, že to nevyšlo. Chceme vyhrať veľký glóbus. Keď to v tomto ročníku nevyjde, budeme hľadať dôvody neúspechu a riešenia, ako im predísť.
A o rok znova povieme – chceme ísť na lyžiarsky trón. My sme doma všetci priami. Petra je tak naučená, nevyhovára sa. V tomto je taká neslovenská. Nemá rada alibistické reči, radšej hovorí na rovinu. Nie každému sa to pozdáva.