„Držala som palce najmä našim dievčatám. Ale aj Ruske Jurlovovej, ktorá má tiež dcérku, manžela-cudzinca a mimo súťažného obdobia trénuje individuálne,“ vraví jedna z najúspešnejších pretekárok biatlonovej histórie.
Ako ste sa cítili, keď ste šampionát sledovali z druhej strany?
Priznám sa, že som mala zmiešané pocity. Anterselva je po Oslo moje druhé najobľúbenejšie stredisko. Je to jeden z areálov, kde sa mi výnimočne darilo. Kariéru som ukončila len nedávno, v myšlienkach sa často vraciam do súťažného diania. Pomyslím si, ako by som riešila danú situáciu či vyrovnala sa s tamojšími podmienkami. Šampionát som prežívala, s niektorými športovcami aj intenzívnejšie.
Videli ste všetky priame prenosy?
Som dosť zaneprázdnená, ale snažila som sa nič nezmeškať. Keď mi niečo ušlo naživo, využila som štatistiky na internete a podľa časov „prečítala“ preteky. Biatlon stále sledujem, je súčasťou môjho života.
Aký bol šampionát v Anterselve?
Myslím, že veľmi zaujímavý. Potvrdili sa mi niektoré predpoklady, ktoré som mala pred začiatkom. No, ako to býva v športe, boli aj niektoré sklamania.
Ako hodnotíte vystúpenie Slovákov?
Paulína Fialková to mala v pozícii slovenskej jednotky náročné. Som rada za Ivonu, ktorá predviedla životné výsledky. Opäť potvrdila, že v druhej polovici sezóny ide lepšie ako na jej začiatku. Všetkých potešil Martin Otčenáš. Hoci to nebolo umiestnenie v najlepšej desiatke, ukázal kariérny výkon. Celkovo to nebolo zlé, ale žiadalo sa lepšie. Biatlon na Slovensku má na základe predchádzajúcich výsledkov vysoko nastavenú latku a aj fanúšikovia očakávajú popredné umiestnenia. Dosiahnuť ich práve na MS je veľmi ťažké.
Čo chýbalo sestrám Fialkovým k zisku cenného kovu?
Obe ukázali solídne výsledky. Ale myslím si, že vlani na lyžiach vyzerali lepšie, Paulína určite. Aj keď sa teraz umiestnili do top 20, bežecky zaostali za najlepšími. Ešteže vedia strieľať krásne nuly na určitých položkách. Nie som však s nimi v bližšom kontakte a neviem, či Paulínu nelimitovalo koleno, s ktorým mala problémy na začiatku sezóny, alebo sú za tým iné príčiny. V každom športe – v biatlone obzvlášť – je potrebné mať aj šťastie.
Ako sa vám pozdávala mladá Machyniaková?
Veronika dostala v tejto sezóne možnosť otestovať sa na úrovni pretekov Svetového pohára. Hovorilo sa o nej ako štvrtej členke štafety, ale má na konte aj individuálne disciplíny. Hoci výsledky nie sú ideálne, pomaly sa zaúča. Má pred sebou veľa práce a potrebuje sa zlepšovať. Treba je dať čas a šancu. Tak, aby aj ona mala chuť posúvať sa vpred.
Foto: TASR, Michal Svítok
Ktorým bývalým súperkám ste fandili?
Držala som palce, samozrejme, našim dievčatám. Ale aj Nemkám, Nórkam či Ruskám, s ktorými mám bližšie vzťahy. Napríklad Denise Herrmannovej, ktorá je výborná bežkyňa, ale podobne ako ja sa tiež niekedy trápi so streľbou. Fandila som aj Ruske Jekaterine Jurlovovej, ktorá má tiež dcérku, manžela-cudzinca a mimo súťažného obdobia trénuje individuálne.
Vysoká nadmorská výška v dejisku podujatia robila problémy aj Slovenkám. Ako veľmi môže ovplyvniť výsledok športovca?
V Anterselve sú skutočne náročné podmienky. Pred štartom v tomto stredisku musíte byť pripravený nielen po kondičnej, ale aj po mentálnej stránke. Ak vás počas pretekov prepadne kríza či útlm, vďaka hlave môžete s takou situáciou bojovať. Netreba sa vzdávať, ale vnímať to ako príležitosť posunúť svoje limity. Hlava velí svalom. MS nie sú týždňové preteky Svetového pohára. Je to vyčerpávajúce podujatie, najlepší idú šesť či sedem disciplín za desať až štrnásť dní. Treba tomu podriadiť prípravu a tréningy počas celého predchádzajúceho obdobia.
Aktívnu kariéru ste ukončili pred štyrmi mesiacmi. Čomu sa teraz venujete?
Som rada, že "si ma nechali” v Dukle. Som zamestnaná ako odborný referent-špecialista a venujem sa marketingovým projektom. Spoznávam nové veci, zisťujem fungovanie športu z inej stránky. Participujem aj na projektoch Slovenského a športového výboru. Aj im som vďačná, že som mohla zostať pri športe a snažiť sa o podporu nielen biatlonu, ale celého športu ako takého. Chodím po školách, robím besedy. Rozbehnutých je viacero projektov.
Našli ste sa v novej profesii?
Neviem, či práve túto činnosť môžem nazvať profesiou. Skôr je to pretrvávajúce obdobie zaraďovania sa. Potrebuje to čas a nadobudnutie istých skúseností dovtedy, kým sa ukáže pravý smer do budúcna. Dôležité pre mňa bolo nastaviť nový systém fungovania vecí tak, aby sa všetci členovia rodiny cítili komfortne a ladilo to s novou prácou.